BOŽSKÁ POSLUŠNOSŤ: LEKCIE Z NAZARETA
Evanjelista uzatvára svoje rozprávanie o skrytom živote nášho Pána niekoľkými krátkymi vetami, ktoré pokrývajú obdobie viac ako polovice Jeho celého pozemského života. Zároveň sa zdá, že tieto vety poskytujú v Božom pláne dostatočné vysvetlenie Jeho života počas tak dlhého obdobia, ktoré je plné významu pre naše pchápanie a poznanie. Taká úžasná je moc najjednoduchšieho jazyka, keď je používaný pod vedením Ducha Svätého, že možno povedať, že rozjímania svätých nad touto veľkou časťou histórie vtelenia nikdy nevyčerpali jej význam. Plnosť konkrétnych poznatkov, ktoré nás v nebi čakajú, nikdy neprekročí rámec stanovený týmito niekoľkými vetami. Tieto vety je potrebné vnímať v súvislosti s tým, čo nám už bolo povedané. Tak ako rozprávanie o Ježišovom zotrvaní v Jeruzaleme nebolo prerušením predchádzajúcich výrokov o živote v Nazarete, ale ich pokračovaním a objasnením, tak aj informácie, nad ktorými teraz rozjímame, tridsiatich rokoch skrytého života, prirodzene duchovne nadväzujú na predchádzajúci príbeh a nemožno ich úplne pochopiť bez ich vzájomného spojenia.
Tri hlavné vyhlásenia
„Vrátil sa s nimi do Nazareta a bol im poslušný. Jeho matka zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci. A Ježiš vzrastal v múdrosti, veku a obľube u Boha a u ľudí.“
Tu máme tri hlavné vyhlásenia – dve o našom Pánovi a jedno o našej blahoslavenej Panne Márii.
Najprv sa hovorí, že náš Pán už viac nezostával oddelený od svojich rodičov, ale vrátil sa s nimi do Nazareta a bol im poslušný. Život, ktorý dovtedy viedol v svätom dome, pokračoval po tajomstve Jeho dvanásteho roku, po tom, čo zostal v Jeruzaleme a povedal svojej Matke, keď Ho našla, že musí byť tam, kde ide o jeho Otca.
Po druhé, hovorí sa, že Jeho Matka zachovávala všetky tieto slová – to znamená udalosti i slová – vo svojom srdci. To treba vnímať v spojitosti s tým, že ona a svätý Jozef nerozumeli slovám nášho Pána o záležitostiach Jeho Otca.
A nakoniec, ako súhrnný opis všetkého, čo sa udialo počas týchto osemnástich rokov, sa hovorí, že Ježiš vzrastal v múdrosti, veku a milosti u Boha i u ľudí. Tieto tri body sú teda predmetom našej súčasnej úvahy.
Žiadna zmena plánu
Pokiaľ ide o prvý bod, môže sa nám na prvý pohľad zdať zvláštne, že náš Pán, ktorý sa raz oddelil od svojej Matky a svätého Jozefa a aspoň do určitej miery sa postavil pred oči verejnosti svojím vystúpením v chrámovej škole, okamžite opustil toto začaté dielo a vrátil sa k svojmu predchádzajúcemu stavu poslušnosti. Nemôžeme si však ani na okamih myslieť, že by tu došlo k nejakej zmene plánu alebo že by náš Pán, ako by mohli ľudia povedať, upustil od záležitostí svojho Otca a znovu sa ukryl v Nazarete kvôli naliehaniu svojej blahoslavenej Matky a svätého Jozefa. Rovnako nemožno ani na chvíľu predpokladať, že by si táto požehnaná dvojica, ktorej bolo zverené Jeho opatrovanie, želala opustenie začatého diela alebo zmenu kurzu, ktorý bol potrebný pre záujmy Jeho Otca alebo na Jeho výslovný príkaz. Ani náš Pán nemohol položiť ruku na pluh a potom sa obrátiť späť, ani Mária a Jozef by si to nemohli želať.
Požiadavky Otcovej vôle sú prvoradé
Preto možno oprávnene uzavrieť, že to, čo bolo potrebné pre záležitosti Jeho Otca prostredníctvom Jeho prítomnosti v chrámovej škole, už bolo splnené. Ukázal svoju lásku k nej a zanechal na nej svoje požehnanie, aby ju naveky zasvätil ako jednu z najvzácnejších ustanovizní svojho Kráľovstva. Nebolo Jeho úmyslom ani príkazom Jeho Otca, aby tam zostával. Jeho mladý vek robil múdrosť, ktorú tam prejavil, ešte pôsobivejšou v očiach všetkých, ktorí ju boli svedkami, a táto udalosť navždy zostane dôkazom dokonalosti Jeho poznania Božích vecí už od samého začiatku. Takto prispieva ďalšou zbraňou do výzbroje Cirkvi, ktorú môže a už aj používala na vyvrátenie bludov týkajúcich sa Jeho osoby. Ale všetko vo svojom ľudskom živote konal s najväčšou dokonalosťou a primeranosťou. Preto by bolo v rozpore s Duchom, ktorý Ho počas celého života viedol, keby sa už teraz ujal úlohy učiteľa. Po druhé, ako sme videli, aj Boží zámer, ktorý mal byť týmto tajomstvom naplnený, bol už splnený. Ukázal, že záležitosti Jeho Otca preňho majú prvoradú a výlučnú dôležitosť a že pravidlom Jeho Kráľovstva bude, že otec a matka majú byť opustení, ba dokonca ignorovaní, ak ide o poslúchnutie Božieho volania. Nebolo teda v nijakom prípade nekonzistentné s tajomstvom, ktoré sa udialo, že teraz opustil chrám so svojou Matkou a svätým Jozefom a vrátil sa do Nazareta.
Ďalší význam
Tým sa však význam slov pred nami úplne nevyčerpáva. Neznamenajú len to, že v Ježišovom konaní nebol nesúlad medzi dvoma príležitosťami, keď najprv opustil svojich rodičov a potom sa k nim vrátil. Tieto slová vyjadrujú, že Jeho konanie v druhom prípade bolo pokračovaním princípu, ktorý Ho viedol v prvom prípade. Ako „záležitosti Otca“ boli najprv naplnené Jeho zotrvaním v Jeruzaleme, tak teraz mali byť naplnené Jeho návratom do Nazareta a poslušnosťou voči svojim rodičom. Tak možno predpokladať, že rovnako ako zotrvanie v svätom meste muselo byť v poslušnosti voči zvláštnemu a konkrétnemu mandátu Jeho Otca, tak aj návrat do Nazareta po tejto udalosti musel byť pod vedením rovnakého druhu Božieho usmernenia. Toto vrhá nové svetlo na slová Svätého textu.
Ježišova poslušnosť nariadená Bohom
Nie je pochýb o tom, že náš Pán bol poslušný svojim rodičom od samého začiatku. Teraz však dosiahol vek, v ktorom by sa od neho prirodzene očakávalo menej detskej závislosti od nich. Ale do veku, ktorý práve dosiahol, bola Jeho závislosť a poslušnosť nevyhnutná, ak mal žiť tak ako ostatní v rovnakom životnom období. Zdá sa preto, že slová evanjelistu nám naznačujú, že náš Pán teraz prejavil dokonalejšiu a úplnejšiu poslušnosť voči svojim rodičom než predtým. Nie že by predtým niečo chýbalo k dokonalosti Jeho poslušnosti, ale že kvôli Jeho mladosti bola menej nápadná. Okrem toho, práve, ako sa zdá, najvýraznejšie vyhlásil, že je od nich nezávislý. Dokonalosť Jeho poslušnosti bola preto oveľa nápadnejšia po zotrvaní v Jeruzaleme ako predtým. Teraz mala charakter dobrovoľne zvolenej poslušnosti dospelého človeka, namiesto prirodzenej poslušnosti dieťaťa. Rovnako mala charakter poslušnosti, ktorá bola osobitne prikázaná Bohom, presahujúc prirodzenú poslušnosť a podriadenosť, ktorú všetci dlhujeme svojim rodičom vo všetkých zákonných veciach. Mala zasvätenie rovnakého druhu a povahy ako tajomstvo, ktoré bolo rozoberané v predchádzajúcej kapitole. Božie volanie vtedy na chvíľu vzalo Ježiša od Jeho rodičov bez akéhokoľvek varovania. To isté Božie volanie Ho teraz viedlo späť do Jeho pôvodného domova a uložilo Mu poslušnosť, o ktorej hovorí evanjelista.
Poslušnosť - spôsob plnenia Božej vôle
Takto poslušnosť, ktorú náš Pán preukázal svojim rodičom po návrate do Nazareta, mala zvláštny charakter. Bola to dobrovoľná, dokonalá a aktívna poslušnosť, ktorú nielen dlhujeme svojim rodičom na základe prirodzeného zákona, ale ktorá bola osobitne nariadená Bohom ako súčasť Jeho božského plánu. Evanjelista používa toto jednoduché vyhlásenie o Ježišovej poslušnosti, aby zdôraznil, že táto poslušnosť bola spôsobom, akým náš Pán plnil Božiu vôľu v skrytých rokoch svojho života v Nazarete. Jeho každodenný život sa teda stal neustálym vykonávaním tejto poslušnosti, ktorá bola pre Neho svätou povinnosťou a ktorú vykonával s dokonalosťou, aká bola vlastná iba Jemu.
Vzťah medzi poslušnosťou a čnosťou pokory
Je dôležité zdôrazniť, že táto poslušnosť bola úzko spojená s čnosťou pokory. Náš Pán, hoci bol Bohom a Synom Božím, sa dobrovoľne podriadil svojej Matke a svätému Jozefovi, ktorí boli len ľudskými bytosťami. Tým prejavil nesmiernu pokoru, ktorá je tak charakteristická pre Jeho život a učenie. Svojím príkladom nás učí nielen poslušnosti voči rodičom a predstaveným, ale aj pokore a úcte voči tým, ktorým sme zverení alebo podriadení podľa Božieho plánu.
Skryté roky ako príprava na verejnú službu
Tieto skryté roky v Nazarete, počas ktorých náš Pán žil v jednoduchosti, chudobe, pokore a poslušnosti, sú zároveň obdobím prípravy na Jeho verejnú službu. Ukazujú nám, že dlhé roky tichej práce a poslušnosti môžu byť rovnako dôležité ako tie roky, ktoré sú venované verejnej službe alebo výnimočným činom. Svätý Jozef a Panna Mária, ktorí boli svedkami tohto obdobia Ježišovho života, nám slúžia ako príklady dokonalého prijatia a spolupráce s Božím plánom. Ich životy boli preniknuté hlbokou pokorou, vierou a láskou, ktoré ich viedli k tomu, aby plnili svoje úlohy s dokonalosťou, ktorú si vyžadovalo ich povolanie.
Záver o Ježišovej poslušnosti
Z uvedeného možno vyvodiť, že poslušnosť, ktorú náš Pán preukazoval svojim rodičom, bola aktom lásky a dokonalej podriadenosti Božej vôli. Táto poslušnosť bola nielen splnením prirodzeného zákona, ale aj nadprirodzeným vyjadrením Božieho plánu spásy. Príklad, ktorý nám náš Pán dáva v tejto poslušnosti, je pre nás výzvou, aby sme vo svojich životoch nasledovali Jeho príklad a plnili Božiu vôľu s rovnakou oddanosťou a pokorou, akú prejavil On vo svojich skrytých rokoch v Nazarete.
otec Henry James Coleridge
https://www.fathercoleridge.org/cp/154693650