FALOŠNÉ KRESŤANSTVO & lož Fiducia Supplicans

Falošný komunistický svet

V Rumunsku za diktatúry Nicolae Ceaușesca sa pojmy "náhradník" alebo "náhradníčka" stali bežnými. Nedostatok základných tovarov - najmä potravín a oblečenia - bol niečím bežným. Dlhé rady pred obchodmi boli jedinou stálou vecou, ktorú ste mohli vidieť všade. Proti rozšírenej chudobe mal obyčajný človek k dispozícii jedinú obranu - humor. To bolo všetko, čo im zostalo. Jeden z najznámejších vtipov z tohto obdobia znie takto:

"Súdruh" (výraz, ktorý používali komunisti ako alternatívu k buržoáznemu "pán" alebo aristokratickému "pane") sedel v rade pred obchodom s potravinami. Chcel vedieť, na aké výrobky čakajú, a tak sa opýtal človeka vpredu. Ten to nevedel. Spýtal sa ďalšieho človeka. Ani on to nevedel. Chodil od človeka k človeku a pýtal sa na to isté. Na jeho prekvapenie nikto nevedel, na čo čakajú. Nakoniec sa spýtal "súdruha", ktorý bol prvý v rade: "Na čo čakáme? Čo sa predáva?" Odpoveď bola nasledovná: "Viete, včera večer som príliš veľa pil. Omámený som sa oprel o túto stenu a zaspal som. Keď som sa zobudil, za mnou sa už tvoril rad." Rozhorčený zareagoval náš muž: "Takže sa nič nepredáva? Tak prečo ste tu všetci ešte stále?"

Záver je absolútne surrealistický: "No, ako môžem odísť, keď som stále prvý?" "No, ako môžem odísť? Napriek trápnosti sme sa na takýchto vtipoch smiali s ilúziou, že aspoň ťažkej situácii čelíme s humorom.

Takýto svet vytvoril komunizmus! Obrovská lož, kde sme pili "nechezol" a jedli sójovú salámu, zatiaľ čo propagandisti ustavične opakovali, že čoskoro dosiahneme pozemský raj vytvorený systémom jednej strany.

Aby si komunisti udržali zdanie triumfálneho vzostupu proletariátu k "mnohostranne rozvinutej socialistickej spoločnosti", vymysleli po roku 1980 šikovný trik: "náhradné" potraviny. Všetky tieto potraviny boli v skutočnosti náhradné. Uvediem len jeden príklad: káva. V 80. rokoch postupne zmizla z obchodov. Namiesto nej sa objavila náhradná káva s ironickým názvom "nechezol". Tentoraz mi život uľahčili online populárne encyklopédie. Tu je opis "nechezolu":

"Nechezol obsahoval len jednu pätinu kávy, zvyšok zvyčajne tvoril jačmeň, ovos, cícer a gaštany. Jeho pejoratívna prezývka je odvodená od slovesa "a necheza", ktoré odkazuje na ovos (zvyčajne sa ním kŕmia kone), pričom chemická prípona -ol dodáva pseudovedecký nádych odkazujúci na Elenu Ceaușescu, "svetoznámu vedkyňu" a manželku diktátora Nicolae Ceaușescu."

Uvedený opis správne odhaľuje nielen obsah tejto falošnej kávy, ale aj podvod, ktorým sa diktátorova manželka Elena Ceaușescu snažila vydávať za geniálnu vedkyňu v oblasti chémie. A to napriek tomu, že intelektuálne nebola ani na úrovni priemerného stredoškoláka. Takýto svet vytvoril komunizmus! Obrovská lož, kde sme pili "nechezol" a jedli sójovú salámu, zatiaľ čo propagandisti ustavične opakovali, že čoskoro dosiahneme pozemský raj vytvorený systémom jednej strany.

Veľký podvrh a Druhý vatikánsky koncil

Situácia v Cirkvi v posledných desaťročiach sa neuveriteľne podobá situácii v Ceaușescovom Rumunsku. Už desaťročia nám neustále ponúkajú náhradné riešenia namiesto všetkého, čo nám Tradícia Cirkvi nášho Pána Ježiša Krista viac ako dve tisícročia ponúka na naše očistenie, posvätenie a spásu. Veľké falšovanie sa začalo dávno pred Druhým vatikánskym koncilom, už v 19. storočí, keď pseudoteológovia ovplyvnení "historicko-kritickou" metódou začali navrhovať výklady posvätných biblických textov, ktoré boli v jasnom rozpore so všetkým, čo nás učili svätí a doktori dávnych čias. Títo noví "doktori", ktorí sa viac podobali Martinovi Lutherovi než svätému Jánovi Zlatoústemu, nám v skutočnosti tvrdili, že posvätné texty boli nesprávne pochopené pod vplyvom stredovekých intelektuálnych prúdov, v ktorých dominovala hierarchická, monarchická a neegalitárna vízia, špecifická pre Rímsku ríšu Východu a Západu, ktorú christianizovali cisári ako Konštantín, Teodózius, Alfréd a Karol Veľký. Ak revolúcie - protestantská, francúzska a boľševická - nahradili kresťanskú kráľovskú moc a hierarchiu demokraciou a egalitarizmom, reformátori prepísali celé dejiny, aby proletarizovali cirkev a demokratizovali jej hierarchiu.

Najhlbší dôvod, prečo takzvaní "konzervatívni" katolíci nemajú problém so zmenami, ktoré vykonali modernistickí pápeži, ktorí vedú zápasiacu Cirkev: Každý z týchto pápežov opakovane navrhoval ten istý typ "argumentu": nič sa nezmenilo, len to, čo je Tradícia, sa prispôsobilo požiadavkám dnešného sveta.

Po zničení posvätnej exegézy Svätého písma bola ďalšou veľkou ranou, ktorú títo modernistickí falšovatelia Tradície zasadili, nepochybne náhrada rímskokatolíckej liturgie apoštolského pôvodu jej falošnou verziou. Kardinál Ratzinger vo chvíli inšpirácie majstrovsky opísal proces falšovania tradičnej liturgie:

"V celých dejinách teológie sa nikdy nič podobné nestalo. Stará budova bola zbúraná a postavila sa iná. Ale postaviť ju ako novú stavbu oproti tomu, čo historicky vyrástlo, zakázať výsledky tohto historického rastu, a tým spôsobiť, že liturgia už nie je živým vývojom, ale produktom vedeckej práce a právnickej autority; to nám spôsobilo obrovskú škodu. Potom totiž musel vzniknúť dojem, že liturgia je niečo 'vyrobené', a nie niečo vopred dané"[i].

V rumunskom jazyku existuje slovo - "făcătură" - ktoré veľmi dobre vyjadruje to, čo reformátori Pavla VI. na čele s kardinálom Annibalom Bugninim urobili so svätou liturgiou. Tento výraz by sa dal do slovenčiny preložiť dosť zhruba ako "falošný" alebo "podvod" - niečo, čo nie je pravé, čo je sfalšované. To je to, čo nám už desaťročia ponúka verzia svätej liturgie Novus Ordo. Tento trik sa používal v minulosti, používa sa aj v súčasnosti. Pochopil som to vďaka diskusii s jednou "teologičkou", ktorá sa vzdelávala na významnej európskej katolíckej univerzite.

Viditeľne pobúrená kritikou, ktorú som vyslovil na adresu novej liturgie, oponovala mojim argumentom jedinou odpoveďou, založenou viac na princípe identity ako na nejakej solídnej argumentácii. "Omša Novus Ordo," povedala mi, "je rovnaká ako tá stará. Nie je v nej žiadny podstatný rozdiel." V podstate naozaj nevidela žiadnu odlišnosť, žiadny zlom, nič diskontinuitné. Podľa jej názoru sa nič nezmenilo. Ale ak je to tak, spýtal som sa, prečo bola potrebná taká operácia úplnej výmeny? A čo je ešte dôležitejšie, prečo bola stará liturgia, ktorú si svätci uctievali tisíce rokov, zakázaná? Ale pre ňu moja otázka nemala zmysel. Pretože v skutočnosti nebolo nič nahradené, iba upravené, kozmeticky upravené, prispôsobené mentalite moderného človeka. Inak zostalo všetko po starom. To bolo jej presvedčenie - presvedčenie všetkých tých, ktorí nám hovoria, že sa musíme trvalo a výlučne zúčastňovať na novej liturgii.

Tak ako nám komunisti namiesto kávy dávali "nechezol" a žiadali od nás, aby sme sa tvárili, že vo svete mieru a proletárskej harmónie je všetko v poriadku, úžasné a rajské, tak nám dnes v mene všeobecného mieru a harmónie ponúkajú inú vieru, než je tá evanjeliová, falošnú.

Nikdy som nepochyboval o dobrej viere a úmysloch môjho partnera. Žiaľ, až príliš dobre poznáme to staré príslovie, ktoré nám hovorí, že "cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami". Dnes si plne uvedomujeme, že práve toto je najhlbší dôvod, prečo takzvaní "konzervatívni" katolíci nemajú problém so zmenami, ktoré v posledných desaťročiach uskutočnili modernistickí pápeži, ktorí vedú zápasiacu Cirkev. Každý z týchto pápežov znova a znova navrhoval ten istý typ "argumentu": nič sa nezmenilo, len to, čo je Tradícia, bolo prispôsobené podľa požiadaviek dnešného sveta. Slávny pojem aggiornamento (taliansky výraz pre "aktualizáciu") sa úžasne používal na podkopanie, pravdepodobne nevedome, ale určite bez toho, aby narazil na takmer akýkoľvek odpor, všetkého, čo bolo v Cirkvi skutočne Tradičné.

Nielen liturgia, ale aj sviatosti, kánonické hodiny, kresťanská dogmatika (najmä učenie o Bohu ako "Zavŕšiteľovi", ktorý trestá hriechy a odmeňuje cnosti) a predovšetkým morálka boli úplne zmenené a premenené na niečo nové. To všetko sa pravdepodobne dialo v dobrej viere, ako to vidíme v prípade pontifikov ako Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Som si (takmer) istý, že aj samotný pápež František je presvedčený, že jeho diela slúžia ušľachtilému, veľkolepému cieľu "reformovať" a "prispôsobiť" kresťanskú vieru chaotickému kontextu súmračného sveta. Ako som povedal: cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

Stratégia bola vždy rovnaká. Sledovaná s presvedčením, že je jediným možným riešením v modernom svete, spočívala v potvrdzovaní tradičného učenia a zároveň v praxi a niekedy aj v doktríne v jeho popieraní a odmietaní. Napríklad, zatiaľ čo možnosť vysväcovania žien za kňazov bola celkom kategoricky odmietaná, emancipácia žien a inštalácia ministrantiek za pontifikátu Jána Pavla II. boli podporované a propagované. Alebo v prípade Benedikta XVI. boli síce jasne potvrdené požiadavky kresťanskej morálky, ale zároveň Petrov nástupca halucinačne argumentoval nevyhnutnosťou jedinečnej globálnej vlády. Dnes, po nespočetných "inováciách" pápeža Františka a najmä po zverejnení vyhlásenia Fiducia Supplicans, však veci dosiahli paroxyzmálny bod.

Pokiaľ viem, nikto nezomrel na surogát, ktorý komunisti predávali namiesto kávy. Viera zmiešaná s jedom heréz je však niečo, čo určite zabíja duše tých, ktorí sa nechajú oklamať.

"Virtutes caelorum movebuntur" (Lk 21, 26): Fiducia Supplicans

Kardinál Fernández nás chce ako vždy presvedčiť, že dokument Kongregácie pre náuku viery je ráznou odpoveďou namierenou proti nemeckým biskupom a laickým "reformátorom" - tým, o ktorých nám už George Weigel správne povedal, že nie sú len heretikmi, ale skôr odpadlíkmi. [ii] V nedávnom vyhlásení Kongregácie, ktorú vedie, kardinál Fernández opäť tvrdí, že tradičné a nemenné učenie Cirkvi o manželstve sa nezmenilo[iii], len sa postavil proti zámeru škandalóznej nemeckej synodálnej cesty. Už takmer vidím, ako konzervatívni priatelia súhlasne prikyvujú a hovoria mi: "Vidíš, nie je problém, učenie je v poriadku. Nič sa nezmenilo." Tentoraz však niektorí z nich už nemôžu pokojne spávať. Naopak, začali si uvedomovať, že to, čo súčasný nástupca rybára Petra podporuje a propaguje, je podozrivé. Reakcie niektorých odvážnych biskupov z rôznych krajín nám to jasne ukazujú.

Zároveň však pre drvivú väčšinu "konzervatívcov" sú vysvetlenia Kongregácie pre náuku viery uspokojivé. Nič nesmie otriasť ich presvedčením - založeným na takzvanom "hyperpápežstve", ktoré brilantne analyzoval profesor Peter Kwasniewski -, že pápež ako akýsi duchovný nadčlovek sa nikdy nemôže mýliť. A, samozrejme, v žiadnom prípade nemôže byť heretikom alebo schizmatikom. Nanešťastie pre nich, princíp reality tomu odporuje.

Obrovský zmätok, ktorý vznikol a zosilnel v posledných rokoch, svedčí o bezprecedentnom konaní mnohých heterodoxných (t. j. heretických) hierarchov. V podstate všetko, čo sme počuli za posledných desať rokov, nás vedie k tomu, aby sme sa priklonili k presvedčeniu, že súčasný pontifik zastáva názory, ktoré sú v rozpore aj s najzákladnejším učením viery, ako napríklad večný trest pre tých, ktorí tvrdohlavo zotrvávajú bez pokánia a porušujú zásady kresťanskej morálky. Skutoční predchodcovia Antikrista, ako Judáš a Luther, ako aj vodcovia "teológie oslobodenia", boli prezentovaní ako obete, nie ako vinníci. A s "reformnými" nemeckými biskupmi a im podobnými hierarchami sa zaobchádza prostredníctvom "dialógu", nie exkomunikácie a výzvy k pokániu. Toto všetko nám jasne ukazuje dôverné a hlboké presvedčenie vatikánskej hierarchie. V praxi po veľkej liturgickej zmene, ktorú zaviedol Pavol VI. nasledovala - postupne - veľká zmena kresťanskej viery. My sme tí, ktorí vidíme a prežívame jej dôsledky.

My, laici, môžeme veľa hovoriť, ale všetky naše slová sa nevyrovnajú rozhodujúcemu zásahu biskupa alebo kardinála verného evanjeliu Spasiteľa Krista.

Tak ako nám komunisti namiesto kávy dávali "nechezol" a žiadali nás, aby sme sa tvárili, že vo svete mieru a proletárskej harmónie je všetko v poriadku, úžasné a rajské, tak nám dnes v mene všeobecného mieru a harmónie ponúkajú inú vieru, než je tá evanjeliová, falošnú. Rozdiel je však obrovský. Pokiaľ viem, nikto nezomrel na náhražku, ktorú komunisti predávali namiesto kávy. Viera zmiešaná s jedom heréz je však niečo, čo určite zabíja duše tých, ktorí sa nechajú oklamať. Ako opakovane hovorili biskupi a kňazi Spoločnosti svätého Pia X., nie je možné piť vodu zo studne, do ktorej bolo naliate čo i len malé množstvo jedu, pod zámienkou, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo. V skutočnosti je nebezpečenstvo obrovské. Znamenia sú absolútne relevantné.

Vedeli ste, že Poľsko, prevažne katolícke, má jednu z najnižších pôrodností v Európe? Aké by mohlo byť vysvetlenie? Podrobnosti takýchto analýz si nechám na iné články. Tu poviem len toľko: smrť duší vždy sprevádza šírenie kultúry smrti, ktorá robí všetko pre to, aby ako globálny Herodes bránila plodeniu, životu, ale najmä svätosti. Ako vidno v prípade všetkých komunistických krajín, ktoré masovo produkovali hrôzy ako súostrovie Gulag opísané Alexandrom Solženicynom alebo fenomén Pitești opísaný spisovateľmi ako Virgil Ierunca, Cassian Maria Spiridon a Romulus Rusan, vždy to bol výsledok falšovania nielen potravín, ale aj spoločnosti a jej základných hodnôt sústredených okolo monogamnej rodiny.

My, laici, môžeme veľa hovoriť, ale všetky naše slová sa nevyrovnajú rozhodujúcemu zásahu biskupa alebo kardinála verného evanjeliu Spasiteľa Krista. Všetkým by som tu chcel s úctou pripomenúť jedno slovo svätého kardinála Róberta Bellarmína. Ten, hoci sa prikláňal k zbožnej hypotéze o nemožnosti existencie heretického pápeža, predsa len, uvažujúc o takejto možnosti, napísal nasledovné:

"(Bolo by) najbiednejším stavom Cirkvi, keby bola nútená uznať za pastiera zjavne číhajúceho vlka" (De Romano Pontifice, kniha II, kapitola 30).

Poznámky:

[i] Peter Seewald, Benedikt XVI. An Intimate Portrait, Ignatius Press, San Francisco, 2008, s. 204.

[ii] George Weigel, "The German Crisis, the World Church, and Pope Francis": "O nemeckom katolicizme sa často hovorí, že je de facto v schizme. To je však nedostatočný opis nemeckej krízy. Nemecký katolicizmus, ktorý sa prejavuje v dokumentoch synodálnej cesty, je v apostáze. Nemecká synodálna cesta neprijíma 'vieru, ktorá bola raz navždy odovzdaná svätým' (Júd 1, 3). Naopak, jeden z jej "základných" textov začiatkom tohto roka potvrdil, že "aj v Cirkvi si môžu navzájom konkurovať legitímne názory a spôsoby života, a to aj pokiaľ ide o základné presvedčenia"." Odkaz: https://www.firstthings.com/web-exclusives/2022/12/the-german-crisis-the-world-church-and-pope-francis [prístup: 05. januára 2024].

[iii] Odkaz: https://www.vaticannews.va/en/vatican-city/news/2024-01/dicastery-for-the-doctrine-of-the-faith-on-fiducia-supplicans.html [Prístup: 05. januára 2024].

www.remnantnewspaper.com