800 rokov od prvého “betlehema” sv. Františka
Aristoteles povedal, že poznanie - filozofia - sa rodí z úžasu, a jasličky vymyslel presne pred 800 rokmi človek, brat František, ktorý bol plný úžasu: nad slnkom, mesiacom, hviezdami, rozkvitnutými poľami, nad sestrou vodou či bratom ohňom, ale predovšetkým nad tým, že ten, ktorý toto všetko stvoril, všemohúci Boh, sa stal človekom, aby nás zachránil.
Malým dieťaťom v Máriinom lone sa narodil ako najúbohejší v stajni, so zvieratami, ich trusom, ich dychom, ich zápachom, ich špinavou slamou. V jasliach, v najchladnejšej zime.
František sa zachvel pri takomto závratnom ponížení, pri tomto neslýchanom ponížení Boha. Ešte viac sa mu roztopilo srdce pri pomyslení, že toto dieťa, teraz už dospelý Majster, bolo ukrižované ako najhanblivejší zločinec, znášalo neľudské mučenie, opľutie a urážky.
Františkánske pramene uvádzajú: "V usilovnom rozjímaní si pripomínal jeho [Pánove] slová a s najväčšou pozornosťou prehodnocoval svoje skutky. V pamäti mal takú prítomnú pokoru Vtelenia a lásku Umučenia, že sotva chcel myslieť na niečo iné" (Prvý život I, 84).
To, čo sa stalo, sa mu zdalo úžasné a ohromujúce. Všetky náboženstvá vyjadrujú snahu ľudstva smerovať k Tajomstvu, vystúpiť do neba. Na druhej strane kresťanstvo je opakom: nebo prichádza na zem. Je to historická novinka. Sú to konkrétne udalosti.
Benedikt XVI. raz povedal: "'Slovo sa stalo telom' je jednou z tých právd, na ktoré sme si tak zvykli, že nás už takmer neprekvapuje veľkosť udalosti, ktorú vyjadruje. [...] Je teda dôležité obnoviť náš úžas nad týmto tajomstvom, nechať sa obklopiť veľkosťou tejto udalosti: Boh, pravý Boh, Stvoriteľ všetkého, kráčal po našich cestách ako človek, vstúpil do ľudského času, aby nám odovzdal svoj vlastný život. A neurobil to s nádherou panovníka, ktorý si podmaňuje svet svojou mocou, ale s pokorou dieťaťa" (Generálna audiencia, 9. januára 2013).
František sa z toho tešil. Preto niekoľko dní pred Vianocami v roku 1223 povedal svojmu drahému priateľovi Jánovi, ktorý žil v Grecciu: "Ak chceš, aby sme tento Pánov sviatok slávili v Grecciu, ponáhľaj sa tam a urýchlene priprav to, čo ti poviem. Chcem sláviť pamiatku dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme, a chcem nejakým spôsobom kontemplovať očami, čo trpel vo svojej detskej nemohúcnosti, ako ho uložili do jasieľ a ako ho položili na seno medzi vola a osla" (Prvý život I, 84).
Ján to urobil a prišiel "deň radosti". O tom rozprávajú pramene: "Z mnohých miest boli zvolaní bratia; muži a ženy z kraja, preplnení radosťou, pripravili podľa svojich možností sviečky a lampy, aby osvetlili túto noc [...]. Nakoniec prišiel Boží svätec, a keď videl, že všetko je pripravené, pozrel sa na ne a potešil sa. Pripravili jasle, priniesli seno a umiestnili vola a oslíka. Tam sa ctí jednoduchosť, vyzdvihuje chudoba, oceňuje pokora a Greccio sa stáva novým Betlehemom" (Život I, 85).
Bratia spievajú, všetci sa radujú, František "stojí pred jasličkami, preplnený vzdychmi". Potom kňaz začne sláviť Eucharistiu; František - ktorý je diakonom - číta vianočné evanjelium a potom káže ľuďom, "ktorí sa zúčastňujú, a tak hovoriac o narodení chudobného Kráľa, ako aj o malom mestečku Betleheme, hovorí slová, ktoré sa lejú ako med. Často, keď chce spomenúť Ježiša Krista, zapálený láskou, nazve ho 'betlehemským Dieťaťom' a vyslovujúc 'Betlehem', jeho ústa sa naplnia hlasom; nie, nežnou náklonnosťou. Keď ho nazýva 'betlehemským dieťaťom' alebo 'Ježišom', prechádza si jazykom po perách, akoby ochutnávala a vychutnávala na jazyku sladkosť týchto slov" (Prvý život I, 86).
Jasličky v Grecciu napĺňajú túžbu "vidieť očami tela" Spasiteľa (to sú presné Františkove slová). A potom omša, vedomie jeho reálnej prítomnosti, ktorá pokračuje v Eucharistii a v bratoch a sestrách (tajomstvo Cirkvi).
Františkova vášnivá túžba vidieť, dotknúť sa, prijať konkrétnosť Spasiteľa, Boha, ktorý sa stal telom, či už ide o Dieťa v betlehemskej stajni alebo o Ukrižovaného, vyjadruje srdce kresťanstva.
Dnes by ho obvinili z "fundamentalizmu", pretože počúval evanjelium doslova "sine glossa" (je napísané: "Rozdaj všetko chudobným a nasleduj ma"). František to robí doslova. Je napísané: Kto ťa udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé? To je to, čo František robí).
Jeho priľnutie k presným Ježišovým slovám a k nahej a surovej udalosti, ku konkrétnosti vtelenia a umučenia, bolo búrkou pre kresťanský ľud, ktorý s ním znovu objavil srdce svojej viery.
Zmenilo to aj dejiny našej civilizácie. Giottov realizmus - ktorý znamenal začiatok moderného figuratívneho umenia - si nemožno predstaviť bez františkánskej spirituality (nie náhodou práve jeho cyklus z Assisi predstavuje zlomový bod).
Veľký a bystrý židovský intelektuál George Steiner napísal: "Západné filozofie umenia a poetiky odvodzujú svoj svetský jazyk zo substrátu kristologickej diskusie [...]. Postulát kenózy Boha skrze Ježiša a nevyčerpateľná dostupnosť Spasiteľa v hostii a víne Eucharistie podmieňujú nielen vývoj samotného umenia a rétoriky na Západe, ale na oveľa hlbšej úrovni aj naše chápanie a vnímanie pravdy umenia".
Steiner hovorí o "revolúciách citlivosti... Po Kristovi sa zmenilo západné vnímanie tela a metamorfná spiritualita hmoty. Tvár a telo človeka sa už nevnímajú ani tak ako stvorené na obraz Boží... ako na obraz svetlého alebo umučeného Syna... Je to hlboká revolúcia vizuálnych a hmatových hodnôt, zmyslových významov a ich jazykového vyjadrenia. .... V kresťanských civilizáciách sa pobyt ja v jeho telesnosti stal radikálnym a paradoxným".
To všetko je prítomné v betleheme. Zvestuje sa v ňom nehmotná posvätnosť ľudskej osoby.
Antonio Socci
www.antoniosocci.com