ZO SATANISTU SVÄTEC
Vďaka povoleniu, ktoré pápež František udelil v pondelok 24. februára Dikastériu pre kauzy svätých, je vydláždená cesta k svätorečeniu blahoslaveného Bartola Longa (1841 – 1926). Ako informuje webová stránka samotného Dikastéria, v osobitnom procese, ktorý bol zahájený pre zakladateľa svätyne Panny Márie Ružencovej v Pompejach, bol požiadaný dišpenz od formálneho uznania zázraku, ktorý je bežne potrebný pre kanonizáciu. Táto výnimka bola udelená na základe kontinuity a rozšírenia kultu, ktorý je blahoslavenému preukazovaný, svedectiev – na rôznych miestach sveta – o milostiach a priazni pripisovaných jeho príhovoru, ako aj pre „hnaciu silu jeho príkladu“. Táto hnacia sila sa vysvetľuje hlbokým prepojením – typickým pre svätých – medzi vierou a skutkami lásky, ktoré blahoslavený Bartolo Longo vo svojom živote stelesňoval, ako aj príbehom jeho mimoriadnej konverzie. Tá je vážnou pripomienkou duchovného boja, ktorého sme na tomto svete účastní – často si to ani neuvedomujeme, keďže žijeme v spoločnosti, ktorá zabudla na Boha – a od ktorého závisí náš večný osud.
Bartolo Longo sa narodil 10. februára 1841 v meste Latiano (provincia Brindisi) a bol vychovaný v katolíckej viere. Avšak, počas štúdia práva v Neapole sa nechal strhnúť silnou protiklerikálnou a pozitivistickou atmosférou tej doby, ktorá bola obzvlášť rozšírená v univerzitnom prostredí. Jedným z produktov tejto klímy bolo slávne dielo francúzskeho filozofa Ernesta Renana (Vie de Jésus, „Život Ježiša“, vydané v roku 1863 a v tom istom roku preložené do taliančiny), ktoré popieralo Kristovo božstvo a všetky jeho zázraky. Aj Bartolo túto knihu prečítal a spolu s prednáškami niektorých profesorov, ktorí boli otvorene nepriateľskí voči katolicizmu, ho to ešte viac vzdialilo od viery. Približne päť rokov sa zapájal do spiritistických praktík a stretnutí, ba dokonca sa na jeden a pol roka stal „kňazom“ satanizmu.
Po páde do tejto priepasti hriechu a vnútornej spustošenosti našiel Bartolo silu zveriť sa svojmu zbožnému rodákovi, profesorovi Vincenzovi Pepemu, ktorý ho nielen bratsky napomenul, ale tiež ho nasmeroval pod duchovné vedenie dominikána pátra Alberta Maria Radenteho (1817 – 1885). A práve tu, vďaka Božej prozreteľnosti, začala duchovná obnova muža, ktorý sa stal jedným z najväčších apoštolov ruženca v dejinách Cirkvi, autorom kníh a pobožností (od Novény až po Supplica alla Madonna di Pompei), tvorcom moderných Pompejí, ktoré sa rozvinuli okolo svätyne, ktorú založil. Jeho sociálne diela v prospech detí, chudobných a vylúčených svedčia o prelomovej sile, ktorú má nasledovanie Ježiša a dôvera v materinskú pomoc Márie.
Táto obnova a objavenie jeho povolania, z ktorého vyvstali vyššie spomenuté diela, samozrejme nenastali zo dňa na deň. Predchádzali im ďalšie zásadné stretnutia s dušami pracujúcimi pre Božie kráľovstvo. Vďaka účasti na duchovných kruhoch vedených neapolskou sväticou Katarínou Volpicelli (1839 – 1894), veľkou propagátorkou úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, sa Bartolo zoznámil s grófkou Mariannou Farnararo De Fusco (1836 – 1924), ktorá ako vdova zostala už vo veku 27 rokov s piatimi deťmi na výchovu. Po spoznaní jeho ľudských kvalít mu grófka okrem iného zverila správu svojho majetku vo Valle di Pompei.
A práve v týchto krajoch došlo jedného októbrového dňa v roku 1872 k definitívnemu obratu v Bartolovom živote. Už pred rokmi opustil satanizmus, no jeho duša bola stále sužovaná minulosťou, až ho to niekedy takmer privádzalo k zúfalstvu. Keď vtom, tesne predtým, než zvony odbili poludňajší Anjel Pána, bola táto temnota preťatá, ako neskôr sám rozprával: „Zdalo sa mi, akoby mi priateľský hlas šepkal do ucha tie slová, ktoré som sám čítal a ktoré mi často opakoval svätý priateľ [páter Radente, pozn. red.] mojej duše, už zosnulý: Ak hľadáš spásu, šír ruženec. Je to Máriin prísľub. Kto šíri ruženec, bude spasený!“ V tej chvíli sa Bartolo zaviazal šíriť ruženec a okamžite pocítil veľký vnútorný pokoj.
Odvtedy, mal 31 rokov, sa jeho apoštolát neustále rozrastal a zmenil tvár Pompejí k lepšiemu, čím sa toto miesto stalo centrom šírenia lásky Ježiša a Márie. Bartolo začal vyučovať katechizmus roľníkov, aby ich vyviedol z náboženskej nevedomosti. Potom, na podnet biskupa z Noly, začal s výstavbou kostola zasväteného Panne Márii Ružencovej, ktorého základný kameň bol položený 8. mája 1876, čo sa odvtedy slávi ako sviatok. Výstavba dnešnej pontifikálnej svätyne v Pompejach bola možná vďaka darom z celého sveta. Obnova obrazu Panny Márie Ružencovej – ktorý sa stal prostredníkom zázrakov už od prvého verejného vystavenia 13. februára 1876 (napr. zázračné uzdravenie dvanásťročnej Clorindy Lucarelli) – ešte viac posilnila úctu k nej.
Toto duchovné prebudenie sa spájalo s veľkou starostlivosťou o blížnych. Preto počas rokov, počnúc rokom 1886, založil škôlky, oratóriá na výučbu katechizmu, robotnícke domy, sirotinec pre dievčatá a dva útulky – jeden pre synov a druhý pre dcéry väzňov. Tieto útulky vznikli po tom, čo sa samotní odsúdení obrátili na blahoslaveného s prosbou, aby sa postaral o ich deti. Išlo o výchovnú výzvu, ktorú vtedajšia pozitivistická veda (podľa teórií Lombrosa) považovala za nemožnú, keďže deti zločincov vraj mali osud spečatený. Nie však podľa katolíckej viery. „Nepozerám sa im do tváre ani na lebku. Len sa uisťujem, či sú odvrhnutí a nevinní opustení; potom ich priviniem k srdcu a začnem ich vychovávať,“ hovorieval Bartolo. A nielenže ich učil žiť čestne, ale ich aj formoval na nástroje večnej spásy pre ich rodičov.
Na počiatku takejto lásky bola vernosť sľubu, ktorý dal Najsvätejšej Panne: šíriť jej ruženec, „vežu spásy proti útokom pekla“, ako sa píše v slávnej Supplica, ktorú sám Bartolo Longo zložil.
Ermes Dovico
https://lanuovabq.it/it/da-satanista-a-santo-la-parabola-di-bartolo-longo