PREČO NEMÔŽE BYŤ PÁPEŽ PSYCHOANALYTIKOM
V správach o nedávno vydanej autobiografii pápeža Františka ma zaujali najmä dva aspekty. Po prvé, v knihe sú opísané epizódy zo života otca Jorgeho Bergoglia SJ, v ktorých vyhľadal pomoc psychiatra. Po druhé, obsahuje jeho dnes už tradičnú (ironickú) kritiku toho, čo istá nemecká webová stránka nazýva "hlavní konzervatívni predstavitelia Cirkvi, ktorí naďalej lipnú na tzv. tridentskej omši".
Pápežovu reč rekonštruujem na základe anglickej verzie knihy (Pope Francis, Hope: The Autobiography, prekl. R. Dixon, Kindle Edition). Pápež píše, že tí z nás, ktorí "lipnú na takzvanej tridentskej omši", redukujú liturgiu na ideológiu, že sme strnulí - strnulosť, ktorá sa často vyznačuje "elegantným a drahým krajčírstvom, čipkami, ozdobami, rochetami".
Podľa neho naše lipnutie na tradícii nie je "záľubou v tradícii" alebo "návratom k posvätnu", lež "klerikálnou okázalosťou" (alebo, ako to nazýva, "cirkevnou verziou individualizmu") a "sektárskym svetáctvom". Ide ešte ďalej a tvrdí, že za touto záľubou v prepracovanom oblečení sa podľa neho skrýva "vážna nerovnováha, emocionálna odchýlka, problémy so správaním, osobný problém, ktorý sa dá zneužiť". Tvrdí, že tradicionalisticky orientovaní kandidáti do seminárov "skrývajú svoju vlastnú osobnosť v uzavretom a sektárskom prostredí" a spôsobujú problémy v seminároch (František spomína štyri takéto prípady z "posledných rokov"). Okrem toho nás označuje za pokryteckých, spiatočníckych a utopických v pohľade na minulosť. A to všetko, ako vyhlasuje, je "zaujímavé" a "zaujímavé zo sociologického hľadiska".
Podľa môjho názoru existuje jemná, ale identifikovateľná súvislosť medzi terapiou, ktorú otec Bergoglio podstúpil, a jeho postojom k tradicionalistickému krídlu Cirkvi. A nie, nenaznačujem, že pápež František trpí psychologickou poruchou, ktorá vyvoláva protitradičnú paranoju. Problém nespočíva v duševnom stave Svätého Otca, ale skôr v tom, že - možno pod vplyvom svojho vzdelania a úspechu terapie (čo je, samozrejme, len domnienka) - verí vo vysvetľujúcu silu psychológie, a čo je ešte horšie, dovoľuje si pseudopsychologickú analýzu celého, rozsiahleho a vnútorne rôznorodého segmentu Cirkvi, ktorému zrejme absolútne nerozumie.
Ba čo viac, robí to práve preto, že nám nerozumie - pretože správanie a postoje, ktoré pozoruje, nezapadajú do jeho kognitívneho rámca. Táto pseudopsychológia mu slúži ako hermeneutický nástroj, ktorý mu umožňuje - ak si môžem požičať z poľskej literatúry - "pochopiť" Artura rovnako ako Stomil. Až na to, že Stomil je len jeden, zatiaľ čo Arturov sú tisíce a z nich len hŕstka - pravdepodobne veľmi málo - sú skutoční Arturovia." [*Poznámka] Stomilovo "chápanie" sa teda podobá realite asi tak, ako sa povestné elektrické kreslo podobá bežnému kreslu.
Už skôr som spomenul, že pápež hovorí o "nás" takýmito pseudopsychologickými termínmi. Popravde, keď čítam Františkovu kritiku tradicionalistov v jeho autobiografii, som presvedčený, že "nás" neopisuje. Skôr má na mysli niekoľko jednotlivcov, s ktorými sa mohol stretnúť alebo o ktorých počul. Alebo možno - podobne ako napadol sicílskych duchovných za to, že nosia "babičkovské čipky" - odkazuje na ľudí, ktorých videl na fotografiách. Alebo si to jednoducho len predstavuje.
Navyše sa nemôžem zbaviť pocitu, že každý, koho stretol v reálnom živote, bol pravdepodobne klerik (dôraz na rúcha to len umocňuje), ktorý na rozdiel od jeho zvláštne klerikálneho vnímania nemusí byť nevyhnutne ústrednou postavou hnutia za tradičnú liturgiu. Tieto stretnutia, asociácie alebo predstavy - náhodne a s typickým dogmatizmom a sebavedomím - potom zovšeobecňuje na všetkých, ktorí "lipnú na tridentskej omši".
Dovoľte mi, aby som objasnil: nenaznačujem, že javy, ktoré opisuje František, medzi "nami" úplne absentujú (hoci by som ťažko menoval niekoho spomedzi svojich známych, kto sa plne stotožňuje s jeho rozsiahlymi "diagnózami"). Problém je v tom, že konštruovať takéto "psychoanalytické" vysvetlenia pre postoje, túžby, názory a konanie celých skupín katolíkov - v rôznych krajinách, triedach, kultúrach a pohlaviach - je monumentálny omyl a hrubý redukcionizmus.
Jedna vec by bola, keby si František tieto "diagnózy" nechal pre svoje vlastné stomilské "porozumenie" pre seba. Skutočne, pred vydaním Traditionis Custodes (TC) sa väčšinou obmedzil na takéto úvahy. Jeho homílie v Casa Santa Marta, často popretkávané výpadmi proti rigoristom; jeho rozhovor s českými biskupmi počas návštevy ad limina apostolorum v roku 2014; a jeho rozhovor s Antoniom Spadarom SJ v roku 2016 naznačovali, že nás takto vníma. Po TK sa však tieto "diagnózy" stali základom pre obmedzenie prístupu k tradičnej liturgii, dokonca vyhlásil, že má v úmysle zlikvidovať ju aj tých, ktorí sú s ňou spojení.Nemôžem tvrdiť, že viem, akú skutočnú úlohu zohrali pseudopsychologické názory pápeža Františka pri jeho rozhodnutí vydať TC. Zdá sa však, že on sám ich považuje za základ - alebo prinajmenšom za svoje ospravedlnenie.
V tomto zmysle by sa dalo povedať, že my - tradicionalisti - sme zažili mimoriadnu smolu. Stalo sa, že človek, ktorého slovo je v Cirkvi zákonom, považuje za úplne vhodné, ba dokonca potrebné, aby sa zhostil úlohy bádateľa - alebo prinajmenšom diagnostika - našich údajných psychologických porúch a skrytých motivácií. Robí rozsiahle a chybné zovšeobecnenia na základe vlastných pokusov pochopiť ľudí, ktorým v podstate nerozumie. Z tohto nesprávneho čítania vyvodzuje záver, že predstavujeme hrozbu. Následne, aby túto "hrozbu" neutralizoval, obmedzuje náš (a vlastne všetkých katolíkov) prístup k tradičnej liturgii a usiluje sa vyhladovať celé vnútrocirkevné hnutie jeho priaznivcov až do zabudnutia ("vnútrocirkevné", pretože "nezávislých" tradicionalistov sa to netýka).
Ako akademika by ma zaujímalo: keby František napísal článok založený na svojich psychologických špekuláciách a predložil ho renomovanému časopisu o sociálnej psychológii, aké recenzie by dostal? Ako by sa posudzovala jeho metodológia, veľkosť vzorky, teoretická relevantnosť a závery?
Ale čo to hovorím? Na naše nešťastie nemusí svoje myšlienky podrobovať žiadnym recenziám ani testom. Namiesto toho má k dispozícii celú Cirkev, v ktorej ich môže realizovať podľa svojej ľubovôle.
Dr. Tomasz Dekert, PhD.
[* Autor tu odkazuje na hru Tango od Sławomira Mrożka. Jednou z jej ústredných tém je vzťah medzi mužom menom Stomil a jeho synom Arturom. Tento vzťah je plný konfliktov a napätia, ktoré pramenia z ich rozdielnych hodnôt a svetonázorov. Stomil, ktorý stelesňuje umeleckú avantgardu a morálnu slobodu, je zástancom chaosu a odmieta tradíciu, ktorú považuje za znak modernosti. Na druhej strane je Artur odhodlaný aj pomocou sily a hrozieb násilia obnoviť poriadok, pravidlá a hierarchiu, pretože chýbajúce zásady vníma ako deštruktívne.]
https://rorate-caeli.blogspot.com/2025/01/pope-franciss-autobiography-or-why-pope.html?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTEAAR1yXHrx1puV1IcktSWizBeOIR-Cgv1Yht8e1EysndzMJcEAhDluudNxoGI_aem_TDkjXnVF7wnlXYPlQJ56jA&m=1