MYLNÉ PREDSTAVY O RIADNOM PÁPEŽSKOM MAGISTÉRIU

Ako môže Cirkev zosúladiť učenie, že magistérium je služobníkom Božieho slova ("Magisterium verbum Dei ministrant") a nie nad týmto slovom ("non supra verbum Dei"), ako uvádza Dei Verbum (§ 10), s domnienkou, ktorú nedávno v rozhovore s Edwardom Pentinom vyjadril dezignovaný kardinál arcibiskup Victor Manuel Fernández, že pápež František má

osobitnú charizmu... jedinečnú charizmu,... živý a aktívny dar, ktorý pôsobí v osobe Svätého Otca... [nielen] pre ochranu depozitu viery... [ale aj pre] učenie Svätého Otca.

Fernándezovo tvrdenie je záhadné. Jedna vec je tvrdiť, že magistérium má charizmu súvisiacu s poslaním neomylne zachovávať vieru raz navždy odovzdanú Cirkvi (Júd 1, 3); celkom iná vec je tvrdiť, že samotný pápež má charizmu, ktorá chráni jeho vlastnú náuku.

Jeden z výkladov domnienky, že pápež má jedinečnú charizmu, ktorá chráni jeho vlastnú doktrínu, môžeme zhrnúť nasledujúcim sylogizmom: "To, čo učí pápežské magistérium s pomocou Ducha Svätého, musí byť pravdivé; ale pápežské magistérium učí X. Preto X musí byť pravdivé." Ide o apriórny argument, ktorý má byť základom dôvery v Kristov prísľub, že Duch pravdy uvedie Cirkev do plnosti pravdy (Jn 16, 13).

Tvrdenie arcibiskupa Fernándeza o jedinečnej charizme pápeža prináša riziko, že sa zrúti akékoľvek rozlišovanie medzi magistériom a jeho normatívnymi prameňmi, ako je napríklad Písmo, čo, ako tvrdí Ratzinger,

"ohrozuje prvenstvo prameňov, ktoré (ak by sa logicky pokračovalo týmto smerom) by v konečnom dôsledku zničilo služobný charakter učiteľského úradu".

Stručne povedané, problém s týmto apriórnym argumentom spočíva v tom, že zamieňa rozdiel medzi dvoma tvrdeniami: po prvé, mali by sme prijať učenie Cirkvi, pretože je pravdivé, v súlade s nadradenosťou Písma a iných autoritatívnych zdrojov viery, a po druhé, mali by sme prijať učenie Cirkvi jednoducho preto, že ho Cirkev učí.

Prvé tvrdenie je pravdivé, ale nie to druhé. Ratzinger rozvádza dôsledky, ktoré by vyplývali z pravdivosti druhého tvrdenia:

“Výsledkom tohto [apriórneho argumentu] bolo, že Písmo sa posudzovalo v podstate len z aspektu dôkazu, ktorý ponúkalo pre už existujúce výroky, a aj keď sa to robilo s veľkou starostlivosťou a s modernými exegetickými metódami, tento spôsob postupu sotva umožňoval rozvinúť tému z perspektívy samotného Písma alebo nastoliť otázky z Biblie, ktoré neboli zahrnuté v súbore učenia Cirkvi.”

Logickým smerom tohto apriórneho argumentu, a teda aj tvrdenia arcibiskupa Fernándeza, je solum magisterium. Pozícia solum magisterium sa niekedy nazýva "cirkevný pozitivizmus". Kardinál Avery Dulles opisuje logické smerovanie tejto pozície takto:

“Na niektorých prezentáciách to vyzeralo, akoby veriaci musel dať magistériu bianko šek. Katolícka viera sa chápala ako implicitná dôvera v učiteľský úrad a skúškou ortodoxie bola ochota človeka veriť čomukoľvek, čo Cirkev učí, práve z toho dôvodu, že to Cirkev učí. Jedným z nebezpečenstiev tohto prístupu bolo, že vyvolával určitú ľahostajnosť voči obsahu zjavenia. Veriaci sa nechali počuť, že keby Cirkev učila, že v Bohu je päť alebo desať osôb, verili by tomu s rovnakou vierou, ako teraz veria v tri božské osoby.”

Teda, pozícia solum magisterium je chybná, pretože robí z učiteľského úradu Cirkvi najvyššiu normu viery. Inými slovami, Katolícka cirkev netvrdí, že jej autorita je základom - "verím kvôli autorite Cirkvi" - pre zámerný súhlas s božskou pravdou, ktorú Cirkev verí, učí a hlása. Cirkev je skôr božským nástrojom, prostredníctvom ktorého vyjadrujeme súhlas s touto pravdou.

Zoberme si tu napríklad Ratzingerove poznámky o hraniciach autority Cirkvi v súvislosti so svätením žien. Jeho poznámky sa tu týkajú apoštolského listu Jána Pavla II. z roku 1994 Ordinatio Sacerdotalis. Ratzinger píše v súvislosti s kľúčovým vyhlásením tohto listu:

“[Cirkev sa nepovažuje za oprávnenú pripustiť ženy ku kňazskej vysviacke". V tomto vyhlásení Magistérium Cirkvi vyznáva primát poslušnosti a hranice cirkevnej autority: Cirkev a jej Magistérium nemajú autoritu samy osebe, ale len od Pána. Veriaca Cirkev číta Písmo a žije ho... v živom spoločenstve Božieho ľudu v každom veku; vie, že je viazaná vôľou, ktorá ju predchádzala, aktom "inštitúcie". Táto preventívna vôľa, Kristova vôľa, je v jej prípade vyjadrená ustanovením Dvanástich.”

A o viac ako tridsať rokov skôr Ratzinger píše v rovnakom duchu:

"Tradícia" skutočne nikdy nie je jednoduchým a anonymným odovzdávaním učenia, ale je spojená s osobou, je živým slovom, ktoré má svoju konkrétnu skutočnosť vo viere. A naopak, [apoštolská] sukcesia nikdy nie je prevzatím nejakých úradných právomocí, ktoré sú potom k dispozícii nositeľovi úradu; je to skôr prevzatie do služby Slova, úrad svedectva o niečom, čo bolo niekomu zverené a čo stojí nad svojím nositeľom, takže ten ustupuje do pozadia za vecou, ktorú prevzal, a je (aby sme použili úžasný obraz z Izaiáša a Jána Krstiteľa) len hlasom, ktorý umožňuje, aby Slovo bolo vo svete počuť nahlas.”

Hlavnou myšlienkou, ktorú tu Ratzinger vyslovuje, je, že autorita učiteľského úradu Cirkvi sa nezakladá na nej samej, a teda ani Cirkev sama nie je normou viery. Cirkev potvrdzuje prvenstvo autority Boha, jeho Slova, skrátka Božieho zjavenia, pred učiteľským úradom Cirkvi, ktorý je autoritou odvodenou od Krista.

Iste, Cirkev má učiteľskú autoritu, skutočne sa podieľa na autorite Písma, ale "je to len sekundárne pravidlo", hovorí Yves Congar, "merané primárnym pravidlom, ktorým je Božie Zjavenie". Možno si tento bod objasníme, ak budeme rozlišovať medzi "formálnym dôvodom" viery a učiteľskou autoritou Cirkvi. Ten prvý je dôvod, prečo niečomu veríme - povedzme, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Veríme tomu na základe Božieho zjavenia. "Božie zjavenie je teda dôvodom, bez ktorého by sme nemali dôvod na vieru." Ten druhý - cirkevná autorita - je prostriedkom, ktorý má Cirkev "na to, aby nestratila toto najcennejšie zjavenie". Dominikánsky kardinál Kajetán (1469 - 1534) vysvetľuje, aké sú to prostriedky:

“A aby sa v návrhu a vysvetlení vecí, ktorým treba veriť, neobjavil omyl, Duch Svätý poskytol stvorené pravidlo, ktorým je zmysel a učenie Cirkvi, takže autorita Cirkvi je neomylným pravidlom návrhu a vysvetlenia vecí, ktorým treba veriť vierou. Preto sa vo viere zhodujú dve neomylné pravidlá, a to Božie zjavenie a autorita Cirkvi; medzi nimi je tento rozdiel: Božie zjavenie je formálnym dôvodom predmetu viery a autorita Cirkvi je služobníkom predmetu viery.”

Zriekne sa popieranie solum magisterium autority magistéria? Inými slovami, je učiteľský úrad Cirkvi, slovami kardinála Dullesa, "schopný osvedčiť zjavenú pravdu božskou autoritou"? Áno, učiteľský úrad Cirkvi skutočne slúži ako "pilier a opora pravdy" (1 Tim 3, 15), čo znamená, že v mene Cirkvi autoritatívne a dogmaticky hovorí k celej Cirkvi. Ako učí Dei Verbum § 10,

Tento učiteľský úrad nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne ho počúva, svedomito stráži a verne vysvetľuje v súlade s božským poverením a s pomocou Ducha Svätého čerpá z tohto jediného depozitu viery všetko, čo predkladá na vieru ako Bohom zjavené.

V súhrne kardinál Dulles vysvetľuje umiernený infalibilizmus, pokiaľ ide o autoritu magistéria, a zodpovedajúcu charizmu na zachovanie Cirkvi:

1. Boh poskytuje Cirkvi účinné prostriedky, vďaka ktorým môže a v skutočnosti zostane v pravde evanjelia až do konca čias.

2. Medzi tieto prostriedky patrí nielen kanonické Písmo, ale ako podstatný protipól Písma aj pastiersky úrad. Bez takéhoto pastoračného úradu by kresťanské spoločenstvo nebolo dostatočne chránené pred skazou evanjelia.

3. Pastoračný úrad vykonáva pre všeobecnú Cirkev nositeľ petrovského úradu (čo pre katolíkov znamená pápež). Preto je rozumné predpokladať, že pápež je od Boha vybavený osobitnou charizmou (alebo milosťou úradu) na správny výklad evanjelia univerzálnej Cirkvi podľa okolností.

4. Aby pápežstvo mohlo primerane plniť svoju funkciu zachovávať jednotu vo viere a odhaľovať nebezpečné omyly, pápežská charizma musí zahŕňať moc presadzovať pravdu evanjelia a rozhodným a záväzným spôsobom odsudzovať opačné omyly. Autoritatívne výroky Petrovho úradu, ktoré sú vážne záväzné pre všetkých veriacich, musia mať primerane potvrdenú pravdu, pretože nemôže existovať povinnosť veriť tomu, čo by pravdepodobne mohlo byť omylom.

Ako teda petrovský úrad primerane potvrdzuje pravdu? Ak sú tradícia a Cirkev vnútorne a nevyhnutne späté s Písmom, t. j. zhodujú sa ako sieť vzájomne závislých autorít, zrejme to znamená, že Cirkev nemôže zdôvodniť alebo primerane osvedčiť žiadnu pravdu len z Písma, ale v tomto prípade ani len z tradície, ani len z magistéria. Áno, tieto autority fungujú spoločne (každá svojím spôsobom), líšia sa stupňom autority, pričom Písmo je najvyšším pravidlom viery, norma normans non normata (norma, ktorá nemá normu nad sebou), takže Písmo nie je podriadené tradícii ani učiteľskému úradu Cirkvi.

Okrem toho Cirkev nezastáva názor, že učiteľský úrad Cirkvi pôsobí sám o sebe, teda bez odkazu na nejakú nadradenú normu. Opäť v Dei Verbum, § 10:

"Je teda jasné, že posvätná tradícia, Sväté písmo a učiteľský úrad Cirkvi sú v súlade s najmúdrejším Božím zámerom tak spojené a spojené, že jedno bez druhého nemôže obstáť a že všetky spolu a každé svojím spôsobom pod pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.”

Vo vzore teologickej autority existuje koherencia Písma, tradície a Cirkvi tak, že vnútorným a nevyhnutne súvisiacim spôsobom "sú tak spojené a spojené, že jedno bez druhého nemôže obstáť". Ale "každý svojím spôsobom" pôsobí pod vplyvom Ducha Svätého tak, že v rámci tohto vzorca má Písmo prednosť - Prima Scriptura, podľa Dei Verbum, § 21-26. Pravdepodobne teda, keď Dei verbum potvrdzuje nevyhnutný a vnútorný vzťah tradície a Cirkvi k Písmu, potvrdzuje aj prima Scriptura, ba dokonca nazýva Písmo "najvyšším pravidlom viery".

Preto, arcibiskup Fernández, nemôže existovať niečo také ako "pápežova doktrína". Táto fráza mi pripomína zmienku istého novinára na pohrebnej omši Jána Pavla II. o "pápežovom zákaze" antikoncepcie, žien kňazov atď. Nič také neexistuje. Ako správne uvádza kardinál Charles Journet v súvislosti s činnosťou magistéria pri vyučovaní pravdy viery, je preto potrebné, aby existovali neomylná homogénnosť a kontinuita medzi božsky zjaveným depozitom viery, ktorý raz navždy zjavili apoštoli, na jednej strane a jeho skutočným zachovávaním v priebehu vekov prostredníctvom učiteľského úradu s božskou pomocou na strane druhej.

Journetov názor nie je v rozpore s myšlienkou a praxou rozvoja doktríny, ktorú vyjadril svätý Ján XXIII. vo svojom otváracom prejave na Druhom vatikánskom koncile, v ktorom zopakoval I. vatikánsky koncil, ktorý zasa citoval Vincenta z Lérins:

"Lebo vklad viery, pravdy obsiahnuté v našej ctihodnej doktríne, sú jedna vec; spôsob, akým sú vyjadrené, ale s tým istým významom a tým istým úsudkom [eodem sensu eademque sententia], je druhá vec."

Podradená klauzula v tomto úryvku je súčasťou väčšieho úryvku z konštitúcie I. vatikánskeho koncilu Dei Filius a samotný tento úryvok je z Commonitoria 23 Vincenta z Lérins:

“Preto nech je rast a hojný pokrok v chápaní, poznaní a múdrosti, u každého a u všetkých, u jednotlivcov i v celej Cirkvi, v každom čase a v priebehu vekov, ale len v primeraných medziach, t. j. v rámci tej istej dogmy, toho istého zmyslu, toho istého úsudku (in eodem scilicet dogmate, eodem sensu eademque sententia).”

Aj keď sa pravdy viery môžu vyjadriť odlišne, Cirkev musí vždy vo svetle cirkevných záruk, ako je Sväté písmo, ekumenické koncily, doktori Cirkvi, kresťanskí veriaci a magistérium, určiť, či tieto nové formulácie zachovávajú ten istý význam a úsudok (eodem sensu eademque sententia), a teda materiálnu kontinuitu, identitu a univerzálnosť týchto právd. Iba tak môžeme rozlišovať medzi pravým a falošným vývojom.

Dr. Eduardo Echeverria

www.crisismagazine.com