A SLOVO SA STALO IDEOLÓGIOU - Cirkev synodou falšovaná

Kardinál Mario Grech, generálny sekretár generálneho sekretariátu synody, vystúpil 27. októbra ako prvý na tlačovej konferencii, na ktorej bol predstavený pracovný dokument pre kontinentálnu fázu synody, dokument, ktorý sumarizuje výsledky všetkých diecéznych konzultácií. "Rozšírte priestor svojho stanu" (taký je názov dokumentu) je "syntézou syntéz".

Rôzne odpovede veriacich boli totiž odovzdané príslušným diecézam a následne diecézami príslušnej biskupskej konferencii, ktorá pripravila prvotné kompendium. Tieto súhrny boli potom zaslané sekretariátu synody, ktorý prostredníctvom skupiny "expertov" pristúpil k príprave ďalšieho súhrnu, teda dokumentu, ktorý bol teraz zverejnený. Podľa kardinála Jeana-Clauda Hollericha odpovedalo 112 zo 115 biskupských konferencií, 15 východných katolíckych cirkví, 17 rímskych dikastérií, Únia superiorov a vyšších superiorov a niektoré hnutia a združenia. Nebolo však povedané nič o tom, koľko z nich boli katolíci z mäsa a kostí, ktorí predložili pripomienky.

Kardinál Grech vyjadril svoje prekvapenie a prekvapenie "skupiny, ktorá spolupracovala pri čítaní zhrnutí a písaní dokumentu", pretože "v mnohých bodoch sa mimoriadne zhodujú príspevky, ktoré pochádzajú z veľmi odlišných cirkevných a kultúrnych kontextov". Čo je však viac podozrivé ako prekvapujúce, je jednotnosť vyjadrenia, v prísnom "synodalizme", uvádzaných citátov.

Grech ukazuje karty, keď uznáva, že "dokument bol vypracovaný na základe syntéz biskupských konferencií, a nie priamo z príspevkov jednotlivých cirkví"; zároveň však obhajuje jeho vernosť pôvodným príspevkom a kategoricky vylučuje možnosť, "že by všetky biskupské konferencie zámerne potlačili proroctvo Božieho ľudu", čo je podozrenie, ktoré by bolo "rovnako ideologické, ako keby sme predpokladali opak". Vyhlásenie, ktoré naznačuje, a možno si to kardinál neuvedomil, že aj predpoklad, že k falšovaniu nedošlo, je ideologický.

A v skutočnosti je najpravdepodobnejší predpoklad, ak sa pozrieme na uvádzané súhrny, že v súčasnosti prebieha v Cirkvi podstatné, hlboké falšovanie v dvoch smeroch: od inštitúcie k veriacim (alebo aspoň k ich časti) a od veriacich k inštitúcii. Kardinál Grech to nazýva "dynamikou reštitúcie"; v podstate ide o neustály posun: "z počúvania Božieho ľudu si jednotliví biskupi budú môcť overiť, či a nakoľko sa jeho Cirkev v dokumente rozpoznáva; prípadné pripomienky k dokumentu môžu jednotlivé cirkvi poslať biskupským konferenciám, ktoré zasa môžu pre kontinentálnu etapu vytvoriť organickejšiu syntézu, ktorá prispeje k rozlišovaniu kontinentálneho zhromaždenia."

Prečo ide o proces falšovania? Pretože veľkú časť Božieho ľudu, najmä tých "angažovaných", neoslovilo hlásanie evanjelia, ale typické frázy pseudokresťanskej ideológie. Ich pastierom sa preto vracajú tie desideráta, ktoré boli vlastne preventívne vyvolané ideologickým zatĺkaním samotných pastierov (až na pár výnimiek) a ich rôznych diecéznych a farských komisií. Pastieri potom poslali príslušným úradom biskupských konferencií tieto odpovede, ktoré boli vhodne syntetizované, teda lepšie amalgamované s dominantnou cirkevnou ideológiou. Takto preformulované sa vrátia späť k pastierom a ľuďom, aby si mohli ideológiu a jej frazeológiu ešte lepšie "osvojiť". A tak ďalej a tak ďalej, v dynamike, ktorá sa nazýva "kruhová dynamika proroctva - rozoznávania", presne podľa ideologického slovníka, ktorý je už dobre odskúšaný.

Vznikne teda vôbec nie sensus fidei, ako to naznačuje dokument č. 9 - teda konsenzus veriacich na základe teologickej cnosti viery, vliatej do nich v krste -, ale ak niečo, tak "consultatio fidelium", ideologicky vedené a ohlasované.

Pozrime sa konkrétne na niektoré príklady fungovania ideológie, pričom uvádzame niektoré z tých citátov, ktoré sa podľa dokumentu "snažia poskytnúť predstavu o bohatstve získaných materiálov, nechávajúc zaznieť hlas Božieho ľudu zo všetkých častí sveta".

Začnime citátom zo syntézy, ktorú ponúkla CEI, čo by jeden z hlasov volajúcich po úplnej inklúzii v Cirkvi: "Dom Cirkvi nemá dvere, ktoré sa zatvárajú, ale obvod, ktorý sa neustále rozširuje." Alebo jeden, ktorý pochádza z portugalskej EK: "Svet potrebuje 'vychádzajúcu Cirkev', ktorá odmieta rozdelenie na veriacich a neveriacich, ktorá obracia svoj pohľad na ľudstvo a namiesto doktríny alebo stratégie mu ponúka skúsenosť spásy, 'preliatie daru', ktoré odpovedá na volanie ľudstva a prírody." Alebo opäť táto pokrútená formulácia argentínskej EK: "Je dôležité vybudovať synodálny inštitucionálny model ako cirkevnú paradigmu dekonštrukcie pyramídovej moci, ktorá uprednostňuje jednoosobové riadenie."

Zoči-voči takýmto formuláciám existujú len dve možnosti: buď boli pôvodné odpovede značne skreslené, aby zodpovedali súčasnému slovníku synodálnej cirkvi, alebo sú odpovede autentické, ale pochádzajú od tej malej časti katolíkov (ktorí sa však nachádzajú - vždy tí istí - vo všetkých pastoračných radách, diecéznych výboroch, ad hoc komisiách a ktovie ešte čom), ktorí sú už dostatočne ideologizovaní: tá "vyvolená časť", ktorá, aby sa presadila, podporuje prípustnosť potratov, ale zároveň učí katechizmus; slúži ako mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania, ale neverí v transsubstanciáciu; obracia faru hore nohami, aby odstránila voskové sviečky a zachránila planétu pred globálnym otepľovaním, ale udržiava v dome príjemnú teplotu 70 °C.

Ďalším všadeprítomným aspektom dokumentu je kladivo na inkluzívnosť. V § 13 sa uvádza, že "synodálna Cirkev [...] sa z počúvania učí, ako obnoviť svoje evanjelizačné poslanie vo svetle znamení čias, aby naďalej ponúkala ľudstvu spôsob bytia a života, v ktorom sa všetci môžu cítiť začlenení a protagonisti". Kto sú tí vylúčení, ktorí potrebujú byť "začlenení a protagonisti"? Kto sú tí, ktorí sa necítia byť v Cirkvi zastúpení?

Čítanie § 39 vzbudzuje viac ako podozrenie, že ide o ľudí, ktorí žijú a myslia spôsobom, ktorý je v podstatných aspektoch v rozpore s vierou, a ktorí vôbec nemajú v úmysle niečo zmeniť, ale naopak, čakajú na zmenu zo strany Cirkvi, aby mohla uznať za "inšpirované Duchom Svätým, za prorocký hlas alebo znamenie čias" - podľa už viac ako osvedčenej synodálnej frazeológie - to, čo jednoducho vyjadruje pocit, túžbu, spôsob života, ktorý treba korigovať a očistiť: "Medzi tými, ktorí žiadajú ostrejší dialóg a ústretovejší priestor, nájdeme aj takých, ktorí z rôznych dôvodov pociťujú napätie medzi príslušnosťou k Cirkvi a vlastnými citovými vzťahmi, ako sú: znovu zosobášení rozvedení, slobodní rodičia, ľudia žijúci v polygamnom manželstve, LGBTQ ľudia atď." Toto podozrenie potvrdzuje aj citát z ideologicky korektného zhrnutia, ktoré zaslala EK USA: "Ľudia žiadajú, aby Cirkev bola útočiskom pre tých, ktorí sú zranení a ohnutí, a nie inštitúciou pre dokonalých. Chcú, aby sa cirkev stretávala s ľuďmi tam, kde sú, aby s nimi kráčala, a nie ich súdila, a aby budovala skutočné vzťahy prostredníctvom starostlivosti a autenticity, nie pocitu nadradenosti."

V rovnakom duchu sa nesú aj odseky venované otázke údajného vylúčenia žien zo života Cirkvi: "Mnohé syntézy [...] vyzývajú Cirkev, aby pokračovala v rozlišovaní niektorých konkrétnych otázok: aktívna úloha žien v riadiacich štruktúrach cirkevných orgánov, možnosť žien s primeranou formáciou kázať vo farskom prostredí, diakonát žien. Oveľa rôznorodejšie postoje sú vyjadrené v súvislosti s presbyterskou ordináciou žien, ktorú si niektoré synody želajú, zatiaľ čo iné ju považujú za uzavretú otázku" (§ 64). V príspevku inštitútov zasväteného života zaznieva náboj: "V rozhodovacích procesoch a jazyku Cirkvi je rozšírený sexizmus.... V dôsledku toho sú ženy vylúčené z významných úloh v živote Cirkvi a sú diskriminované, pretože nedostávajú spravodlivú odmenu za úlohy a služby, ktoré vykonávajú.... V niektorých cirkvách existuje tendencia vylučovať ženy a zverovať cirkevné úlohy trvalým diakonom; a tiež podceňovať zasvätený život bez habitu."

Ktovie, či "podceňovanie zasväteného života bez habitu" je naozaj hlavným problémom v dnešnej Cirkvi. Nikomu však nemôže uniknúť, že tento dokument mlčí o tom, čo máme teraz priamo pred očami, pred očami aj tých najzaslepenejších zo zaslepených: masový odpad od viery, žičlivé liturgie, úpadok kňazských a rehoľných povolaní, neúcta k ľudskému životu, rozvrátené rodiny. A pontifikát, ktorý je čoraz viac príčinou dezorientácie veriacich.

Luisella Scrosati

www.lanuovabq.it