MULLER: CIRKEV, KTORÁ NEVERÍ V KRISTA NIE JE VIAC KRISTOVOU CIRKVOU
Magistérium Cirkvi, autentický vykladač Božieho slova, mu nie je nadradené, ale je mu v službe. Apoštolská postupnosť zostáva putom nevyhnutnej historickej identity s Cirkvou apoštolov, s úlohou primátu Petrovho nástupcu.
Bez Krista niet Cirkvi
Cirkev, ktorá neverí v Krista, už nie je Kristovou Cirkvou. Biskupi, ktorí zrádzajú svoje božské poslanie, aby sa vyhli obvineniu z "prozelytizmu", zabúdajú na zmysel a dôvod svojej existencie. V skutočnosti biskupi ustanovení Duchom Svätým, aby "pásli Božiu Cirkev" (Sk 20, 28), nie sú nikým iným ako legitímnymi nástupcami apoštolov (porov. I. Klementov list, 42 - 44), ktorým zmŕtvychvstalý Pán povedal: "Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: "Prijmite Ducha Svätého; komu odpustíte hriechy, tomu budú odpustené, komu zadržíte, tomu budú zadržané" (Jn 20, 21 a nasl.). Biskupi a teológovia, ktorí zabudli, že iba v Kristovi nám bola daná plnosť milosti a pravdy, by mali znovu objaviť obrátenie podľa Pavlových slov: "Keby som bol ešte prijateľný pre ľudí, nebol by som Kristovým služobníkom. Hovorím vám, bratia, že evanjelium, ktoré som hlásal, nie je ľudského pôvodu, lebo som ho neprijal ani sa ho nenaučil od ľudí, ale zo zjavenia od Ježiša Krista" (Gal 1, 10 a nasl.).
Len preto, že Kristus sa zjavil ako "cesta, pravda a život" (Jn 14, 6), môže byť "Cirkev živého Boha" "stĺpom a základom pravdy" v Duchu Svätom (1 Tim 3, 15). "Pravda evanjelia" (Gal 2, 14), ktorú bol Pavol nútený brániť aj proti Petrovi, nie je výrazom meniaceho sa ducha doby podľa Hegelovej teórie dialekticko-procesuálneho vývoja. Pravda, ktorú Cirkev ohlasuje a o ktorej vydáva svedectvo, je osoba a dielo Krista. V ňom prišla na svet nezvratne neprekonateľná novosť Boha a plnosť jeho pravdy (porov. Irenej Lyonský, Adversus haereses, IV, 34.1). Preto sa veriaci v Krista učia: "Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a vždy. Nedajte sa strhnúť zložitými a cudzími učeniami" (Hebr 13, 8 - 9).
Biskupi v apoštolskej postupnosti ako služobníci Kristovej pravdy
Sväté písmo a apoštolská tradícia nepredstavujú meniace sa ľudské názory na Boha a svet, ktoré biskupi a teológovia musia neustále "aktualizovať". Skôr sa ich prostredníctvom ohlasuje Kristus, ktorý k nám hovorí "božským slovom zvestovania" (Iz 2, 13) a ktorý sprostredkúva svoju spásu každému veriacemu prostredníctvom siedmich sviatostí Cirkvi svätej.
Preto Druhý vatikánsky koncil učí: "Svätá tradícia a Sväté písmo tvoria jediný posvätný depozit Božieho slova, zverený Cirkvi [...]. Ale úrad autenticky vykladať napísané alebo odovzdané Božie slovo bol zverený výlučne živému Magistériu Cirkvi, ktorého autorita sa vykonáva v mene Ježiša Krista. Toto Magistérium sa, samozrejme, nestavia nad Božie slovo, ale mu slúži, učí len to, čo mu bolo zverené, na základe Božieho príkazu a s pomocou Ducha Svätého, počúva ho so zbožnosťou, stráži ho s presnosťou a vysvetľuje ho s vernosťou, a z tohto jediného depozitu viery čerpá to, čo navrhuje ako zjavenú pravdu od Boha, ktorej treba veriť" (Dei Verbum, 10).
Druhý vatikánsky koncil teda v Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi nevychádza zo sociologicko-imunitného určenia Cirkvi, pretože pápež a biskupi nemôžu reagovať na stratu sociálneho významu Cirkvi modernistickou úpravou, zmenou svojho poslania spásy sveta v Kristovi a snahou ospravedlniť svoju existenciu nábožensko-sociálnym príspevkom k vnútrocirkevným a imanentistickým cieľom a ideológiám (ako je veľký reset ateisticko-filantropickej elity, ekonáboženstvo a hnutie proti racionálnemu prebudeniu, ktoré je v diametrálnom rozpore s prirodzenou a zjavenou antropológiou). Cirkev nie je čisto ľudská organizácia, ktorá musí dokazovať svoju užitočnosť pre svet. Jej podstata a poslanie sa zakladajú na jej sviatostnosti, ktorá vychádza z božsko-ľudskej jednoty Krista a robí ju viditeľnou vo svete (Ecclesia-Christus praesens).
Preto Druhý vatikánsky koncil uvádza, že Cirkev "sa pozoruhodnou analógiou prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova, pretože tak ako prijatá prirodzenosť slúži božskému Slovu ako živý nástroj spásy, nerozlučne s ním spojený, tak aj spoločenská štruktúra Cirkvi slúži Duchu Svätému, ktorý ju oživuje, na rozmnoženie jeho tela (porov. Ef 4, 16).
Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú v Symbole vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú a ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby ju strážil (porov. Jn 21, 17), jemu a ostatným apoštolom zveril jej šírenie a správu (porov. Mt 28, 18 a nasl.) a naveky ju postavil ako pilier a základ pravdy (porov. 1 Tim 3, 15). Táto Cirkev, konštituovaná a organizovaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním" (Lumen gentium, 8). Apoštolská postupnosť biskupov je konštitutívnym prvkom bytia a poslania viditeľnej Cirkvi a zaručuje jej nevyhnutnú historickú identitu s Cirkvou apoštolov. Irenej Lyonský, ktorého pápež František oficiálne vyhlásil za doktora Cirkvi, vo svojej diskusii s gnostikmi rozvinul jej autentický význam v širokých obrysoch práve tým, že Sväté písmo, apoštolskú tradíciu a magistérium biskupov vzťahoval na legitímnu oficiálnu postupnosť apoštolov. "Z tohto dôvodu treba poslúchať presbyterov Cirkvi. Ako sme už ukázali, majú nástupníctvo apoštolov a podľa Otcovho požehnania dostali charizmu pravdy spolu s biskupskou postupnosťou. Na druhej strane ostatných, ktorí sa od pôvodnej postupnosti odchyľujú a zhromažďujú sa všade, treba považovať za podozrivých, za heretikov so zvrátenými myšlienkami, za schizmatikov plných pýchy a samoľúbosti alebo za pokrytcov, ktorí vo svojom konaní hľadajú len vlastný prospech a márnu slávu. Títo všetci sa odvracajú od pravdy. Heretici prinášajú pred Boží oltár rúhavý oheň, to znamená cudzie učenie: nebeský oheň ich strávi, ako to urobil s Nádabom a Abíhuom (Lv 10, 1-2). Tých, čo sa stavajú proti pravde a podnecujú iných proti Božej Cirkvi, pohltí zemská štrbina a zostanú v pekle ako všetci tí, čo obklopovali Kóreho, Dátana a Abirona (Num 16, 33). Tí, čo trhajú a rozdeľujú jednotu Cirkvi, dostanú od Boha rovnaký trest ako Jeroboám (1 Kr 14, 10 - 16)" (Proti kacírom, VM, 26.2).
Definitívne kritérium apoštolskej postupnosti v rímskom primáte
Jednotlivé miestne cirkvi tvoria jedinú katolícku Božiu cirkev v spoločenstve biskupských cirkví. Rímska miestna cirkev je jednou z mnohých miestnych cirkví, ale s tou zvláštnosťou, že jej apoštolský základ prostredníctvom mučeníctva verbi et sanguinis apoštolov Petra a Pavla jej dáva prvenstvo v spoločenstve všetkých biskupských cirkví v celkovom svedectve a jednote života katolíckeho spoločenstva. Na základe tohto potentior principalitatis musí byť každá miestna cirkev v zhode s Rímskou cirkvou (Adversus haereses, III, 3, 3). Keďže kolégium biskupov je v službe jednoty Cirkvi, musí byť samo zodpovedné za princíp vlastnej jednoty, ale túto úlohu môže plniť iba biskup miestnej Cirkvi, a nie predseda federácie regionálnych a kontinentálnych cirkevných združení. A táto úloha sa nemôže obmedziť na prijatie čisto objektívneho princípu (rozhodnutie väčšiny, delegovanie na volený orgán atď.). Keďže vnútornou podstatou episkopátu je osobné svedectvo, samotný princíp jednoty episkopátu je stelesnený v osobe, v rímskom biskupovi. Ako vysvätený biskup, a nie iba "nebiskup" ustanovený do tohto úradu, je nástupcom Petra, ktorý ako prvý apoštol a prvý svedok zmŕtvychvstania stelesnil vo svojej osobe jednotu kolégia apoštolov.
Pre teológiu primátu je rozhodujúca charakteristika Petrovej služby ako biskupského poslania, ako aj uznanie, že tento úrad nie je ľudským právom, ale božským v tom zmysle, že ho možno vykonávať len s Kristovou autoritou na základe charizmy v Duchu Svätom osobne udelenej jeho nositeľovi: "Aby však samotný biskupský úrad bol jeden a nerozdelený, [Ježiš Kristus, večný Pastier] postavil blahoslaveného Petra na čelo ostatných apoštolov a v jeho osobe ustanovil princíp a základ, trvalý a viditeľný, jednoty viery a spoločenstva" (Lumen gentium, 18).
+J.Em. kardinál Gerhard L. Muller