ANONYMNÉ A ANOMÁLNE POŽEHNANIA. O FIDUCIA SUPPLICANS
Vyhlásením Fiducia supplicans (FS) z 18. decembra 2023 požiadalo Dikastérium pre náuku viery, v porovnaní s čerstvými výsledkami synody pápeža Františka, ex audientia o schválenie nových požehnaní, vytvorených ad hoc "pre páry v neregulárnych situáciách" a "páry rovnakého pohlavia". V oboch prípadoch sa kladie dôraz na "pár". S cieľom schváliť ho na principiálnej úrovni, a tak ospravedlniť jeho morálne úkony, sa robí pokus oddeliť liturgický aspekt požehnania od jeho predchádzajúcej, "teologickej", ale nie rituálnej fázy. S akým výsledkom?
Požehnanie, ale bez vyslovenia
Najprv by sa malo uvažovať o rozdiele medzi liturgickým a nábožným požehnaním. Zdá sa, že ak zbavíme tie druhé liturgického statusu, možno ponúknuť spôsob, ako uvedené páry požehnať. So skutočnou sofistikou. Toto nové požehnanie nemusí byť "liturgickým alebo pololiturgickým úkonom, podobným sviatosti" (FS 36). Zostáva však sväteninou, aby bolo požehnaním, a nie len talizmanickým vzývaním? FS rozlišuje medzi liturgickým požehnaním, t. j. spojeným so sviatosťou a požehnaním-sväteninou, ktoré sa udeľuje mimo sviatosti ako akutálna milosť. To všetko by sa ešte týkalo "prísne liturgického hľadiska", v ktorom "požehnanie vyžaduje, aby to, čo sa žehná, bolo v súlade s Božou vôľou vyjadrenou v učení Cirkvi" (FS 9). Okrem tohto "prísne liturgického" kontextu by však existovala aj tretia "flexibilne liturgická" sféra. V skutočnosti by sa k týmto požehnaniam teraz pripojili aj extemporálne, zbožné alebo pastoračné požehnania, ktoré sú na jednej strane nezávislé od rituálu Cirkvi, aby boli flexibilnejšie a použiteľné za najrôznejších okolností, dokonca aj v rozpore s Božou vôľou, na druhej strane by boli odeté do liturgicko-teologických konotácií svätenín. V skutočnosti to FS 31 vyjadruje takto: "Tieto formy požehnania vyjadrujú prosbu k Bohu, aby udelil tie pomoci, ktoré pochádzajú z podnetov jeho Ducha - ktoré klasická teológia nazýva "aktuálne milosti" -, aby ľudské vzťahy dozrievali a rástli vo vernosti posolstvu evanjelia, aby sa oslobodili od svojej nedokonalosti a krehkosti a vyjadrovali sa v stále väčšom rozmere Božej lásky".
Dvojzmyselným spôsobom sa tieto nové požehnania de facto stotožňujú so sväteninami, ale bez toho, aby sa ako také definovali, čím sa vytvára dojem, že sa vytvorila neutrálna podkategória len na to, aby sa ospravedlnilo požehnanie toho, čo nemôže byť požehnané, pretože to objektívne odporuje Bohu a jeho stvoreniu. Stretávame sa s požehnaniami, ktoré sú anonymnými sväteninami, ako sú Rahnerovi "anonymní kresťania", t. j. tí, ktorí sú kresťanmi bez toho, aby vedeli, že nimi sú, pretože v podstate byť kresťanom nepatrí k milosti, ale k prirodzenosti, ktorá je s milosťou v jednote na úrovni poznania. Prechod od požehnania, hoci a-tematicému alebo transcendentálnemu, k požehnaniu tematickému alebo kategorickému príde časom, keď dovtedy, vďaka bežnému používaniu týchto požehnaná, prenikne do myslí a sŕdc kresťanov idea, že sa dá požehnať aj hriech. Medzitým sa objavuje základný nominalizmus, ktorý je dominantnou charakteristikou týchto čias: "požehnanie" je len flatus vocis, teda slovo, ktoré nehovorí, čo znamená, ale tým istým zdanlivým významom vyjadruje inú skutočnosť, a to legitimizáciu neregulárnych párov a párov rovnakého pohlavia. Nominalizmus je podriadenie pojmov moci.
Milosť ako právo všetkých
Ako možné nevidieť nebezpečenstvo naturalizácie milosti na jednej strane a jej redukciu na právo pre všetkých na strane druhej? Dve strany tej istej mince. Požehnanie neregulárnych a homosexuálnych párov, ktoré by bolo druhom sui generis aktuálnej milosti, je ospravedlnením hriechu a požiadavkou milosti pre všetkých a vo všetkých situáciách. V skutočnosti akutálna milosť ako prechodné hnutie nie je anonymným nadprirodzeným popudom, ktorý Boh ponúka človeku, aby zotrval v hriechu. Bolo by rúhaním si to len myslieť. Je to vždy popud k dobru a posväcujúcej milosti, aby sa človek prostredníctvom obrátenia otvoril Bohu a prijal dar nového života, šat milosti, ktorý obdarúva nadprirodzenou vierou, nádejou a láskou. Na druhej strane tieto požehnania, okrem toho, že sú prázdnymi požehnaniami, vzhľadom na to, že milosť vzývaná na vzťah páru je v protiklade k objektívnej situácii hriechu, majú nevyhnutný účinok utvrdiť páry v ich stave neporiadku proti Bohu.
Aby sa tomu predišlo, objavili sa pokusy ospravedlniť princíp týchto požehnaní rozlišovaním medzi požehnaním osôb a párov ako takých, resp. zväzkov, ktoré by síce neboli v súlade s Božím prikázaním, ale neboli by správnym predmetom požehnania. Človek sa hrá so slovami. Buď sa pár prejavuje na základe spojenia a vzťahu, alebo neexistuje. Je to však to isté vyhlásenie FS, ktoré v č. 31 hovorí o požehnaní "ľudských vzťahov", teda vzťahov proti prirodzenosti. O tom sa tam nehovorí, tak ako sa vôbec nehovorí o hriechu, ani o sodomii, lebo práve o tom to je a anonymne sa to snaží požehnať. Nehovorí sa tam ani o obrátení, nehovoriac o spovedi, aby bol človek zbavený hriechu. Mens rea dokumentu je viac než jasná. Stretávame sa s požehnaním, ktoré chce byť také bez toho, aby dávalo najavo, že také je. To však neteší ani hnutia na podporu homosexuality a integrácie, z ktorých jedno, čilské, nazvalo FS "una nueva e intolerable forma de exclusión" (nová a netolerantná forma vylúčenia) a "una medida apartheid" (prostriedok aparteheidu), (https://estapasando.cl/movilh-critica-decision-del-papa-francisco-de-bendecir-parejas-homosexuales/).
Vnútorné zlo už neexistuje
V čom spočíva podstata tohto problému? S príjemným prekvapením viaceré biskupstvá, najmä z periférií, deklarujú jasné odmietnutie FS. Dôraz sa zvyčajne kladie na nemožnosť požehnávať homosexuálne páry, pričom sa najčastejšie zabúda na neregulárne páry, teda znovu zosobášených rozvedených, ktorí, hoci žijú v heterosexuálnom vzťahu, žijú v rozpore s Božou vôľou vyjadrenou vo sviatosti manželstva. Je to napokon ten istý morálny problém, ktorý spája obe kategórie párov, ktoré chce teraz niekto požehnať, pričom jeho závažnosť sa zvýrazňuje v hriechu sodomie. Otvorenosť voči týmto požehnaniam, či skôr definitívne prijatie objektívneho a vnútorného hriechu u neregulárnych párov a párov rovnakého pohlavia má svoj začiatok v Amoris laetitia (19. marca 2016). Práve táto apoštolská exhortácia pápeža Františka bola impulzom. Práve ňou sa napísalo slovo “koniec” vnútornému zlu, teda vnútorne neusporiadaným hriechom, ako je práve cudzoložstvo a sodomia. Všetci si pamätáme na neplodnú hermeneutickú polemiku okolo slávnej poznámky pod čiarou č. 356, ktorá nenápadne otvorila dvere k prijímaniu sviatostí pre neregulárne páry ("neregulárne" vtedy vždy v úvodzovkách na znak jej prekonania, teraz však bez nich). Prijímanie sviatostí pre tieto páry, hoci po zázračnom rozlíšení, bolo odvtedy potvrdené oficiálnym reskriptom pápeža, ktorý je súčasťou Acta Apostolicae Sedis 108 (2016) 1071-1074. S FS sa tento diskurz vzťahuje aj na páry rovnakého pohlavia. Táto nová poznámka pod čiarou sa “zajtra” premietne do rozsiahlejšieho a argumentačne podloženého dokumentu.
Biskupi pri Amoris laetitia mlčali a s nimi aj niekoľko kardinálov, ktorí teraz právom pôsobia ako levy, ale práve tento dokument treba s úctou kritizovať a urýchlene opraviť v súlade s Veritatis splendor (79-83). V tom spočíva zmena paradigmy. Napodiv potom FS hovorí, že ide o "teologickú reflexiu, založenú na pastoračnej vízii pápeža Františka", ktorá "znamená skutočný vývoj vzhľadom na to, čo bolo povedané o požehnaní v Magistériu a v oficiálnych textoch Cirkvi". Vývoj tu určite je, ale na spôsob sebareferenčného kruhu: od Amoris laetitia k dnešku, od neregulárnych párov k homosexuálnym párom, po veľkom úsilí na rôznych synodách, ktoré predchádzali tejto poslednej veľkej a nekonečnej. To znamená od Fernándeza k Fernándezovi.
Najsynodálnejšia synoda a pastorácia, ktorá všetko absorbuje
Dve záverečné úvahy v súvislosti s prijatou metódou. S FS sa potvrdzuje inštrumentálne použitie synody o synode, teraz viac ako kedykoľvek predtým. Synoda je metóda zameraná na zmenu hierarchickej konštitúcie Cirkvi a jej učenia pastoračným spôsobom. Medzi doktrínami, ktoré najviac ležali na srdci organizátorom, bola aj zmena, ktorá sa mala uskutočniť v otázke homosexuality. Na tejto téme sa pracovalo celé roky. S rôznymi synodami, tou o rodine, synodou o Amazónii, potom o mládeži, ale vždy bez úspechu. Tak vznikla synoda, ktorá by zmenu ako takú zakomponovala do samotného konceptu synodality. Určite bolo prekvapujúce, že ani v súhrnnej správe z prvého zasadnutia, ktorá bola zverejnená 28. októbra 2023, sme nenašli skratku LGBTQ+. Mohlo sa zdať, že ide o prehru organizačného stroja. Ale nie. V príprave bol FS, pričom silný úvodný signál dal ešte pred začiatkom synody samotný pápež v odpovedi piatim kardinálom, ktorí mu predložili päť nových pochybností. Pápež bol otvorený požehnaniu párov rovnakého pohlavia, pokiaľ sa nezamieňa s manželstvom alebo sviatosťou (https://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_risposta-dubia-2023_it.pdf). Takže bez toho, aby sa čakalo do budúceho roka na druhú rímsku fázu synody, veľmi nesynodálnym spôsobom dikastérium kard. Fernándeza zverejnilo Fiducia Supplicans.
Ak na jednej strane a synodálnym spôsobom ukazuje všetku doktrinálnu nejednoznačnosť a pastoračné zjednodušovanie viery hraničiace s paroxyzmom, akési "urob si sám" požehnanie, na druhej strane FS odhaľuje aj nemalý problém typický pre posledných šesťdesiat rokov. Vyžaduje sa druhá metodologická reflexia. FS je najúspešnejším príkladom pastoračného úsilia, ktoré nielenže uchopuje doktrínu a mení ju, ale aj samo seba vnucuje ako doktrínu. Máme pred sebou doktrínu praxe, teda praxe, ktorá sa stáva doktrínou a vnucuje veriacim a klerikom prijatie seba samej v mene autority oddelenej od pravdy. Tak ako doktrína a pastoračná prax idú vždy ruka v ruke a druhá je ontologicky závislá od prvej, tak aj pravda a autorita. Jedinou autoritou je pravda a neprerušené odovzdávanie viery a mravov: od Krista cez apoštolov až po nás. Namiesto toho od Jána XXIII. k nám sme sa, žiaľ, dozvedeli, že iný je depozit viery a iný spôsob ohlasovania právd, ktoré ho tvoria, čo sa môže zmeniť pastoračnejšou metódou, ktorá by lepšie vyjadrovala charakter magistéria. Pri FS sa celá zákernosť tohto rozlišovania ukazuje lapidárne a ako nešťastný záver. Metóda, okrem toho, že sa stala samotnou doktrínou, zašla oveľa ďalej a navrhla nové doktríny. Na to všetko jednoducho hovoríme: non licet! (Nesúhlasíme).
otec Serafino Lanzetta
https://www.corrispondenzaromana.it/benedizioni-anonime-e-anomale-su-fiducia-supplicans/