(3)PORNOKRACIA: DOBRO VYVEDENÉ ZO ZLA KORUPCIE

Jednou z najlepších častí Summy, alebo aspoň mojou najobľúbenejšou, je tá, kde svätý Tomáš uvažuje o najlepšom argumente proti existencii Boha:

Námietka 1. Zdá sa, že Boh neexistuje; pretože ak by jeden z dvoch protikladov bol nekonečný, druhý by bol úplne zničený. Ale slovo "Boh" znamená, že je nekonečná dobrota. Keby teda Boh existoval, nebolo by možné objaviť zlo; ale zlo vo svete existuje. Preto Boh neexistuje.

Odpoveď na námietku 1. Ako hovorí Augustín (Enchiridion XI): "Keďže Boh je najvyššie dobro, nedovolil by, aby v jeho dielach existovalo nejaké zlo, ibaže by jeho všemohúcnosť a dobrota boli také, že by aj zo zla vyvodzovali dobro." To je súčasťou nekonečnej Božej dobroty, že dopustí, aby existovalo zlo, a z neho vyprodukuje dobro.

Tento výrok obsahuje veľa múdrosti. Nezbavuje nás síce všetkého strachu a zdrvujúcej hrôzy zo zla - na tú samotnú nemôže odpovedať filozofia, iba kríž -, ale ukazuje neuveriteľnú hĺbku Božieho tajomstva v jeho dopustení zla vďaka jeho stvoreniu ľudskej slobody a jeho Prozreteľnosti, ktorá aj zo zla vyvádza dobro.

Zlo tretej pornokracie nás môže ohromiť a môže sa nám zdať neprekonateľné. A tak po odhalení hrôz troch pornokrácií pápežstva si dajme zvyšok príbehu a pozrime sa, ako Boh vyviedol dobro zo zla prvých dvoch. Potom budeme špekulovať, čo by mohlo prísť ďalej. Veľká časť toho, čo nasleduje, je obsiahnutá v mojej knihe Mesto Boha verzus mesto človeka, v ktorej sa snažím ukázať, ako Boh vždy vyťažil víťazstvo z týchto temných časov.

Prvá pornokracia

Po zosadení zlého pápeža Jána XII. bol nakoniec za rímskeho biskupa ustanovený pápež Lev VIII. K jeho cti treba povedať, že pápež Ján XII. "napriek sebe samému" potvrdil listinu kláštora v Cluny. [1] Keď cisár zlomil prvú pornokraciu, Boh odovzdal pápežstvo clunyjským mníchom a proti nepriateľovi prúdili anjeli.

Horčičné semienko benediktínskeho mníšstva, zasiate pred stáročiami, teraz rozkvitlo do novej duchovnej križiackej výpravy proti nadvláde západných kráľov nad kultom a kňazstvom. Naši otcovia iniciovali "revolučnú zmenu", ktorou bolo obnovenie rádu dvoch mečov medzi kresťanskými národmi[2], známu ako spor o investitúru (1000 - 1300), ktorý bojoval za "slobodu Cirkvi" spod kontroly svetskej moci. Bola to nová forma boja medzi petrovským primátom a pontifexom maximom prenesená na západ [3] a ento boj priniesol v najlepšom prípade vzájomnú pomoc medzi dvoma mečmi, ktorá umožnila väčší krst duší a spoločností.

Z tejto vnútornej krížovej výpravy vyrástlo zdokonalenie kresťanského mužského ideálu: kresťanský rytier. Mnohí barbarskí vojvodcovia neboli o nič lepší ako pouličné bandy, ale rytiersky ideál ich doslova premenil na rytierov v lesklej zbroji. Bol to jeden z najväčších sociálnych zázrakov Božej milosti v dejinách Cirkvi.

Rozdiel nebol medzi "Cirkvou a štátom", ale medzi "duchovenstvom a laikmi". Doktrínu dvoch mečov tak "reprezentovalo kánonické právo ako celok" [4]. Zhrnul to kánonista Štefan z Tournai (1128 - 1203):

V tom istom meste a pod tým istým kráľom sú dvaja ľudia a dve autority. Mesto je Cirkev, kráľ je Kristus, dvaja ľudia sú klérus a laici... a dve autority sú kňazstvo a monarchia[5].

Vincent z Beauvais píše, že "celá Cirkev sa skladá z dvoch rádov, kléru a laikov, akoby dvoch strán jedného tela."[6] A potom rozkvet scholastiky medzi svätým Tomášom a Bonaventúrom. Tento filozofický základ bol "základom európskej vedy", ktorá našla svoju rodiacu sa podobu u svätého Alberta Veľkého (1200 - 1280), vychovávateľa svätého Tomáša[7].

To všetko prišlo po tom, čo Prvá pornokracia ukázala svetu najväčšiu temnotu v meste Rím a pápežstve. Ide o takzvaný "vrcholný stredovek" a to všetko nasledovalo po tom, ako doteraz najhorší pápež Ján XII. schválil clunyjských mníchov a ich hnutie!

Druhá pornokracia

Ako sme už hovorili, kým najhorším pápežom prvej pornokracie bol Ján XII, najhorším pápežom druhej pornokracie bol Alexander VI. Po tomto pápežovi sa však veci len zhoršovali. Dokonca tak zle, že Boh potrestal západné kresťanstvo prostredníctvom protestantského povstania a ďalších mohamedánskych hrozieb. Situácia sa menila zo zlej na horšiu až apokalyptickú.

Teraz, na počiatku, druhá pornokracia ešte tvrdo spala, opitá starým vínom pohanského Ríma z čias renesancie. V roku 1527 sa rozšírili správy, že Uhorsko padlo do rúk mohamedánov, ktorí postupovali hlbšie do katolíckej Európy. V tom roku bol Rím vyplienený a jeho kostoly vyplienené obrazoboreckými protestantmi. Keďže "matka všetkých cirkví" bola teraz v nebezpečenstve, šľachtici kresťanstva sa konečne zapálili horlivosťou, aby opäť vzali kríž. Je to "prudký hnev nebies", napísal biskup Sadoleto, "hľadajme v Bohu pravú slávu sakrálnej dôstojnosti"[8].

Ale francúzsky kráľ sa sprisahal s mohamedánmi aj v čase, keď obliehali Viedeň, posledný val kresťanstva na hraniciach, zatiaľ čo Nemecko bolo v plameňoch. Zdalo sa, že zlo preniká samotný vzduch v každej krajine a každý človek dobrej vôle sa cítil bezmocný. Kto povstane za mňa proti zločincom alebo kto sa postaví so mnou proti páchateľom neprávosti? (Ž 93, 16).

Tisíce kilometrov za oceánom boli mexickí Indiáni stále zúfalí z chorôb a vysídľovania. Chichimécky roľník menom svätý Juan Diego stelesňoval všetok strach a zúfalstvo v tej hodine na kopci Tepeyac. Panna Mária mu odpovedala v jeho rodnom jazyku nahuatl: "Nie som tu? Ja, ktorá som tvoja Matka?"

Práve keď v Európe prepukali náboženské vojny, Panna Mária, celá čistá a Nepoškvrnená, zjednotila všetky početné kmene a drobné ríše Ameriky (a časti Ázie) do kresťanskej kultúry pre Krista Kráľa. Nazýva sa Ničiteľkou všetkých heréz a prišla práve v pravej chvíli.

V tej istej chvíli, keď sa Panna Mária zjavila, aby priviedla Ameriku ku Kráľovi, totiž Španiel svätý Ignác z Loyoly dokončoval svoje štúdiá, aby sa stal kňazom. V roku 1534, tri roky po Guadalupe, boli založení jezuiti a v roku 1540 boli schválení. Ich úlohou bolo presmerovať tretiu veľkú grécko-rímsku obnovu od heréz k viere[9], k čomu Boh urobil ďalší zázrak.

Nebolo ľahké zjednotiť vtedajší chaos do ekumenického koncilu. Základný kultúrny konflikt búriacich sa národov bolo treba podriadiť kresťanskej kultúry na Petrovom stolci, ktoré bolo spochybňované už stáročia pred Ockhamom.

Boh prekonal všetky prekážky a ešte viac, aby vytvoril zázrak, ktorým bol Tridentský koncil. Dominovali na ňom španielski, nemeckí a talianski biskupi s jedným francúzskym biskupom, Karolom Lotrinským. Boh vzbudil našich svätých otcov, aby pomohli so skutočnou reformou pred Tridentským koncilom a po ňom: svätý Kajetán, svätý Karol Borromejský, svätý Filip Neri, svätý Peter Kanízius, svätý Ján z Kríža, svätý František Saleský.

V podstate otcovia tohto veľkého koncilu nielen opakovali svätého Tomáša, ale napodobňovali svätého Tomáša, čím pokračovali v jeho veľkej syntéze. Koncil spojil prísnu scholastickú stranu s umiernenou renesančnou humanistickou stranou do stručnej syntézy, ktorá sa zaoberala všetkými hlavnými herézami tej doby. Použili "pastoračný jazyk" s Písmom, aby sa prihovorili súčasnému svetu. Toto bol nový tridentský jazyk. Najdôležitejšie bolo, že spútal celú Cirkev láskavou anatémou a viedol k Rímskemu katechizmu, meču ducha, na ktorý vyrazia cirkevné vojská, aby oslobodili tých, ktorí sú v temnotách, od kniežatstiev a mocností.

Zjednotením umiernenej a prísnej strany vytvorila Božia milosť prostredníctvom Tridentu krásu barokovej civilizácie, dušu "druhého kresťanstva"[10]. Baroková civilizácia bola pokresťančenou renesanciou našich otcov. Tak aj v Európe po Tridente nasledovala obnova toho, čo bolo "vždy staré, vždy nové".

Potom sa objavil druhý anjelský doktor, svätý Robert Bellarmín (1542 - 1621). Vo svojom rozsiahlom korpuse spisov odborne vyvrátil omyly každej herézy a dosiahol výšiny svätosti nebeského mesta [11]. Z desaťtisícov protestantských siekt žiadna nedokázala zostaviť koncil, ktorý by dogmatizoval jednotu, ale všetky sa dokázali zhodnúť v odmietnutí Ríma a Matky Božej. Ich metódou bol teda voluntarizmus na princípe negácie - čokoľvek okrem Ríma. A tak sa nemohli vyrovnať Ježišovej armáde (jezuitom) a iným podobným novým i starým rádom a nespočetné množstvo protestantov sa obrátilo. Začiatkom 16. storočia sa postup protestantov izoloval len na Holandsko a Švédsko a do roku 1630 bola "katolícka kultúra jednoznačne na vzostup."[12]. Medzitým Spoločnosť Ježišova, františkáni a ďalšie rády pomáhali šíriť evanjelium do sveta.

Napriek tomu si v okamihu, keď bol v roku 1527 vyplienený Rím, každý súčasník mohol v tej chvíli myslieť, že všetko je stratené, že s Katolíckou cirkvou je koniec. Ale ten temný deň bol začiatkom skutočnej obrody.

V oboch prvých dvoch pornokráľovstvách predchádzalo obdobie intenzívnej a dovtedy nevídanej pápežskej korupcie ešte slávnejšiemu a nevídanému triumfu a obnove. Tretia pornokracia, v ktorej žijeme, je súčasťou oveľa väčšej a komplikovanejšej "štvrtej grécko-rímskej obnovy", ktorá zahŕňa vlastné vzostupy a pády od americkej a francúzskej liberálnej revolúcie[13]. Počas týchto obrodných období a po nich sa však rozvinula tretia pornokracia, ktorá akoby vyvrcholila počas pontifikátu pápeža Františka.

T.S. Flanders

Poznámky:

[1] Coulombe, Vicars of Christ, 132.

[2] Dawson, The Formation of Christendom, 215-219.

[3] Ako rozoberám v knihe, napätie medzi Východom a Západom v prvom tisícročí možno zhrnúť do napätia medzi kňazstvom pápežstva a kňazstvom rímskeho cisára, ktorý si nárokoval titul pontifex maximus, zdedený z rímskeho pohanstva.

[4] R. W. Carlyle, A History of Mediaeval Political Theory (New York: Barnes and Noble, 1915), zv. II, 198.

[5] Carlyle, loc. cit. in Dawson, The Formation of Christendom, 216.

[6] Vincent z Beauvais, The Moral Instruction of a Prince, 3 cit. podľa Andrew Willard Jones, Before Church and State: Louis IX (Emmaus Academic: 2017), 247.

[7] Sire, Phoenix from the Ashes, 28-30; Jones, Logos Rising, 333-366; Dawson, Progress and Religion, 136.

[8] Citované podľa Batiffol, History of the Roman Breviary, 181.

[9] V knihe rozoberám štyri veľké grécko-rímske obnovy, z ktorých tretia bola v tom čase v rozkvete, ale hrozil jej protestantský exces.

[10] V knihe označujem "stredovek" ako "prvé kresťanstvo".

[11] Išlo o druhú scholastiku. Čítajte jeho diela v anglickom preklade R. Granta v Mediatrix Press.

[12] Sire, Phoenix from the Ashes, 70, 76.

[13] Pre úplnejší rozsah štvrtej grécko-rímskej obnovy pozri Flanders, City of God vs. City of Man, časti 3 a 4.

https://onepeterfive.com/pornocracy-pt-3-good-out-of-evil-papal-corruption/