AKO OBNOVIŤ EUCHARISTICKÚ ÚCTU VO FANOSTIACH
Americkí biskupi, oprávnene znepokojení rozšírenou stratou viery v Najsvätejšiu Eucharistiu, začali trojročnú "eucharistickú obrodu". Všetko učenie, kázanie a programy však budú málo platné, ak sa nebudeme zaoberať základnými príčinami neviery, a to, že znaky a symboly posvätnej liturgie už nepodporujú učenie. Predkladáme teda "skromný návrh" na zvrátenie tohto problému.
Strata latinčiny: Konciloví otcovia otvorili možnosť väčšieho používania ľudového jazyka (napr. v čítaniach z Písma, v modlitbe veriacich), ale celkom jasne povedali, že latinčina by sa mala v liturgii nielen zachovať, ale že veriaci by mali byť schopní odpovedať na latinské modlitby a spievať úctyhodné gregoriánske spevy. Každé veľké náboženstvo si zachováva čestné miesto pre sakrálny jazyk, aby prechodné neprevážilo nad posvätným. Vykázanie latinčiny prispelo aj k "balkanizácii" farností, keď sa rôzne etnické skupiny rozdelili do svojich samostatných spoločenstiev.
Posun svätostánku: V Kréde Božieho ľudu pápež Pavol VI. označil svätostánok za "živé srdce každého z našich kostolov". Prečo teda došlo k odsunutiu svätostánku na bočný oltár, do samostatnej kaplnky (alebo komôrky), čo malo za následok nahradenie Krista v centre, zvyčajne intronizovaným kňazom? Keď je svätostánok mimo centrálnej osi, mali by sme sa čudovať, že sa ľudia pri vstupe do kostola rozprávajú ako v kine?
Odstránenie oltárnych zábradlí: Odstránením oltárnych zábradlí sa zatienil potrebný rozdiel medzi posvätným a profánnym. Oltár musí byť vizuálne oddelený, pretože to, čo sa tam odohráva, je vzdialené od našej bežnej skúsenosti každodenného života: Nebo zostupuje na zem. Keď sa toto rozlíšenie stratí, my na zemi máme problém vystúpiť do neba (čo by sa malo diať pri každej omši).
Pôst pred prijímaním: Pred pápežom Piom XII. sa pôst k svätému prijímaniu začínal o polnoci; bol tvrdý, takže časté sväté prijímanie, ktoré presadzoval pápež Pius X., bolo známe skôr v porušovaní ako v dodržiavaní. Pius XII. múdro zmiernil tento pôst na tri hodiny pre pevné jedlá a jednu hodinu pre tekutiny. Pápež Pavol VI. upravil pôst ešte viac, až na súčasnú disciplínu, a to jednu hodinu na tuhé jedlo alebo tekutiny (okrem požitia čistej vody a liekov - pozn. prekl.). Cieľom eucharistického pôstu je, aby sme pocítili telesný hlad, a tým lepšie spoznali duchovný hlad po Chlebe života.
Státie pri svätom prijímaní: Katolíci Západnej cirkvi po stáročia prijímali eucharistického Pána v pokľaku (východní kresťania historicky stáli). Problémom nie je ani tak státie ako také, ale nedostatok akéhokoľvek znaku úcty. Nezabudli sme na napomenutie svätého Augustína: "Nikto nech nepožíva Telo bez toho, aby sa mu predtým neklaňal; zhrešili by sme, keby sme sa mu neklaňali."?
Omša tvárou k ľudu: Versus populum slávenie eucharistickej obety je skutočnou novinkou (bazilika sv. Petra v Ríme je výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo). V každom náboženstve, kde sa obetovalo, od biblického judaizmu až po bohoslužby pohanských Grékov a Rimanov, kňaz a ľud boliobrátení tvárou tým istým smerom, pravdepodobne tvárou k Božstvu, ktoré sa prosí. Paradoxne, postoj versus populum je oveľa klerikálnejší ako postoj ad Orientem, pretože z kňaza robí stredobod pozornosti.
Mimoriadni vysluhovatelia svätého prijímania: Pri promulgácii Immensae Caritatis (1973) Pavol VI. veľmi presne naznačil, ako sa má postupovať pri vyznačení osôb, ktoré nie sú vysvätené, aby rozdávali sv. prijímanie; tieto normy boli následne začlenené do Kódexu kánonického práva z roku 1983. Nikdy som nevidel situáciu, v ktorej by sa tieto normy dodržiavali. Laické rozdávanie Najsvätejšej sviatosti oslabuje dve sviatosti: vznešenosť Eucharistie (ak ju môže rozdávať ktokoľvek, o čo ide?) a jedinečnú identitu vysväteného služobníka. Svätý Tomáš Akvinský v jednom zo svojich hymnov zložených na sviatok Božieho Tela Sacris Solemniis nás necháva spievať: "pretože len kňaz môže prinášať (Eucharistiu) len on ju rozdáva".
Prijímanie do rúk: Táto prax sa po koncile rozšírila v nižšie požených krajinách, vo Francúzsku a v Nemecku. Pápež Pavol VI. konzultoval tento jav s celosvetovým episkopátom, pričom drvivá väčšina biskupov hlasovala rozhodne proti. V Memoriale Domini (1969) pápež v obave pred schizmou pristúpil na vôľu neposlušných krajín a povolil pokračovanie prijímania na ruku tam a len tam. Ale na týchto miestach sa to neskončilo. Tak ako v mnohých iných krajinách, aj v Spojených štátoch sa niektorí liturgovia a biskupi snažili dostať na túto koľaj; táto otázka sa niekoľkokrát dostala na hlasovanie našich biskupov a zakaždým bola zamietnutá. Nakoniec vďaka machináciám kardinála Josepha Bernardina (vtedajšieho predsedu biskupskej konferencie) prinieslo v roku 1977 víťazstvo ilegálne hlasovanie neprítomných biskupov prostredníctvom poštových hlasovacích lístkov (!).
Niektorí oponujú, že prijímanie na ruku bolo praxou starobylej Cirkvi, čo je teória, ktorá bola široko spochybnená. V skutočnosti existuje mnoho praktík starobylej Cirkvi, ktoré by len málokto chcel obnoviť - napríklad celoživotné pokánie! Nesporné však určite je, že viac ako tisícročie bolo prijímanie na jazyk všeobecné. Výzva na jeho zrušenie sa objavila v čase protestantskej reformácie. Nemali by sme sa teda čudovať, že 70 percent katolíkov neverí v reálnu prítomnosť (práve táto štatistika vzbudila medzi biskupmi poplach) a má skratkovité chápanie posvätného kňazstva (a s tým súvisiaci pokles kňazských povolaní) od zavedenia prijímania na ruku pred viac ako štyrmi desaťročiami.
Žiadny z prvkov, ktoré sa tu požadujú, nijako neodporuje jedinému odseku Konštitúcie o posvätnej liturgii Druhého vatikánskeho koncilu. John Henry kardinál Newman ešte ako anglikán v roku 1831 varoval: "Obrady, ktoré Cirkev ustanovila, a to s rozumom, - lebo autorita Cirkvi pochádza od Krista -, ak sa dlho používajú, nemožno ich zneužiť bez ujmy na našich dušiach."
otec Peter M.J. Stravinskas
www.thecatholicthing.org