ČO JE VIERA? ODPOVEDÁ SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ

Ocitli sme sa uprostred modernistickej víchrice, ktorá, ako učil pápež Pius X., je "syntézou všetkých heréz"[i], a vidíme, ako sú všetky učenia viery - a najmä tie morálneho charakteru - napádané zo všetkých strán. V takejto situácii je absolútne nevyhnutné prehodnotiť a prehĺbiť našu vlastnú kresťanskú vieru. Musíme začať tým, že si položíme otázku, ako dôkladne poznáme vieru Cirkvi, ktorú založil náš Kráľ a Pán Ježiš Kristus.

Základnou otázkou, ktorou sa takéto sebahodnotenie môže a malo by začať, je táto: Čo je to viera?

Prvá odpoveď, ktorú môžeme poskytnúť tým, ktorí sa nás pýtajú: "Čo je viera?", spočíva v spomenutí Vyznania viery a jeho zjaveného zdroja, Biblie.

Prvá odpoveď, ktorú pravdepodobne poskytne každý autentický kresťan (= tradičný rímsky katolík), je čo najjednoduchšia a najjasnejšia: "Kresťanská viera je Krédo." Teda tá malá "báseň", ktorú vyznávame pri každej svätej liturgii alebo v kontexte modlitby svätého ruženca hneď na jej začiatku. Samozrejme, väčšina z nás pozná dve hlavné vyznania viery, a to Apoštolské vyznanie viery (latinsky Symbolum Apostolorum alebo Symbolum Apostolicum) - ktoré citujeme nižšie - a Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery (latinsky Symbolum Nicaenum - citované v poznámke):

"Credo in Deum, Patrem omnipotentem, creatorem caeli et terrae.

Et in Iesum Christum, Filium eius unicum, Dominum nostrum:

Qui conceptus est de Spiritu Sancto, natus ex Maria Virgine,

Passus sub Pontio Pilato, crucifixus, mortuus, et sepultus,

Descendit ad inferos: tertia die resurrexit a mortuis;

Ascendit ad caelos; sedet ad dexteram Dei Patris omnipotentis:

Inde venturus est iudicare vivos et mortuos.

Credo in Spiritum Sanctum,

Sanctam Ecclesiam catholicam, Sanctorum communionem,

Remissionem peccatorum,

Carnis resurrectionem,

Vitam aeternam. Amen."[ii]

Predpokladajme teraz, že sa nás niekto spýta: ale aký je pôvod (alebo prameň) Vyznania viery? Odkiaľ pochádzajú všetky tieto učenia vyjadrené stručne, v ľahko zapamätateľnej forme? Odpoveď je nasledovná: z posvätného a bezchybného pokladu Svätého písma. Stručne povedané, Biblia je zdrojom Vyznania viery. Jeden z najbrilantnejších svätcov a doktorov patristickej éry, svätý Cyril Jeruzalemský (asi 313 - 386), to vo svojich slávnych katechézach vysvetľuje s maximálnou jasnosťou:

"Články viery totiž neboli zostavené tak, ako sa to ľuďom zdalo dobré, ale najdôležitejšie body zozbierané z celého Písma tvoria jedno úplné učenie viery. A ako horčičné zrnko v jednom malom zrnku obsahuje mnoho ratolestí, tak aj táto Viera obsiahla v niekoľkých slovách všetko poznanie zbožnosti v Starom a Novom zákone" (Katechetické prednášky, prednáška V, 12)[iii].

Pre apoštolov, svätých otcov a doktorov Cirkvi bolo čítanie a rozjímanie Svätého písma ich "každodenným chlebom". V Cirkvi tohto zlatého veku sa slovo "teológia" vzťahovalo na zjavený obsah Biblie a pojem "teológ" bol synonymom pojmu "inšpirovaní autori" - proroci a apoštoli. Následne sa "teológmi" nazývali aj tí, ktorí čítali a vykladali posvätné texty. Je preto jasné, prečo je prvé vyznanie viery v dejinách Cirkvi, Apoštolské vyznanie viery, zbierkou základných učení, ktoré z inšpirovaných stránok Biblie čerpali samotní apoštoli.

"Akt viery je aktom intelektu, ktorý sa pridŕža Božej pravdy na príkaz vôle pohnutej Božou milosťou." -Svätý Tomáš Akvinský

Vráťme sa k zásadnej otázke hodnotenia našej vlastnej viery. Prvá odpoveď, ktorú môžeme poskytnúť tým, ktorí sa nás pýtajú: "Čo je to viera?", spočíva v spomenutí Vyznania viery a jeho zjaveného zdroja, Biblie. Na druhej strane si uvedomujeme, že všetci ľudia používajú pojem "viera" v bežnom jazyku. Denne napríklad tisíckrát počujeme výrazy ako napr: "Verím, že zajtra bude pršať" alebo "Verím, že pani Jonesová sa mýli" alebo "Verím, že ceny sa zbláznili". Vo všetkých týchto bežných formuláciách používame pojem "viera", ktorý tu však chápeme v subjektívnom význame ako "názor" alebo "presvedčenie". Žiadne z týchto vyjadrení však nemá takú váhu ako tvrdenie kresťana, ktorý v kontexte svätej omše hovorí: "Verím v jedného Boha atď." Niečo iné je teda názor, presvedčenie týkajúce sa nejakého faktu, osoby alebo nejakej udalosti, a niečo úplne iné je náboženská viera kresťana. V tomto zmysle Rímsky katechizmus (1566) upresňuje nasledovné:

"Slovo veriť tu neznamená myslieť si, predpokladať, mať názor, ale, ako učí Sväté písmo, vyjadruje najhlbšie presvedčenie, ktorým myseľ dáva pevný a neochvejný súhlas Bohu zjavujúcemu svoje tajomné pravdy"[iv].

Vysvetľovali ich vo svojich spisoch tí svätí a doktori, ktorí rozoberali povahu náboženskej, nadprirodzenej viery. Spomedzi nimi navrhnutých definícií viery tá od svätého Tomáša Akvinského vystihuje všetky podstatné aspekty. Tu je to, čo nás učí anjelský doktor:

"Úkon viery je úkonom intelektu, ktorý sa pridŕža Božej pravdy na príkaz vôle pohnutej Božou milosťou" (latinsky: Credere est actus intellectus assentientis veritati divinae ex imperio voluntatis a Deo motae per gratiam) [v].

V podstate celý predkladaný článok bol koncipovaný a napísaný s cieľom odhaliť a vysvetliť túto pozoruhodnú definíciu kresťanskej, nadprirodzenej viery. Je taká dôležitá, že sa ju oplatí zapamätať si, aby sme ju mohli citovať a vysvetliť každému, kto sa opýta: "Čo je to viera?". Zamyslime sa teraz s najväčšou pozornosťou nad definíciou svätého Tomáša.

Tomáša Akvinského, že "úkon veriaceho sa nekončí v nejakej propozícii, ale vo veci".

V prvom rade tu máme subjektívny rozmer viery, ktorý sa týka tej časti ľudskej duše, ktorá vieru prijíma: ide o intelekt - pravé "oko duše", ktoré je pre dušu tým, čím sú fyzické oči pre telo. V definícii Anjelského lekára nás zaráža absencia akejkoľvek zmienky o emóciách, vášňach alebo pocitoch. Spomínam to preto, lebo mnohí moderní (a modernistickí) myslitelia nesprávne chápali náboženskú vieru skôr v emocionálnom než v intelektuálnom zmysle. Svätý Tomáš však jednoznačne tvrdí, že viera je "aktom intelektu". Prečo? Pretože prostredníctvom viery nás sám Boh učí tie nadprirodzené pravdy, ktoré nie sú prístupné nášmu poznaniu. Nech sú myslitelia akokoľvek veľkí, nikdy, nikdy nemôžu len silou svojho rozumu dosiahnuť dogmy, ako je stvorenie ex nihilo, narodenie Ježiša Krista z Panny Márie alebo tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Opakujem: žiadnu z týchto zjavených dogiem nemožno získať rozumovou špekuláciou. To neznamená, že sú iracionálne, ale, ako by povedal svätý Dionýz Areopagita, sú nadracionálne. To znamená, že presahujú možnosti našej mysle. Preto ich môžeme nadobudnúť len prostredníctvom aktu pokory intelektu, ktorý prijíma tieto pravdy zjavené Bohom.

Ďalej tu máme objektívny rozmer, vonkajší voči subjektu, ktorý verí. Je to práve súhrn tých "tajomných právd" (Rímsky katechizmus) božského pôvodu, ktoré sú obsiahnuté v Zjavení, ktoré nám bolo odovzdané prostredníctvom písaného textu Svätého písma a prostredníctvom Svätej tradície. Vzťah, spojenie vytvorené medzi ľudským intelektom a Zjavenou pravdou, je vzťahom "priľnutia", "súhlasu", ktorý týmto pravdám dávame nie na základe ľudského úkonu chápania, ale na základe príkazu vôle pohnutej božskou milosťou, bez ktorej by viera nebola možná. Aby sme lepšie pochopili silu tohto "priľnutia", môžeme uvažovať o pojme "lepidlo": je to vec, ktorá umožňuje pevné priľnutie k rovnému povrchu. Inými slovami, naša myseľ sa "prilepí", "priľne" - pevne a bez váhania, ako hovorí Rímsky katechizmus - k pravdám zjaveným vo Svätom písme, v Kréde.

Na tomto mieste musíme spolu so svätým Tomášom Akvinským poznamenať, že "akt veriaceho sa nekončí v propozícii, ale vo veci" (latinsky: Actus autem credentis non terminatur ad enuntiabile, sed ad rem)[vi].

Veríme teda tomu, čo vyjadrujú výroky Kréda, teda veríme v existenciu Najvyššej bytosti, Boha, ako aj v existenciu tých nadprirodzených bytostí a skutočností, anjelov a svätých, ktoré nie sú prístupné nášmu bežnému poznaniu. Skrátka, viera vnáša do nášho života "neviditeľný svet" ducha. Je zrejmé, že práve z tohto dôvodu viera nemá rovnakú povahu ako intelektuálne poznanie založené na uvažovaní alebo vedecké poznanie založené na tom, čo vnímame zmyslami. Práve preto potrebujeme impulz Božej milosti, ktorý nám pomôže priľnúť ku všetkým pravdám viery v nadprirodzenom svete.

Samotná skutočnosť, že prijímame a dodržiavame zjavené pravdy Vyznania viery, svedčí o tom, že naša vôľa bola uvedená do pohybu láskou samotného Boha, ktorý, ako učí svätý Ján apoštol, "nás prvý miloval".

Boh sám je ten, kto nám pomáha uveriť. Na tomto mieste svätý Tomáš vyslovuje pozoruhodne povzbudzujúci výrok: "Láska sa nazýva formou viery."[vii] Láska (t. j. charita) je teda "formou", "podstatou", "jadrom" našej viery. A láska, o ktorej sa tu hovorí, nie je ľudská láska - ale božská láska. To znamená, že už samotný fakt, že prijímame a dodržiavame zjavené pravdy Vyznania viery, svedčí o tom, že naša vôľa bola uvedená do pohybu láskou samého Boha, ktorý, ako učí svätý apoštol Ján, "nás prvý miloval" (1 Jn 4, 19). Nie je toto učenie, táto myšlienka tou, ku ktorej by sme sa mali obrátiť vždy, keď sa cítime opustení, znechutení, zdrvení všetkým, čo vidíme v dnešnej Cirkvi a vo svete?

Takto teda môžeme recitovať Vyznanie viery: rozjímaním o tom, že každé slovo, ktoré vyslovíme, pevne a bez váhania sa pridržiavajúc jeho božského obsahu, je výsledkom prejavu Božej lásky prostredníctvom milosti, ktorú nám dal, aby sme uviedli do pohybu svoju vôľu, aby sme mohli prijať jeho zjavenú Pravdu. V našich súčasných temných časoch to považujem za skutočne potešujúce.

Poznámky:

[i] Túto definíciu modernizmu navrhol svätý pápež Pius X. v kontexte encykliky Pascendi dominici gregis, ktorá bola publikovaná 8. septembra 1907. https://tridentskaomsa.weebly.com/uploads/5/7/8/8/57880451/o_uČenÍ_modernistov._pascendi_dominici_gregis.__sv._pius_x._1907_.pdf

[ii] Credo in unum Deum, Patrem omnipotentem, factorem cæli (cœli) et terræ, visibilium omnium et invisibilium. Et in unum Dominum Iesum Christum, Filium Dei unigenitum, et ex Patre natum ante omnia sæcula. Deum de Deo, Lumen de Lumine, Deum verum de Deo vero, genitum non factum, consubstantialem Patri; per quem omnia facta sunt. Qui propter nos homines et propter nostram salutem descendit de cælis (cœlis). Et incarnatus est de Spiritu Sancto ex Maria Virgine, et homo factus est. Crucifixus etiam pro nobis sub Pontio Pilato, passus et sepultus est, Et resurrexit tertia die, secundum Scripturas, Et ascendit in cælum (cœlum), sedet ad dexteram Patris. Et iterum venturus est cum gloria, iudicare vivos et mortuos, cuius regni non erit finis. Et in Spiritum Sanctum, Dominum et vivificantem, qui ex Patre Filioque procedit. Qui cum Patre et Filio simul adoratur et conglorificatur: qui locutus est per prophetas. Et unam sanctam catholicam et apostolicam Ecclesiam. Confiteor unum baptisma in remissionem peccatorum. Et expecto resurrectionem mortuorum, Et vitam venturi sæculi. Amen.

[iii] Katechézy svätého Cyrila Jeruzalemského

[iv] Katechizmus Tridentského koncilu pre farárov, vydaný na príkaz pápeža Pia V.: https://tridentskaomsa.weebly.com/uploads/5/7/8/8/57880451/trident_kat___grafika_web_compr..pdf

[v] Summa Theologiae, II-II, Quaestio 2, Articulus 9.

[vi] Summa Theologiae, II-II, Quaestio 1, Articulus 2, obj 2, ad 2.

[vii] Summa Theologiae II-II, Q. 4, čl. 3.

www.remnantnewspaper.com