EXISTUJE OMŠA KONCILU?
Vtipná otázka - samozrejme, že existuje. Je to omša, ktorú celebrovalo 10 000 zúčastnených kňazov a biskupov počas všetkých dní koncilu, ako aj rímsky klérus: omša, ktorej Ordo bolo na príkaz Tridentského koncilu očistené od niektorých omylov novoveku, a takú ju v roku 1570 promulgoval pápež Pius V. Nie ako "nový" misál - v mnohých ohľadoch bol skôr obnovený do stavu z 13. storočia - a už vôbec nie ako nová a exkluzívna forma lex orandi rímskeho obradu, ale ako svätá omša, aká bola od nepamäti (pápež Damasus v 4. storočí, pápež Gregor v 6. storočí) a aká mala byť aj v budúcnosti.
Ale ak táto omša bola "omšou koncilu", ak ju všetci biskupi a kňazi zbožne slávili každý deň, aby sa nekrvavým spôsobom sprítomnila Pánova vykupiteľská obeta, ako by mohol byť v koncilovej sieni a neskôr v jej dokumentoch iný "duch" ako ten, o ktorého konciloví otcovia prosili každé ráno v hymne "Veni, sanctificator omnipotens"? Čo od nás títo Rochegrillovci očakávajú, keď bez toho, aby sa hanbili, tvrdia, že konciloví otcovia ráno vzývali ducha s dátumom vypršania platnosti a popoludní počúvali ducha budúcnosti? Je Duch Svätý schizofrenik? Alebo či to nie sú skôr bergogliovskí majstri myslitelia, ktorí nám chcú predať svoj vynález už nekompatibilného lex orandi? Ba už nám ho nechcú ani "predať" alebo inak urobiť prijateľným. Chcú nám ho vnútiť hrubým zneužitím svojej úradnej moci, ako sa to v Cirkvi ešte nikdy predtým nestalo.
Ak omša Novus Ordo z rokov 1969/70, ktorá bola takto vyhlásená za posvätnú a jedinú, ktorá nás posväcuje, nie je omšou koncilu, tak aká potom je? To je naozaj dobrá otázka - ako vidíte, nie je ľahké na ňu odpovedať.
Začnime preto na povrchu: Novus Ordo je nový obrad, ktorý vypracovala komisia "Consilium ad exsequendam Constitutionem de Sacra Liturgia" vymenovaná Pavlom VI. v roku 1964 pod vedením kontroverzného Hannibala Bugniniho a následne promulgovaný pápežom v roku 1969. Je to oficiálny obrad rímskej cirkvi - hoci už nie rímsky obrad, ako sa slávil od Gregora Veľkého po Jána XXIII. Bol zavedený v roku 1969, hoci preň ešte neboli vytvorené podmienky. Neexistoval dokonca ani pravidelný misál pre taliančinu. Zákonnosť aktu Pavla VI. však možno len ťažko spochybniť - pápež by musel drasticky porušiť všetky platné zákony, aby ospravedlnil takýto rozsudok. O legitímnosti a obozretnosti jeho konania však pretrvávajú silné pochybnosti.
Jedna z pochybností o legitimite sa zakladá na skutočnosti, že konzílium ďaleko prekročilo mandát, ktorý mu bol udelený - a ktorý bol navyše formulovaný veľmi nepresne - na "zrealizovanie Konštitúcie o liturgii", a že táto konštitúcia - ako všetky dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu - nie je bez nejasných a protirečivých vyhlásení. Po 60 rokoch možno pochybnosti o prudentia, t. j. o múdrosti a vhodnosti promulgácie, veľmi prakticky odôvodniť aj tým, že reforma pri svojej realizácii doslova nikde nedosiahla ani jeden z cieľov, ktorých dosiahnutím sa vtedy odôvodňovala. Konciloví otcovia v tom čase spravidla nariadili: "Napokon, žiadne inovácie sa nemajú zavádzať, ak si to nevyžaduje skutočný a určite očakávaný úžitok pre Cirkev. (SC 23)". Teraz, keď je škoda všetkým zrejmá, by bolo nevyhnutnosťou čestnosti a pravdy vziať ju do úvahy a zrušiť to, čo neprinieslo žiadny úžitok.
V otázke, čo je prínos a čo je škoda, však už neexistuje žiadna zhoda. To, čo zástancovia tradície odsudzujú ako škodu, považujú propagátori synodálnych ciest takmer za potvrdenie svojich reformných myšlienok. Znížená účasť na bohoslužbe - zodpovedá len všeobecnej spoločenskej tendencii. Miznúca viera v reálnu prítomnosť Krista vo sviatosti - je v každom prípade len dogmou, ktorá sa stala neudržateľnou tvárou v tvár modernej vede. Nivelizácia liturgickej úlohy kňaza v liturgii - tak to jednoducho musí byť v demokratickej spoločnosti slobodných a rovných. Vyhradzovanie úlohy "starého Krista" pri oltári len pre mužov (a vyhradzovanie úlohy nositeľky nového života len pre ženy) - to sú naozaj zastarané rolové klišé, od ktorých sa spoločnosť a Cirkev musia čo najskôr emancipovať.
Kritika, ktorú často počuť, že "reformátori" liturgie (a doktríny) vždy odporúčajú ako liek na biedu viac lieku, ktorý už desaťročia dokazuje svoju neúčinnosť, vychádza z nepochopenia zo strany kritikov. "Reformátori" nevidia žiadnu biedu a určite nechcú liečiť "chorobu". "Choroba" a rozklad - v ich očiach to nie sú nič iné ako pôrodné bolesti nového a lepšieho sveta. Pevne a neochvejne veria - tak ako ich predkovia verili v spásu - vo vývoj diktovaný duchom sveta a doby, vo veľký pokrok, ktorý vedie k stále väčším výšinám ľudstva. Tvrdé odmietanie tohto pokroku, jeho nostalgické zastavovanie alebo dokonca indietristické snahy o jeho zvrátenie - to je choroba, to je jediný hriech, ktorý zostáva a ktorý treba prekonať vo svete, ktorý sa oslobodil od hriechu. "Vždy vpred - nikdy vzad" - to bolo veľké heslo veľkého predsedu Štátnej rady Ericha Honeckera, ktorý si už len tým zaslúžil čestné miesto medzi otcami novej cirkvi.
Ale prečo potom stále hovoria o "koncile" a chvália "omšu koncilu", o ktorej údajne rozhodol koncil, a to v tých najhlasnejších tónoch? Nie je takéto stretnutie starých bielych mužov samo o sebe prežitkom, prejavom ducha, ktorého prekonanie bolo nekompromisne zaradené na program dňa diktátom pokroku?
Musíte to vidieť dialekticky, milí priatelia a súdruhovia. Na jednej strane je kanonizácia koncilu vynikajúcim prostriedkom, ako chytiť zaostalý katolícky ľud za jeho inštinkt vernosti tradícii, biskupom a v neposlednom rade pápežovi - a chytiť takýto inštinkt a ohnúť ho do jeho opaku je samozrejme pekelným potešením pre každého propagandistu dialektiky. A potom, samozrejme, je na tom niečo pravdy - aspoň ak sa na to pozriete zo správnej perspektívy. Tak napríklad z pohľadu Karla Rahnera SJ a jeho potomkov. Pre Rahnera a spol. bol koncil začiatkom začiatku, štartovacím signálom pre búrlivý vývoj, áno, a kam? Samozrejme, dopredu a preč od všetkého, čo bolo predtým. V tomto svetle, samozrejme, každý odklon od toho, čo bolo pred koncilom, nie je ničím iným ako verným plnením samotného mandátu koncilu. A 2 + 2 = 5, prinajmenšom pre jezuitov, a ak bude po ich, tak pre všetkých.
www.summorum-pontificum.de