BOH ĽUDSKOSTI NEEXISTUJE

Mám pocit, že v Cirkvi prechádzame ťažkým obdobím (pretože agnosticizmus je vždy ťažký) a že mnohí katolíci, najmä v západných krajinách tradičného kresťanstva, sú znechutení.

Nepredkladám to ako kritiku pápeža alebo ktoréhokoľvek z "kniežat Cirkvi", pretože mám pocit, že sú rovnako zmätení ako my a podliehajú nesprávnym odhadom. Ak je niekto katolík, je povinný sa za nich modliť; dokonca sa modliť za ich obrátenie. Zvláštny záchvat hnevu by sa dal odpustiť, možno za predpokladu, že sa človek pomodlí, keď sa mu vráti pokoj; ale to je veľmi ľudský výpočet.

Ako vysvetľoval môj duchovný vodca, zosnulý Jonathan Robinson z Oratória, náboženstvo ľudskosti nie je ľudským náboženstvom: "Jednou z najväčších prekážok ľudskej slobody v modernom svete je popieranie kresťanského tvrdenia, že každý človek je stvorený a podporovaný Bohom."

Odstránenie Boha z ľudského vedomia a jeho systematické nahradenie "Bohom ľudskosti" bolo azda najúspešnejším propagandistickým ťahom osvietenstva.

V porovnaní s tým by bol obyčajný prepad do ateizmu menej významný. Zostala by po ňom diera, do ktorej by sa božská prirodzenosť mohla ľahko vrátiť. Čierne diery majú vo vesmíre svoju zvláštnu funkciu, zrejme poskytujú gravitačné prostriedky na ukotvenie galaxie; diera v duši by mohla plniť podobnú funkciu. Fyzici práve zisťujú, že hmota, ktorá zmizla v čiernej diere, pri komplexnejšom uvažovaní, ešte nezmizla.

Zdá sa, že žijeme vo vesmíre, ktorý to neumožňuje.

Napriek tomu mala osvietenská propaganda istý účinok. Boli sme presvedčení, že nás manéver oslobodil, hoci v skutočnosti nás len spustošil. Dosť skoro totiž zistíme, že žiadny "Boh ľudskosti" neexistoval, nie preto, že bol negovaný, ale preto, že nikdy nebol. Činnosť, ktorá stvorila človeka, nebola činnosťou človeka, aby ho stvorila.

Povzbudenie zrazu začína na opačnej strane tohto argumentu. Ten, kto nie je schopný tvoriť, nemôže ani ničiť, ba ani začať chápať nesmiernosť; a to, čo sa nedá zničiť, navyše presahuje aj želanie, ak nie schopnosť Boha zničiť.

Som zaujatý predsokratovcom Anaxagorasom, pretože bol obvinený z bezbožnosti, rovnako ako Protagoras, Sokrates a Ježiš Nazaretský, ako sa posúval čas. Anaxagoras poskytol filozofický pojem NOUS, či už vo veľkom vo vesmíre, alebo v malom v živom jednotlivcovi - kozmické usporiadanie MYSLE. Jeho fragmenty naznačujú pochopenie niečoho ako veľký tresk, rotácie nebeských telies, postup živých organizmov a ich "panspermiu" - čiže tendenciu šíriť sa. NOUS oddeľuje podobné od nepodobného a potom sa znovu spája do podobnosti. Anaxagoras podal dobré správy o zatmeniach, meteoroch, Slnku, ožiarení, tieňoch, dúhe atď.

Stál vo svete, kontemploval ho a svojimi úvahami ho robil živším. Ale čo mám na mysli pod týmto "stáť vo svete"?

V protiklade, hoci napokon v zhode s pokročilou kvantovou fyzikou, by som to nazval "stabilitou vecí". Kontemplácia začína od reality, ktorú práve obývame. Nepomíňa sa. Nazvime to podstatou realizmu.

Nepomíňa sa. Len sa môžeme pominúť. Až na to, že TO je pravdepodobne ilúzia. Tu rád citujem zosnulého poľského básnika Czeslawa Milosza, môjho spojenca v boji proti osvietenskej propagande:

Skutočným ópiom ľudu je viera v ničotu po smrti: obrovská útecha z toho, že za naše zrady, chamtivosť, zbabelosť, vraždy nebudeme súdení.

To bol po stáročia prísľub osvietenstva a (nie ironicky) zdroj našej opustenosti. Sľubuje sa nám ničota, ktorú Boh ľudskosti nemôže naplniť. Dostaneme len nihilizmus, ktorý je, žiaľ, ničotou, bez ktorej by nám bolo lepšie. Veď naozaj, v najnovších rekciách tejto propagandy nemôžeme byť odsúdení za nič iné, než za vynášanie súdov. Je to takpovediac posledný pokus o samovraždu, resp. sebazničenie nominalizmu.

Čo nám však zostáva, keď sme sa zbavili "osvieteného" spustošenia?

Na jeho miesto môže okamžite nastúpiť niečo celkom úžasné, pretože začneme vidieť neľudskú cestu vpred. Existuje na to mnemotechnická pomôcka od anglického básnika 17. storočia Edmunda Wallera:

Waller: "Temný domček duše, zbúchaný a rozpadnutý,

vpúšťa nové svetlo cez štrbiny, ktoré vytvoril čas.

Začíname vidieť to, čomu sme sa vyhýbali, z akéhosi rozptýleného strachu: strachu z vecí Neskutočných, napríklad z Ničoho.

V našom strnulom, materiálnom živote sa nájde čas, ktorý bude treba vyplniť, a ten by sme mohli múdro vyplniť modlitbou a dôležitým doplnkom modlitby, ktorý by som nazval výchova.

Lebo tak ako "osvietenci" nedokázali Boha nechať zmiznúť, ale snažili sa ho skryť za imaginárneho "Boha ľudskosti", môže nutne nasledovať opačný proces. Pustíme sa do nahrádzania tohto falošného Boha tým skutočným.

Žiaľ, nie je to okamžitá záležitosť. Trvalo nám roky, kým sme sa dopracovali k súčasnému spustošeniu; bude trvať ešte viac rokov, kým ho prekonáme. Veru, "odnaučenie" je dôležitou súčasťou učenia sa, pretože naša nevedomosť je prekrytá. Môj vlastný inštinkt je pre "vzdelávanie prostredníctvom umenia", čím by som skôr prekročil klišé maľovania prstom. Cesta k trom Platónovým transcendentáliám - Dobru, Pravde, Kráse - vedie najbezprostrednejšie cez tretiu z nich, Krásu. To je aj cesta k svätej omši, ale pre osoby, ktoré nepoznajú slávne katolícke liturgické dedičstvo, treba krásu hľadať všade tam, kde je zakrytá. Oslobodená myseľ sa bude učiť.

David Warren

https://www.thecatholicthing.org/2024/01/12/after-desolation/