VERNOSŤ CIRKVI NIE JE RIGÍDNOSŤOU ANI INFANTILNOSŤOU
Za kňaza ma vysvätil 1. decembra 1984 zosnulý arcibiskup John J. O'Connor v newyorskej Katedrále svätého Patrika. Po štyridsiatich rokoch som dojatý a ďakujem Bohu za všetko, čo pre mňa v živote urobil. Do seminára som vstupoval s túžbou slúžiť ako katolícky kňaz, a to sa mi splnilo. V seminári svätého Jozefa v Dunwoodie v štáte New York som mal vynikajúcich učiteľov. V Ríme viedol pápež Ján Pavol II. Cirkev na ceste skutočnej obnovy vo vernosti katolíckej doktríne uprostred rôznych kríz, ktoré vznikli po Druhom vatikánskom koncile. Toto úsilie pokračovalo aj pod vedením jedného z najväčších teológov, ktorý sa kedy stal pápežom, Benediktom XVI.
Žiadny novovysvätený kňaz nevie, čo ho čaká v budúcnosti ako jeho prvé poslanie. Ja som bol poslaný slúžiť do kostola svätého Atanáza v Bronxe pod vedením svätého farára, monsignora Raula del Valleho, kubánskeho kňaza vyhnaného Fidelom Castrom. Bolo to krátke, ale poučné poslanie. Potom som slúžil v troch ďalších mestských farnostiach, než ma poslali do Ríma študovať kánonické právo. Moja vďačnosť kardinálovi O'Connorovi za toto je úprimná: znalosť kánonického práva sa ukázala ako nesmierne užitočná pri analyzovaní a komentovaní diania v Cirkvi - v televízii, rozhlase a na The Catholic Thing.
Život Cirkvi za posledných štyridsať rokov poznačili zdrvujúce odhalenia pasivity a zatajovania zo strany biskupov v súvislosti s hroznými zločinmi sexuálneho zneužívania maloletých (a dospelých) kňazmi, biskupmi a kardinálmi. Zbabelé odmietanie čeliť zlu bolo štandardným postupom, kým sa neodhalil závoj a nevyšlo najavo, aké škody spôsobili nevinným obetiam bezcharakterní duchovní - a ich ochrancovia.
Katolícke morálne učenie bolo predmetom neúprosných útokov zo strany významných teológov. Odmietanie úcty v posvätnej liturgii v prospech sebavyjadrenia (v skutočnosti uctievania seba samého) sa stalo rozšíreným a v súčasnosti už takmer očakávaným. V minulosti tomu napomáhali neúčinné zásahy Vatikánu - a teraz otvorené podľahnutie večnému pokušeniu redukovať uctievanie Boha na sebaoslavujúce potvrdenia ľudského génia a úspechov. Jednota Cirkvi vo viere, morálke, liturgii a disciplíne vo veľkej miere závisí od ochoty autorít s úctou a vďačnosťou uznávať a nasledovať katolícke učenie a prax, ktoré sú požehnaniami Božej prozreteľnosti. Obrana tejto jednoty, ktorá je ovocím vernosti tomu, čo nám Cirkev odovzdala, je teraz často považovaná za nezdravú, spiatočnícku a rigidnú. Je vnímaná ako infantilné lipnutie na niečom rodinnom, ako strach z prekonania zastaraných foriem kresťanstva, ako pýcha nároku na nedosiahnuteľnú istotu. Veriaci sú naopak vyzývaní, aby prijali nejasnosti a nuansy, akoby ich vo svete už nebolo dosť.
Motto „Obnoviť všetko v Kristovi“ bolo ohromujúco nahradené nátlakovou požiadavkou, aby sme sa podrobili zdanlivo nikdy nekončiacej „synodálnej“ prevýchove, amorfnej kategórii, ktorej najvýraznejšou črtou sa zdá byť pripravenosť spochybniť takmer všetko, čo Cirkev učila a robila vo svojej 2000-ročnej histórii Božieho pôsobenia vo svete ako mystické Kristovo telo.
Stal som sa kňazom s neochvejným presvedčením, že Katolícka cirkev je jediná pravá Cirkev a že pod ochranou Ducha Svätého autoritatívne učí Kristovo učenie v jeho čistote a celistvosti. Toto presvedčenie nie je mojím názorom, ani prehnanou domnienkou, ktorá Cirkvi pripisuje niečo, čo si nenárokuje. Je to jednoducho pravda katolíckej viery. Veľkú časť súčasnej situácie chaosu a zmätku v Cirkvi možno pripísať fatálnemu odvráteniu sa od hlásania evanjeliového posolstva o večnej spáse v Kristovi k fatálnemu súhlasu s diabolskými narážkami na to, že každý má už zaručený večný život, pretože bezpodmienečná Božia láska nemôže zahŕňať myšlienku večného zatratenia.
Keď sa toto popieranie večnej spravodlivosti považuje za skutočný evanjeliový imperatív, treba zavrhnúť akékoľvek učenie alebo prax, ktoré v niekom vyvolávajú pocit odsúdenia, nepotvrdenia, marginalizácie alebo odmietnutia. Nie je tu miesto pre takúto stigmatizáciu ľudí, ktorých Cirkev kedysi odsúdila, že konajú a myslia nesprávne; teraz jednoducho konajú a myslia „inak“. Sú „rôznorodí“. Nič z toho, čo niekto robí na zemi, nemôže viesť k jeho večnému utrpeniu v pekle.
Náboženstvo afirmácie nahradilo náboženstvo spásy. Tento jedovatý omyl je v rozpore s katolíckou vierou a vedie k osobnej a spoločenskej skaze. Prečo by mala Cirkev naďalej tvrdiť, že sme povinní nasledovať to, čo „kedysi“ učila ako pravdy Božieho zjavenia, keď Synodálna cirkev stretnutia a počúvania nás teraz uisťuje, že všetky náboženstvá sú cestami k Bohu. Pravdepodobne to „všetky“ zahŕňa aj náboženstvo, ktoré si každý človek sám určuje ako dostatočne dobré pre seba. Človek je teraz fakticky rovný Bohu, keď on, a nie Boh, môže určovať, čo mu patrí.
Som presvedčený, že toto obdobie dezorientácie v živote Cirkvi nepotrvá dlhšie ako do konca súčasného pontifikátu. Boh nechce, aby Cirkev hlásala náboženstvo bez dogiem, teda bez pravdy. Medzi veriacimi nachádzam len malú podporu pre novú Katolícku cirkev bez katolicizmu. To, čo nám zostáva, je brániť večné učenie Cirkvi odmietaním súčasných omylov. Musíme sa modliť, aby Boh vzbudil odvážnych pastierov, ktorí všetko obnovia v Kristovi.
Štyridsať rokov kňazskej služby bolo pre mňa neustálym požehnaním a zdrojom nesmiernej radosti. Cirkev patrí Ježišovi Kristovi, my sme jeho služobníci a on nás posilní, aby sme prijali, bránili a podporovali jej učenie proti súčasnej vlne bludov, heréz a nemorálnosti, ktorá sa valí Cirkvou.
otec Gerald E. Murray
https://www.thecatholicthing.org/2024/12/05/forty-blessed-years-a-priest/?utm_source=The+Catholic+Thing+Daily&utm_campaign=6001ceb349-EMAIL_CAMPAIGN_2018_12_07_01_02_COPY_01&utm_medium=email&utm_term=0_769a14e16a-6001ceb349-244488064&mc_cid=6001ceb349