MULLER: POŽEHNANIE PRE HOMOSEXUÁLNE PÁRY JE RÚHANÍM
JEDINÝM POŽEHNANÍM MATKY CIRKVI JE PRAVDA, KTORÁ NÁS OSLOBODÍ
Prefekt Dikastéria pre náuku viery (DNV) svojím vyhlásením Fiducia Supplicans (FS) o pastoračnom význame požehnania priniesol nové učenie do Katolíckej cirkvi. V tomto dokumente sa uvádza, že je možné, aby kňaz požehnal, nie liturgicky, ale súkromne, páry, ktoré žijú svoju sexualitu mimo manželstva, vrátane párov rovnakého pohlavia. Mnohé otázky biskupov, kňazov a veriacich laikov, ktoré sa objavili v reakcii na toto vyhlásenie, si zaslúžia jasnú a zreteľnú odpoveď.
Nie je toto vyhlásenie v priamom rozpore s katolíckou doktrínou? Sú veriaci povinní prijať toto nové učenie? Je kňaz oprávnený sláviť tieto novovymyslené súkromné požehnania? A môže ich diecézny biskup zakázať, ak sa vyskytujú v jeho diecéze? Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, pozrime sa, čomu presne by nás tento dokument chcel presvedčiť a na akom základe je založený.
Predmetný dokument, ktorý generálne zhromaždenie kardinálov a biskupov tohto dikastéria ani neprerokovalo, ani neschválilo, priznáva, že hypotéza (alebo učenie?), ktorú navrhuje, je úplne nová a že vychádza predovšetkým z pastoračného magistéria pápeža Františka. Podľa katolíckej viery môžu pápež a biskupi stanoviť určité pastoračné akcenty a tvorivo prepojiť pravdu zjavenia s novými výzvami každej doby, napríklad v oblasti sociálnej náuky alebo bioetiky, pričom rešpektujú základné princípy kresťanskej antropológie. Tieto inovácie však nemôžu ísť nad rámec toho, čo im bolo raz a navždy zjavené apoštolmi ako Božie slovo (Dei Verbum, 8). V skutočnosti neexistujú žiadne biblické texty alebo texty Otcov či učiteľov Cirkvi alebo predchádzajúce dokumenty Magistéria, ktoré by podporovali závery FS. Navyše ide o doktrinálny skok. O doktrinálnom vývoji možno totiž hovoriť len vtedy, ak je nové vysvetlenie aspoň implicitne obsiahnuté v zjavení a predovšetkým nie je v rozpore s dogmatickými definíciami.
A doktrinálny vývoj, ktorý dospieva k hlbšiemu zmyslu učenia, musí prebiehať postupne, počas dlhého obdobia dozrievania (porov. Dei Verbum 8). No a posledný magistériálny výrok k tejto otázke vydala samotná Kongregácia pre náuku viery v marci 2021, teda pred necelými tromi rokmi, pričom kategoricky odmietla možnosť požehnania týchto zväzkov. Týka sa to tak verejného, ako aj súkromného požehnania osôb v hriešnom životnom stave.
Ako FS zdôvodňuje skutočnosť, že síce navrhuje novú doktrínu, ale nepopiera to, čo uviedol predchádzajúci dokument z roku 2021?
V prvom rade FS uznáva, že Responsum aj platná a záväzná tradičná doktrína o požehnaní nedovoľujú požehnávať situácie, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom a Kristovým evanjeliom, ako napríklad sexuálne zväzky mimo manželstva. Toto je jasné pre sviatosti, ale aj pre iné požehnania, ktoré Fiducia supplicans definuje ako "liturgické" a ktoré spadajú pod obrady, ktoré Cirkev nazvala "sviatosťami", ako sú opísané v Rímskom rituáli po II. vatikánskom koncile. Pri týchto dvoch typoch požehnania musí existovať súlad medzi požehnaním a učením Cirkvi (FS 9-11).
Preto, aby bolo možné prijať požehnanie situácií, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, navrhuje dikastérium originálne riešenie: rozšíriť pojem požehnania (FS 7, 12). Odôvodňuje sa to takto: "Treba sa tiež vyhnúť riziku redukovať význam požehnania len na tento pohľad [na "liturgické" požehnanie sviatostí a sviatostných obradov], pretože by nás to viedlo k tomu, že by sme pre jednoduché požehnanie požadovali tie isté morálne podmienky, aké sa požadujú pre prijatie sviatostí" (FS 12). Inými slovami, je potrebná nová koncepcia požehnania, ktorá presahuje sviatosti, aby sprevádzala cestu tých, ktorí žijú v hriechu.
Toto rozšírenie nad rámec sviatostí bolo v skutočnosti prítomné už vo sviatostiach. Pre požehnanie Cirkev nikdy nestanovila rovnaké morálne podmienky, aké sa vyžadujú na prijatie sviatosti. To je napríklad prípad kajúcnika, ktorý nechce opustiť svoju hriešnu situáciu, ale môže pokorne požiadať o osobné požehnanie, aby mu Pán dal svetlo a silu raz pochopiť a nasledovať učenie evanjelia. To by si nevyžadovalo nový druh požehnania.
Prečo je teda potrebné rozšíriť význam požehnania, ak požehnanie chápané v rímskom obrade už presahuje rámec sviatostí?
Pretože požehnanie chápané tradičným spôsobom, hoci presahuje sviatosti, umožňuje požehnanie, pokiaľ "sa netýka vecí, miest alebo nepredvídateľných okolností, ktoré sú v rozpore so zákonom alebo duchom evanjelia" (FS 10, citát z Rímskeho rituálu). A práve tento bod sa snažia prekonať, pretože chcú požehnávať okolnosti, ako napríklad stabilný vzťah medzi osobami rovnakého pohlavia, ktoré sú v rozpore s normou a duchom evanjelia. Je pravda, že Cirkev môže k existujúcim sviatostiam pridať "nové sviatosti" (II. vatikánsky koncil: Sacrosanctum Concilium 79), ale nie meniť ich význam takým spôsobom, aby sa banalizoval hriech, najmä v ideologicky nasýtenej kultúrnej klíme, ktorá zavádza aj veriacich. A práve k takejto zmene významu dochádza vo FS, ktorá okrem kategórie spojenej so sviatosťou alebo sviatosťami, ako ich Cirkev chápala doteraz, vymýšľa aj novú kategóriu požehnania. FS hovorí, že ide o neliturgické požehnania, vlastné ľudovej zbožnosti.
Potom by sme mali tieto tri úrovne:
(a) Modlitby spojené so sviatosťami, ktoré vyžadujú, aby bol človek v stave milosti, aby ich mohol prijať, alebo aby sa chcel odvrátiť od hriechu.
b) Požehnania, aké sú obsiahnuté v Rímskom rituáli a ako ich vždy chápala katolícka náuka, ktoré môžu byť adresované ľuďom, aj keď žijú v hriechu, pokiaľ "sa netýkajú vecí, miest alebo nepredvídaných udalostí, ktoré sú v rozpore so zákonom alebo duchom evanjelia" (FS 10, citát z Rímskeho rituálu). Tak napríklad možno požehnať ženu, ktorá podstúpila potrat, ale nie potratovú kliniku.
c) Nové požehnania navrhované FS by boli pastoračnými požehnaniami, nie liturgickými alebo rituálnymi požehnaniami. Preto by už nemali obmedzenie požehnaní opísaných v Rímskom rituáli (typ "b"). Mohli by sa vzťahovať nielen na osoby v hriechu, ako je to v požehnaniach Rímskeho rituálu, ale aj na veci, miesta alebo okolnosti, ktoré sú v rozpore s evanjeliom.
Novinka spočíva v týchto požehnaniach typu "c", teda "pastoračných", ktoré by ako požehnania nie liturgického, ale "ľudového zbožného charakteru" podľa FS neohrozovali evanjeliovú náuku a nemali by byť v súlade ani s morálnymi normami, ani s katolíckou doktrínou. Čo treba povedať o tejto novej kategórii požehnaní?
Prvým zistením je, že pre toto nové použitie neexistuje žiaden základ v uvedených biblických textoch, ani v žiadnom predchádzajúcom vyhlásení Magistéria. Ani texty ponúknuté pápežom Františkom neposkytujú základ pre tento nový typ požehnania. V skutočnosti už požehnania podľa Rímskeho rituálu (typ "b") umožňujú požehnať niekoho, kto žije v hriechu. A tento typ požehnania možno bez problémov aplikovať na niekoho vo väzení alebo v komunite na zotavenie, ako hovorí František (citované vo FS 27). Nové pastoračné požehnania (typ "c") idú nad rámec toho, čo hovorí František, pretože týmto požehnaním možno požehnať aj skutočnosť, ktorá je v rozpore s Božím zákonom, napríklad mimomanželský pomer. V skutočnosti by sa podľa kritéria týchto pastoračných požehnaní dospelo až k absurdite, že by bolo možné požehnať napríklad potratovú kliniku alebo mafiánsku skupinu.
Druhým postrehom je, že je vždy riskantné vymýšľať nové pojmy v rozpore so súčasným jazykovým úzom. Takýto prístup totiž vedie k svojvoľnému uplatňovaniu moci. V našom prípade má požehnanie svoju vlastnú objektivitu a nemožno ho predefinovať tak, aby vyhovovalo subjektívnemu zámeru, ktorý je v rozpore s podstatou požehnania, pretože by to bolo svojvoľné. Pripomína mi to slávnu vetu Humptyho Dumptyho z Alice v krajine zázrakov:
"Keď používam slovo, znamená to, čo som si vybral, že má znamenať, nič viac a nič menej". Alica na to odpovedala: "Otázka je, či môžeš urobiť, aby slová znamenali toľko rôznych vecí". A Humpty Dumpty vraví: "Otázkou je, kto tu velí, to je všetko".
Tretia poznámka sa týka samotného pojmu "neliturgické požehnanie", ktoré si nenárokuje nič legitimizovať (FS 34) a ktoré by bolo pastoračným požehnaním (typ "c"). Ako sa líši od požehnania, o ktorom uvažuje rímsky rituál (typ "b")? Rozdiel nespočíva v spontánnosti, ktorá je možná už pri požehnaniach typu "b", pretože nie je nevyhnutné, aby boli upravené alebo schválené v Rituáli. Rozdiel nespočíva ani v ľudovej zbožnosti, keďže požehnania podľa Rímskeho rituálu sú už vhodné pre takúto ľudovú zbožnosť, ktorá si vyžaduje požehnanie rôznych predmetov, miest a ľudí. Zdá sa, že toto pastoračné požehnanie (typ "c") bolo vytvorené ad hoc, aby bolo možné požehnávať situácie, ktoré sú v rozpore s normou alebo duchom evanjelia.
To nás privádza k štvrtej poznámke, ktorá sa týka predmetu tohto pastoračného požehnania, ktorý ho odlišuje od požehnania podľa rímskeho rituálu, pretože pastoračné požehnanie sa udeľuje situáciám, ktoré sú v rozpore s evanjeliom. Všimnime si, že tu nie sú požehnávané len hriešne osoby, ale požehnaním manželského páru je požehnaný aj samotný hriešny vzťah. Boh teraz nemôže poslať svoju milosť na vzťah, ktorý je priamo proti nemu a nemôže byť k nemu usporiadaný. Pohlavný styk mimo manželstva ako sexuálny styk nemôže človeka priblížiť k Bohu, a teda nemôže byť otvorený Božiemu požehnaniu. Preto aj keby sa takéto požehnanie uskutočnilo, jeho jediným účinkom by bolo zmätenie ľudí, ktorí požehnanie prijímajú alebo sú jeho svedkami, čo by ich viedlo k presvedčeniu, že Boh požehnal to, čo požehnať nemôže. Je pravda, že kardinál Fernández povedal, že požehnaný nie je zväzok, ale pár, ale to je hra s pojmami, pretože pár je definovaný práve svojím zväzkom.
Ťažkosti s požehnaním zväzku sú zrejmé najmä v prípade homosexuality. Pretože požehnanie v Biblii súvisí s poriadkom, ktorý stvoril Boh a ktorý považoval za dobrý. Tento poriadok spočíva na pohlavnej odlišnosti muža a ženy, povolaných byť jedným telom. Požehnanie skutočnosti, ktorá odporuje stvoreniu, nielenže nie je možné, ale je rúhavé. Pretože opäť nejde o požehnanie osôb "v spojení, ktoré sa v žiadnom prípade nedá prirovnať k manželstvu" (FS č. 30), ale o požehnanie práve tohto spojenia, ktoré sa nedá prirovnať k manželstvu. Práve preto chce FS dať vzniknúť novému typu požehnania (FS 7; FS 12).
Vo FS sa objavuje viacero argumentov, ktorými sa pokúšajú zdôvodniť tieto požehnania. Po prvé, možnosť podmienok, ktoré oslobodzujú od morálnej viny. Tieto podmienky sa však vzťahujú na osobu, nie na samotný vzťah. Hovorí sa tiež, že prosba o požehnanie je možným dobrom, ktoré môžu títo ľudia vo svojej situácii dosiahnuť, akoby prosba o požehnanie už predstavovala otvorenie sa Bohu a obrátenie. To však môže platiť pre človeka, ktorý prosí o požehnanie pre seba, ale nie pre človeka, ktorý prosí o požehnanie pre svoj vzťah alebo partnera takým spôsobom, že chce ospravedlniť samotný vzťah pred Bohom bez toho, aby si uvedomil, že tento vzťah ako taký ho vzďaľuje od Boha. Napokon sa tvrdí, že vo vzťahu existujú pozitívne prvky a že tieto môžu byť požehnané; tieto pozitívne prvky (napr. pomoc druhej osobe počas choroby) sú však pomocné vo vzťahu samotnom, založenom na zdieľaní sexuality, a nemenia povahu tohto vzťahu, ktorý v žiadnom prípade nemôže byť zameraný na Boha, ako to už naznačuje Responsum Kongregácie pre náuku viery z roku 2021. Dokonca aj na interrupčnej klinike existujú pozitívne prvky, od anestéziológov, ktorí sa vyhýbajú fyzickej bolesti osoby, až po túžbu lekárov chrániť životný projekt ženy podstupujúcej interrupciu.
Piata poznámka sa týka vnútornej konzistencie toho istého pastoračného požehnania (typ "c"): možno udeliť neliturgické požehnanie? Alebo požehnanie, ktoré oficiálne nepredstavuje učenie Krista a Cirkvi? Kľúčom k odpovedi nie je to, či boli obrady oficiálne schválené, alebo či sú spontánne improvizované. Ide o to, že požehnanie udeľuje kňaz, ktorý zastupuje Krista a Cirkev. FS uvádza, že nie je problém, ak sa kňaz pripojí k modlitbe ľudí, ktorí sú v situácii, ktorá je v rozpore s evanjeliom (FS 30), ale v tomto pastoračnom požehnaní sa kňaz nepripája k ich modlitbe, ale vzýva zostúpenie Božích darov na samotný vzťah. Nakoľko kňaz koná v mene Krista a Cirkvi, tvrdiť, že toto požehnanie oddeľuje od učenia, znamená postaviť dualizmus medzi tým, čo Cirkev robí, a tým, čo Cirkev hovorí. Ale zjavenie, ako učí Druhý vatikánsky koncil, sa dáva v znameniach a slovách, ktoré sú vnútorne spojené (Dei Verbum 2), a hlásanie Cirkvi zasa nemôže oddeľovať znamenia a slová. Práve jednoduchí ľudia, ktorých chce dokument podporovať povzbudzovaním ľudovej zbožnosti, sú najzraniteľnejší voči oklamaniu znamením, ktoré je v rozpore s učením, pretože intuitívne chápu doktrinálny obsah znamenia.
Môže v tomto svetle veriaci katolík prijať učenie FS? Vzhľadom na jednotu znaku a slova v kresťanskej viere môže človek prijať ako pozitívne požehnanie, a to akýmkoľvek spôsobom, len preto, že si myslí, že takéto spojenia nie sú objektívne v rozpore s Božím zákonom. Z toho vyplýva, že pokiaľ pápež František naďalej tvrdí, že zväzky osôb rovnakého pohlavia sú vždy v rozpore s Božím zákonom, nepriamo tým potvrdzuje, že takéto požehnanie nemožno udeliť. Učenie FS je tak v rozpore samo so sebou, čo si vyžaduje ďalšie objasnenie. Cirkev nemôže oslavovať jednu vec a učiť druhú, pretože, ako napísal svätý Ignác Antiochijský, Kristus bol Majstrom, "ktorý povedal a konal" (Ef 15, 1), a jeho telo nemožno oddeliť od jeho slova.
Ďalšou otázkou, ktorú sme si položili, bolo, či môže kňaz súhlasiť s požehnaním týchto zväzkov, z ktorých niektoré koexistujú s legitímnym manželstvom alebo v ktorých nie je zriedkavá zmena partnerov. Podľa FS by tak mohol urobiť pastoračným požehnaním (typ "c"), nie liturgickým alebo úradným požehnaním. To znamená, že kňaz by mal udeliť toto požehnanie bez toho, aby konal v mene Krista a Cirkvi. To by však znamenalo nekonať ako kňaz. V skutočnosti by mal tieto požehnania vykonávať nie ako Kristov kňaz, ale ako ten, kto Krista zaprel, pretože požehnaním týchto zväzkov ich kňaz svojimi gestami prezentuje ako cestu k Stvoriteľovi. Dopúšťa sa teda svätokrádežného a rúhavého činu proti Stvoriteľovmu plánu a proti Kristovej smrti za nás, ktorá má doviesť Stvoriteľov plán do konca. To sa týka aj diecézneho biskupa. On ako pastier svojej miestnej Cirkvi je povinný zabrániť týmto svätokrádežným skutkom, inak by sa stal ich účastníkom a poprel by mandát, ktorý mu dal Kristus, aby utvrdzoval svojich bratov a sestry vo viere.
Kňazi musia ohlasovať Božiu lásku a dobrotu všetkým ľuďom a radami a modlitbami podporovať hriešnikov a slabých, ktorí sa ťažko obracajú. To je niečo úplne iné, ako im znameniami a slovami, ktoré si sami vymysleli, ale ich zavádzajú, poukazovať na to, že Boh nie je taký náročný na hriech, a tak zakrývať skutočnosť, že hriech v myšlienkach, slovách a skutkoch nás odcudzuje Bohu. Pre hriešne životné podmienky, ktoré objektívne odporujú svätej Božej vôli, neexistuje požehnanie, a to nielen na verejnosti, ale ani v súkromí. A nie je dôkazom zdravej hermeneutiky, že odvážni obhajcovia kresťanského učenia sú označovaní za rigoristov, ktorých viac zaujíma legalizácia uplatňovania ich morálnych noriem než spása jednotlivcov. Veď toto hovorí Ježiš obyčajným ľuďom: "Poďte ku mne všetci, ktorí ste unavení a obťažení, a ja vám dám odpočinok. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, ktorý som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoj život. Lebo moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké" (Mt 11, 28-30). A apoštol to vysvetľuje takto: "Jeho prikázania nie sú ťažkým bremenom. Kto sa narodil z Boha, víťazí nad svetom (...). A kto premôže svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?" (1 Jn 5, 4-5).
V čase, keď falošná antropológia podkopáva božskú inštitúciu manželstva medzi mužom a ženou s rodinou a jej deťmi, by Cirkev mala pamätať na slová svojho Pána a Hlavy: "Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká je brána a široká cesta, ktorá vedie do záhuby, a mnoho je tých, čo ňou vchádzajú. Aká úzka je brána a tesná cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!" (Mt 7, 13 - 14).
J.Em. kardinál Gerhard L. Muller
www.lanuovabq.it