BISKUP CREPALDI: “KRISTUS VÍTA VŠETKÝCH, ALE NEVÍTA VŠETKO”

I

Musíme obnoviť presvedčenie, že kresťanstvo a Cirkev priamo zasahujú do spoločenského života nie preto, aby nahradili iné odlišné a legitímne kompetencie, ale aby orientovali celý verejný život na jeho skutočný konečný cieľ, ktorý je transcendentný. Musíme obnoviť myšlienku, ktorú nás naučil aj Benedikt XVI., že Quaerere Deum má priame sociálne dôsledky, nakoľko nie je možné obrábať neobrobenú pôdu spoločenského života bez toho, aby sme predtým neobrábali svoju dušu. Keďže sa celý život zaujímam o sociálnu náuku Cirkvi, mám pocit, že môžem povedať, že bez tohto predpokladu sa zanedbáva aj bohatstvo sociálneho magistéria. Ak je dnes toto dedičstvo v ťažkostiach, ako sa mi zdá, základným dôvodom je viera a tiež rozum, ale predovšetkým viera. Príliš ustupujeme naturalizmu a myslíme si, že svet nepotrebuje Krista viery, ale možno len Krista rozumu, a potom postupne zostupujeme aj z tejto úrovne a dospievame ku Kristovi globalistickej etiky a potom ku Kristovi individuálneho svedomia. Týmto výsledkom sa diskurz o kresťanstve v spoločnosti končí. Domnievam sa, že buď majú kresťanstvo a Cirkev niečo vlastné a jedinečné, čo môžu povedať na verejnom priestranstve, alebo sa to, čo hovoria, vyrieši tak, že sa stane jedným z mnohých názorov, ktoré zaznievajú v každodennom humbugu nevhodne povýšenom na "verejnú diskusiu".

II

Ak kresťanstvo a Cirkev majú na verejnom priestranstve čo povedať, čo je im vlastné a jedinečné, vyplýva z toho, že katolíci nemôžu spolupracovať so všetkými, pretože nemôžu spolupracovať na všetkom. Benedikt XVI. napísal, že "Kristus víta všetkých, ale nevíta všetko". Toto všetko treba v skutočnosti preskúmať vo svetle toho, čo má Cirkev povedať o sebe a čo je na verejnom priestranstve jedinečné. Som si vedomý toho, že upozorňujem na chúlostivý a kontroverzný aspekt v dnešnej Cirkvi... Nestačí nominálne súhlasiť s otázkou životného prostredia, aby sme spolupracovali so všetkými, ktorých sa to týka a ktorí sú za to angažovaní. Nie je ani prípustné myslieť si, že zmysel pre spoluprácu môže vzniknúť počas procesu spolupráce, pretože by to znamenalo popieranie toho, čo som povedal vyššie, totiž že Cirkev má svoje vlastné a jedinečné slovo k sociálnej otázke. Človeka negatívne zasiahne, ak si zoberieme jeden príklad, koľko katolíckych reálií dnes robí z agendy OSN 2030 svoju vlastnú.

III

Tieto posledné úvahy beriem ako východisko pre návrh ďalšieho hodnotenia na tému, ktorú by som nazval "katolícky agnosticizmus". Ak si zoberieme ako príklad oblasť morálky, vidíme, že dnes máme tendenciu hovoriť, že intelekt si nemôže nárokovať vidieť "formu" konania vlastným svetlom, rovnako ako nemôže vidieť "formu" vecí. Zanedbávanie učenia Fides et ratio a Veritatis splendor má skôr negatívne dôsledky. Napríklad to, čo je konkrétna forma cudzoložstva, dnes býva nejasné, ani otázka istej poznateľnosti (negatívnych) morálnych absolútností sa nepovažuje za dôležitú. Predpokladá sa, že tieto poznávacie kategórie sú abstraktné a bránia tomu, aby vstúpili do skúsenosti ľudí. ... Tieto posledné úvahy beriem ako východisko pre návrh ďalšieho hodnotenia na tému, ktorú by som nazval "katolícky agnosticizmus". Ak si zoberieme ako príklad oblasť morálky, vidíme, že dnes existuje tendencia tvrdiť, že intelekt si nemôže nárokovať vidieť "formu" konania vlastným svetlom, rovnako ako nemôže vidieť "formu" vecí. Zanedbávanie učenia Fides et ratio a Veritatis splendor má skôr negatívne dôsledky. Napríklad to, čo je konkrétna forma cudzoložstva, dnes býva nejasné, ani otázka istej poznateľnosti (negatívnych) morálnych absolútností sa nepovažuje za dôležitú. Tieto poznávacie kategórie sa považujú za abstraktné a bránia vstupu do skúsenosti ľudí.

IV

Nominalizmus a agnosticizmus sú dnes medzi katolíkmi a cirkevníkmi veľmi prítomné, niekedy bez potrebného vedomia, čo ich robí otvorenými aj pre tie najzvláštnejšie dobrodružstvá. Poukazuje to aj na istú "likviditu" byť katolíkom v spoločnosti, v možno frenetickom, ale neproduktívnom aktivizme. Katolícky agnosticizmus" je koreňom zabúdania na "nediskutovateľné princípy", o ktorých hovoril Benedikt XVI, zabúdania, ktoré absolutizuje politiku tým, že jej umožňuje všetko, a zároveň ju znehodnocuje, pretože ju zaslepuje. Politika môže robiť všetko, ale naslepo. Škody spôsobené zabudnutím princípov, o ktorých sa nedá vyjednávať, sú veľmi významné, pretože takto zredukovanej politike už Sociálna náuka Cirkvi nemá čo zmysluplne povedať.

V

mojom dojme biskupa a pozorovateľa, alebo lepšie: pozorovateľa ako biskupa, sa kruh zužuje a priestory slobody pre katolíkov sa čoraz viac zmenšujú, až zaniknú. Keďže sekularizácia postupuje veľkým tempom a jej deštruktívnym účinkom napomáha nová globalizácia osvieteného nihilizmu, zmenšuje sa počet hliadok katolíkov, ktorí sa angažujú v sociálnej oblasti výslovne a bez zábran vo svetle sociálnej náuky Cirkvi chápanej ako ohlasovanie Krista v časnej realite, a nie ako obyčajný humanizmus, ktorý je nejasne solidárny a bratský. Stojíme pred veľmi dôsledným operatívnym zbližovaním mnohých centier moci. Žiadna sféra nezostáva vyňatá.

VI

V tomto bode sa stáva vážnou otázka: prispôsobujú sa tomuto koherentnému a súdržnému tlaku, ktorý chce zničiť prírodu a nadprirodzeno, katolíci, laici a muži Cirkvi, alebo sa mu pokúšajú vzdorovať? Postaviť sa mu na odpor si vyžaduje tak myšlienky, ako aj ruky, čím sa vraciame k tomu, čo bolo vyššie opakovane povedané: kresťanstvo a Cirkev majú svetu povedať niečo vlastné a jedinečné. Ak to neurobia, alebo ak to neurobia tak, ako by mali, nezostanú neutrálne vo vlastnom svete, ale preniknú do nich iné myšlienky, ktoré s ich vlastnými nemajú nič spoločné.

+Mons. Giampaolo Crepaldi

emeritný biskup Trevíru

www.vanthuanobservatory.com