KARDINÁL BRANDMULLER: PÁPEŽ NIE JE NAD KÁNONMI CIRKVI

[...] V súčasnej situácii je potrebné predovšetkým hlbšie pochopiť Ministerium Petrinum.

Keďže Cirkev - a teda aj pápežský úrad - sú tak ľudské a pozemské, ako aj transcendentné a božské skutočnosti, nemožno ich chápať len pomocou ľudských a pozemských kategórií, ale analogicky, a treba ich hodnotiť podľa zodpovedajúcich kritérií. Práve na základe tejto hypotézy treba hodnotiť vzťah medzi primátom Ríma a univerzálnou Cirkvou, medzi centrom a perifériou.

Preto sa v prvom rade vynára otázka vzájomného vzťahu medzi pápežom a Cirkvou.

Treba dôrazne zdôrazniť, že pápež v žiadnom prípade nie je nad Cirkvou ani pred ňou. Ako viditeľná hlava Cirkvi je a zostáva členom Cirkvi, voči ktorej má povinnosti Servus servorum, t. j. najvyššieho služobníka.

To okrem iného znamená, že pápež nesmie a nemôže vládnuť ako absolútny monarcha. Vo svojom konaní je viazaný nielen normami zjaveného ius naturale (prirodzeného zákona) a ius divinum (božského zákona), ale iným spôsobom aj ius canonicum (kánonickým právom).

Pápež nie je sic et simpliciter (jednoducho povedané) nad kánonmi. Existuje hranica jeho činnosti, keď ide o "generalis status ecclesiae", t. j. o základné jadro učenia a ústavy Cirkvi. To je normou pre celé cirkevné zákonodarstvo, "pretože vyjadruje kontinuitu zjavenej pravdy, ktorá sa prejavuje v Cirkvi a je záväzná pre každého kresťana" (porov. Chr. Voigt-Goy, Potestas et ministerium publicum, Tübingen 2014).

Je teda mierou zákonodarstva a výkonu pastoračnej služby v Cirkvi. Graciánov Dekrét vychádza z apoštola Pavla, ktorý vo svojom druhom liste Korinťanom (13.10) uvádza, že tento list napísal "durius agam secundum potestatem quam Dominus dedit mihi in aedificationem et non in destructionem" ["aby som si, keď prídem, nemusel prísne počínať podľa moci, ktorú mi dal Pán na budovanie, a nie na rúcanie.]. Táto druhá časť verša sa vzťahuje aj na zákonodarstvo a výkon spravodlivosti v Cirkvi.

Jeho slová, často citované v stredovekom kánonickom práve, poukazujú na podstatnú hranicu výkonu služby v Cirkvi. To isté platí aj pre legitímne nadobudnuté práva tretích osôb, ktoré pápež ako najvyšší strážca práva nemôže porušovať.

Stručne povedané: aj pápež, keď nerešpektuje právo, môže byť zločincom. V tomto prípade by ho však nebolo možné stíhať, pretože od štvrtého storočia platí pravidlo "Prima Sedes a nemine iudicatur" (Prvá stolica nemôže byť nikým súdená). Napriek tomu právo a povinnosť correctio fraterna (bratské napomenutie) zostávajú zachované a zostáva aj konečný rozsudok. Zneužitie moci pápežom však nemôže slúžiť ako základ pre povinnosť poslušnosti.

V dôsledku toho pápež napriek svojej plenitudo potestatis v žiadnom prípade nie je princeps legibus solutus (“Knieža oslobodené od dodržiavania zákonov”). Ak by chcel v konkrétnom prípade konať v rozpore so zákonom, potreboval by na to spravodlivý a rozumný dôvod. Tomu zodpovedá odstupňovaná povinnosť poslušnosti zo strany členov Cirkvi, ktorí sa však aj pred zákonom musia v konečnom dôsledku zodpovedať svojmu svedomiu.

V tomto svetle treba vidieť aj kult pápeža, ktorý sa rozvinul po odchode Pia VI. do exilu. Pre Francúzov to bola nevídaná príležitosť osobne sa stretnúť s pápežom. Túto cestu možno považovať za zrod francúzskeho a neskôr európskeho ultramontanizmu. Prispeli k tomu dve knihy. Kniha Maura Capellariho Le Triomphe du Saint-Siège et de l'Église a Maistrova Le Pape sa stali bestsellermi. K ultramontánnemu nadšeniu prispela aj osobitná osobná pozícia nasledujúcich pápežov.

Neskôr sa v dôsledku búrlivých sporov okolo Prvého vatikánskeho koncilu objavili groteskné obrazy úlohy pápeža. V tomto kontexte treba oceniť aj výhrady koncilovej opozície k definovaniu pápežských dogiem, najmä vo svetle súčasných skúseností.

Aj dnes je teda na teológii, aby určila harmonickú jednotu ius divinum (božským právom) petrínskeho primátu s ius episkopátu (právom biskupov). Zdá sa však, že ťažkosti pri hľadaní riešenia vyplývajú z toho, že Cirkev je "tajomstvom viery".

Pri výklade Pastor aeternus preto musíme brať do úvahy všeobecný ekleziologický kontext, t. j. skutočnosť, že biskupský úrad, podobne ako Petrov primát, je iuris divini (božského pôvodu). Vymenovanie biskupa pápežom je len pridelením diecézy, a nie udelením moci učiteľskej a pastoračnej služby, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom sviatosti svätenia.

V tomto svetle treba vnímať nárast počtu odvolaní biskupov na príkaz pápeža v poslednom čase. Aj pápeži môžu zneužiť svoju moc. Vo svetle týchto právd sa musíme vyhýbať prílišnému uctievaniu osoby pápeža a zároveň si ctiť jeho najvyššiu autoritu ako pána a pastiera univerzálnej Cirkvi.

Zdá sa, že je vhodné pripomenúť to v súvislosti s nadchádzajúcim konkláve, pretože výber kandidátov by sa mal uskutočniť vo svetle týchto základných úvah. Príležitosť na to ponúkajú konzistóriá pred koncilom. Na druhej strane bude na konkláve, aby zvolilo pápeža, ktorý si bude vedomý svojho apoštolského mandátu vrátane jeho hraníc a povinnosti zachovávať status generalis ecclesiae.

+J.Em. kardinál Walter Brandmuller