KARDINÁL SARAH PROTI “FIDUCIA SUPPLICANS”: “SME PROTI HERÉZE, KTORÁ VÁŽNE PODKOPÁVA CIRKEV”

Kardinál Robert Sarah poskytol pre Settimo Cielo nasledujúce zamyslenie nad súčasným stavom zmätku v Cirkvi, pričom "škandál maličkých" ešte zhoršilo nedávne vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery "Fiducia supplicans", škandál, od ktorého, ako povedal Ježiš, nás oslobodí len "pravda" (Jn 8, 32).

Kardinál Robert Sarah, 78-ročný, sa narodil a vyrastal v Guinei, študoval teológiu v Ríme a biblické štúdiá v Jeruzaleme, bol farárom v dedine v savane a potom biskupom v hlavnom meste Conakry, kde bol neúnavným obhajcom náboženskej a občianskej slobody v podmienkach nemilosrdnej diktatúry, pričom dokonca riskoval vlastný život.

Ján Pavol II. ho v roku 2001 povolal do Ríma ako sekretára Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Benedikt XVI. ho v roku 2010 vymenoval za kardinála a za predsedu Pápežskej rady "Cor Unum" na podporu obyvateľstva v núdzi. Pápež František ho 23. novembra 2014 vymenoval za prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, z ktorej úradu bol prepustený 20. februára 2021.

Robert Sarah bol jedným z piatich kardinálov, ktorí vlani v lete podpísali "dubia" predložené pápežovi a dostali odpovede, ktoré sa im ako prvým zdali byť neuchopiteľné. Je autorom mnohých diel vydaných vo viacerých jazykoch, ktoré majú veľký duchovný dosah, a je jednou z najvýznamnejších osobností Africkej cirkvi, ktorej dáva hlas v tomto texte.

VIANOČNÉ POSOLSTVO

kardinál Robert Sarah

Rím, 6. januára 2024, sviatok Zjavenia Pána

Na Vianoce sa Knieža pokoja stal pre nás človekom. Každému človeku dobrej vôle prináša pokoj, ktorý prichádza z neba. "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale nie taký, aký dáva svet" (Jn 14, 27). Pokoj, ktorý nám Ježiš prináša, nie je prázdny obláčik, nie je to svetský pokoj, ktorý často nie je ničím iným než nejednoznačným kompromisom, vyjednaným medzi záujmami a lžami jednej a druhej strany. Boží pokoj je pravda. "Pravda je silou pokoja, pretože odhaľuje a uskutočňuje jednotu človeka s Bohom, so sebou samým a s druhými. Pravda posilňuje pokoj a buduje mier," učil svätý Ján Pavol II [1]. Pravda, ktorá sa stala telom, prišla prebývať medzi nás. Jeho svetlo nemýli. Jeho slovo nezasieva zmätok a neporiadok, ale odhaľuje skutočnosť všetkého. On JE pravda, a preto je "znamením rozporu" a "odhaľuje myšlienky mnohých sŕdc" (Lk 2, 34).

Pravda je prvou milosťou, ktorú Ježiš ponúka hriešnikom. Budeme zasa my schopní preukazovať milosrdenstvo v pravde? Podstupujeme veľké riziko, že budeme hľadať pokoj sveta, svetskú popularitu, ktorá sa dá kúpiť za cenu lží, dvojzmyselnosti a spoluzodpovedného mlčania.

Tento pokoj sveta je falošný a povrchný. Lebo lož, kompromis a zmätok plodia rozdelenie, podozrievanie a vojnu medzi bratmi. Ako nám nedávno pripomenul pápež František: "Diabol znamená 'rozdeľovač'. Diabol chce vždy vytvárať rozdelenie. [2] Diabol rozdeľuje, pretože "v ňom nie je pravda; keď hovorí lož, hovorí to zo svojho srdca, lebo je klamár a otec lži" (Jn 8, 44).

Práve zmätok, nedostatok jasnosti a pravdy a rozdelenie zahmlili a zatienili tohtoročné Vianoce. Niektoré médiá tvrdia, že Katolícka cirkev by podporovala požehnanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Klamú. Robia dielo rozdeľovača. Niektorí biskupi idú tou istou cestou, zasievajú pochybnosti a pohoršenie do duší veriacich tvrdením, že požehnávajú homosexuálne zväzky, akoby boli legitímne, v súlade s prirodzenosťou stvorenou Bohom, akoby mohli viesť k svätosti a ľudskému šťastiu. Všetko, čo robia, je spôsobovanie omylov, škandálov, pochybností a sklamaní. Títo biskupi ignorujú alebo zabúdajú na Ježišovo prísne varovanie pred tými, ktorí pohoršujú maličkých: "Ak niekto pohorší jedného z týchto maličkých, ktorí veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora" (Mt 18, 6). Nedávne vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery, zverejnené so súhlasom pápeža Františka, tieto omyly nenapravilo a neuviedlo na pravú mieru. Ba čo viac, svojou nejasnosťou len posilnilo zmätok, ktorý vládne v ľudských srdciach, a niektorí sa ho dokonca chopili, aby podporili svoje pokusy o manipuláciu.

Čo sa dá robiť tvárou v tvár zmätku, ktorý bol zasiaty aj v rámci Cirkvi? S diablom sa nemožno hádať! - Povedal pápež František. “Nevyjednávate, nevediete dialóg, neporazíte ho tým, že s ním budete vyjednávať. Diabla porazíme tým, že sa mu postavíme na odpor vierou v Božie slovo. Takto nás Ježiš učí brániť našu jednotu s Bohom a medzi sebou navzájom proti útokom rozdeľovača. Božie slovo je Ježišovou odpoveďou na diablovo pokušenie". [3] V súlade s týmto učením pápeža Františka sa ani my nesmieme hádať s rozdeľovačom. Nehádajme sa s deklaráciou "Fiducia supplicans", ani s rôznymi rekuperáciami, ktoré sa nám množia. Odpovedzme jednoducho Božím slovom, Magistériom a tradičným učením Cirkvi.

Aby sme zachovali pokoj a jednotu v pravde, odvážme sa odmietnuť polemizovať s rozkolníkom, odvážme sa odpovedať na zmätok Božím slovom. Lebo "Božie slovo je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až na hranicu medzi dušou a duchom, medzi kĺbmi a mozgom; môže posúdiť city a myšlienky srdca" (Hebr 4, 12).

Tak ako Ježiš Samaritánke, aj my sa odvážme hovoriť pravdu. "Máš pravdu, keď hovoríš: 'Nemám muža', lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj manžel. V tomto hovoríš pravdu." (Jn 4, 18) Čo by sme mali povedať ľuďom zapojeným do homosexuálnych zväzkov? Tak ako Ježiš, odvážme sa im ukázať prvé milosrdenstvo: objektívnu pravdu o ich konaní.

S Katechizmom Katolíckej cirkvi (2357) môžeme povedať: "Homosexualita sa vzťahuje na vzťahy medzi mužmi alebo ženami, ktorí prežívajú výlučnú alebo prevládajúcu sexuálnu príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia. V priebehu storočí a v rôznych kultúrach nadobúdala veľmi odlišné formy. Jej psychologický pôvod zostáva do značnej miery nevysvetlený. Vychádzajúc zo Svätého písma, ktoré ju predstavuje ako vážnu skazenosť (porov. Gn 19, 1 - 29; Rim 1, 24 - 27; 1 Kor 6, 10; 1 Tim 1, 10), Tradícia vždy vyhlasovala, že "homosexuálne činy sú vnútorne neusporiadané" (CDF, dekrét Persona humana 8). Sú v rozpore s prirodzeným zákonom. Uzatvárajú sexuálny akt pred darom života. Nevychádzajú zo skutočnej afektívnej a sexuálnej komplementarity. Nemôžu byť schválené za žiadnych okolností".

Každý pastoračný prístup, ktorý by nepripomínal túto objektívnu pravdu, by zlyhal v prvom diele milosrdenstva, ktorým je dar pravdy. Táto objektivita pravdy nie je v rozpore s pozornosťou venovanou subjektívnym zámerom ľudí. Tu však treba pripomenúť magistérium a definitívne učenie svätého Jána Pavla II:

"Je vhodné dôkladne zvážiť presný vzťah medzi slobodou a ľudskou prirodzenosťou, a najmä miesto ľudského tela z hľadiska prirodzeného práva. (...)

"Osoba, vrátane svojho tela, je úplne zverená sama sebe a práve v jednote duše a tela je subjektom svojich morálnych skutkov. Vďaka svetlu rozumu a podpore cnosti osoba objavuje vo svojom tele znaky ohlasujúce, vyjadrujúce a sľubujúce dar seba samého v súlade s múdrym zámerom Stvoriteľa. (...)

"Učenie, ktoré oddeľuje morálny úkon od telesného rozmeru jeho uskutočňovania, je v rozpore s učením Svätého písma a Tradície: takéto učenie oživuje v nových formách niektoré starobylé omyly, proti ktorým Cirkev vždy vystupovala, pretože redukujú ľudskú osobu na čisto formálnu 'duchovnú' slobodu. Táto redukcia ignoruje morálny význam tela a s ním súvisiaceho správania (porov. 1 Kor 6, 19). Apoštol Pavol vyhlasuje, že Božie kráľovstvo nezdedia "smilníci, modloslužobníci, cudzoložníci, skazení ľudia, ľudia zlých mravov, zlodeji, lakomci, opilci, chlipníci alebo hrabivci" (1 Kor 6, 9 - 10). Toto odsúdenie, formálne vyjadrené Tridentským koncilom, zahŕňa medzi "smrteľné hriechy" alebo "ohavné praktiky" určité špecifické správanie, ktorého dobrovoľné prijatie bráni veriacim v účasti na prisľúbenom dedičstve. Telo a duša sú totiž neoddeliteľné: v osobe, v dobrovoľnom činiteľovi a v úmyselnom konaní zostávajú alebo sa strácajú spoločne". ("Veritatis splendor" 48-49)

Ježišov učeník sa však nemôže zastaviť na tomto mieste. Tvárou v tvár cudzoložnej žene Ježiš v pravde odpúšťa: "Ani ja ťa neodsudzujem; choď a viac nehreš". (Jn 8, 11) Ponúka cestu obrátenia, života v pravde.

Vo vyhlásení "Fiducia supplicans" sa píše, že požehnanie je naopak určené ľuďom, ktorí "prosia, aby všetko, čo je v ich živote a vzťahoch pravdivé, dobré a ľudsky platné, bolo vložené, uzdravené a pozdvihnuté prítomnosťou Ducha Svätého" (č. 31). Čo je však dobré, pravdivé a ľudsky platné v homosexuálnom vzťahu, ktorý Sväté písmo a Tradícia definujú ako vážne skazený a "vnútorne neusporiadaný"? Ako môže takýto dokument korešpondovať s Knihou múdrosti, v ktorej sa píše: "Krivé myšlienky vedú na scestie od Boha a moc, keď je skúšaná, mätie bláznov. Nie, Múdrosť nevstupuje do zlej duše, ani nebýva v tele závislom od hriechu. Lebo Duch Svätý, učiteľ, sa vyhýba klamstvu" (Múd 1, 3 - 5). Jediné, čo môžeme žiadať od ľudí, ktorí sú v neprirodzenom vzťahu, je, aby sa obrátili a prispôsobili Božiemu slovu.

S Katechizmom Katolíckej cirkvi (2358-2359) môžeme byť ešte presnejší, keď povieme: "Nezanedbateľný počet mužov a žien má základné homosexuálne sklony. Tento sklon, objektívne neusporiadaný, predstavuje pre väčšinu z nich skúšku. Treba s nimi zaobchádzať s rešpektom, súcitom a citlivosťou. Treba sa vyhnúť akejkoľvek forme nespravodlivej diskriminácie. Títo ľudia sú povolaní plniť Božiu vôľu vo svojom živote, a ak sú kresťania, spojiť s obetou Pánovho kríža ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť kvôli svojmu stavu. Homosexuáli sú povolaní k čistote. Prostredníctvom čností sebaovládania, vychovávateľov vnútornej slobody, niekedy s podporou nezištného priateľstva, prostredníctvom modlitby a sviatostnej milosti sa môžu a musia postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti."

Ako Benedikt XVI. pripomenul, "ako ľudské bytosti si homosexuáli zaslúžia úctu (...); nesmú byť kvôli tomu odmietaní. Úcta k človeku je absolútne základná a rozhodujúca. To však neznamená, že homosexualita je správna. Zostáva niečím, čo je v radikálnom rozpore so samotnou podstatou toho, čo Boh pôvodne zamýšľal."

Božie slovo odovzdávané Svätým písmom a Tradíciou je preto jediným pevným základom, jediným základom pravdy, na ktorom musí byť každá biskupská konferencia schopná budovať pastoračnú službu milosrdenstva a pravdy voči homosexuálnym osobám. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám v tomto smere ponúka silnú syntézu, ktorá je odpoveďou na túžbu Druhého vatikánskeho koncilu "viesť všetkých ľudí k tomu, aby žiarením pravdy evanjelia hľadali a prijali Kristovu lásku, ktorá je nadovšetko". [4]

Musím sa poďakovať biskupským konferenciám, ktoré už vykonali toto dielo pravdy, najmä tým z Kamerunu, Čadu, Nigérie atď. s ktorých rozhodnutiami a rozhodným odporom voči deklarácii "Fiducia supplicans" sa stotožňujem a robím ich vlastnými. Musíme povzbudiť ostatné národné alebo regionálne biskupské konferencie a každého biskupa, aby urobili to isté. Tým sa nepostavíme proti pápežovi Františkovi, ale rozhodne a radikálne sa postavíme proti heréze, ktorá vážne podkopáva Cirkev, Kristovo telo, pretože je v rozpore s katolíckou vierou a Tradíciou.

Benedikt XVI. zdôraznil, že "pojem 'homosexuálne manželstvo' je v rozpore so všetkými kultúrami ľudstva, ktoré sa vystriedali až do dnešných dní, a preto znamená kultúrnu revolúciu, ktorá je v rozpore s celou doterajšou tradíciou ľudstva". Som presvedčený, že Cirkev v Afrike si to veľmi dobre uvedomuje. Nezabudla na základné poslanie, ktoré jej zverili nedávni pápeži. Pápež Pavol VI. v príhovore k africkým biskupom zhromaždeným v Kampale v roku 1969 vyhlásil: "Nova Patria Christi Africa: Novou vlasťou Krista je Afrika". Pápež Benedikt XVI. pri dvoch príležitostiach zveril Afrike obrovské poslanie: byť duchovnými pľúcami ľudstva pre neuveriteľné ľudské a duchovné bohatstvo jej detí a jej kultúr. Vo svojej homílii 4. októbra 2009 povedal: "Afrika predstavuje obrovské duchovné 'pľúca' pre ľudstvo, ktoré sa zdá byť v kríze viery a nádeje. Tieto 'pľúca' však môžu aj ochorieť. A v súčasnosti na ňu útočia prinajmenšom dve nebezpečné patológie: predovšetkým choroba, ktorá sa už rozšírila v západnom svete, a to praktický materializmus, spojený s relativistickým a nihilistickým myslením [...] Takzvaný 'prvý' svet niekedy vyvážal a naďalej vyváža toxický duchovný odpad, ktorý kontaminuje obyvateľstvo iných kontinentov vrátane samotného obyvateľstva Afriky" [5].

Ján Pavol II. pripomenul Afričanom, že musia mať účasť na Kristovom utrpení a umučení pre spásu ľudstva, "lebo meno každého Afričana je napísané na ukrižovaných Kristových dlaniach" [6].

Možno jej prozreteľnostným poslaním dnes je pripomenúť Západu, že muž nie je ničím bez ženy, žena nie je ničím bez muža a obaja nie sú ničím bez tretieho prvku, dieťaťa. Svätý Pavol VI. zdôraznil "nenahraditeľný prínos tradičných hodnôt tohto kontinentu: duchovného videnia života, úcty k ľudskej dôstojnosti, zmyslu pre rodinu a spoločenstvo" ("Africae terrarum" 8 - 12). Cirkev v Afrike žije z tohto dedičstva. Vďaka Kristovi a vo vernosti jeho učeniu a jeho životnej lekcii nie je možné, aby prijala neľudské ideológie, ktoré presadzuje odkresťančený a dekadentný Západ.

Afrika si veľmi dobre uvedomuje potrebu rešpektovať prírodu stvorenú Bohom. Nie je to otázka otvorenosti mysle a spoločenského pokroku, ako tvrdia západné médiá. Ide o poznanie, či sú naše sexuálne telá darom múdrosti Stvoriteľa, alebo nezmyselnou, dokonca umelou realitou. Ale aj tu nás Benedikt XVI. varuje: "Keď sa zriekame myšlienky stvorenia, zriekame sa veľkosti človeka." Cirkev v Afrike na poslednej synode dôrazne obhajovala dôstojnosť muža a ženy stvorených Bohom. Jej hlas je často ignorovaný, opovrhovaný alebo považovaný za prehnaný tými, ktorých jedinou posadnutosťou je vyhovieť západným loby.

Cirkev v Afrike je hlasom chudobných, jednoduchých a malých. Je zodpovedná za ohlasovanie Božieho slova tvárou v tvár západným kresťanom, ktorí, pretože sú bohatí a obdarení mnohými schopnosťami v oblasti filozofie, teológie, biblických a kánonických vied, sa považujú za vyspelých, moderných a múdrych v múdrosti sveta. Ale "Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia" (1 Kor 1, 25). Nie je preto prekvapujúce, že biskupi Afriky sú dnes vo svojej chudobe hlásateľmi tejto Božej pravdy tvárou v tvár moci a bohatstvu niektorých západných episkopátov. Lebo "akákoľvek je na svete hlúposť, takú si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych; akákoľvek je na svete slabosť, takú si Boh vyvolil, aby zahanbil silných. Čo je na svete bez rodu a čo je opovrhované, to si vyvolil Boh; čo nie je, to si vyvolil Boh, aby to, čo je, priviedol na mizinu, aby sa žiadne telo nemohlo chváliť pred Bohom" (1Kor 1, 27-28). Odvážime sa ich však počúvať na ďalšom zasadaní synody o synodalite? Alebo máme veriť, že napriek sľubom o vypočutí a rešpektovaní budú ich varovania ignorované, ako sme toho svedkami dnes? "Dávajte si pozor na ľudí" (Mt 10, 22), hovorí Pán Ježiš, pretože celý tento zmätok, spôsobený vyhlásením "Fiducia supplicans", by sa mohol znovu objaviť pod inými, rafinovanejšími a skrytejšími formuláciami na druhom zasadaní synody o synodalite v roku 2024 alebo v texte tých, ktorí pomáhajú Svätému Otcovi vypracovať Posynodálnu apoštolskú exhortáciu. Nepokúšal satan Pána Ježiša trikrát? Musíme byť ostražití voči manipuláciám a plánom, ktoré niektorí ľudia pripravujú už na toto ďalšie zasadanie synody.

Každý nástupca apoštolov sa musí odvážiť vziať vážne Ježišove slová: "Nech je vaše slovo 'áno', ak je 'áno', 'nie', ak je 'nie'. Všetko, čo je pridané, pochádza od Zlého" (Mt 5, 35). Katechizmus Katolíckej cirkvi nám dáva príklad takýchto jasných, ostrých a odvážnych slov. Čokoľvek iné by bolo nevyhnutne skratkovité, dvojzmyselné a zavádzajúce. V dnešnej dobe počúvame toľko rečí, ktoré sú také jemné a okaté, že nakoniec spadajú pod kliatbu vyslovenú Ježišom: "Všetko ostatné pochádza od Zlého". Vymýšľame nové významy slov, protirečíme si a falšujeme Písmo, pričom tvrdíme, že sme mu verní. Nakoniec prestávame slúžiť pravde.

Dovoľte mi teda, aby som neupadol do márnych sporov o význam slova požehnanie. Je zrejmé, že sa môžeme modliť za hriešnika, je zrejmé, že môžeme prosiť Boha o jeho obrátenie. Je zrejmé, že môžeme požehnať človeka, ktorý sa postupne obracia k Bohu, aby pokorne prosil o milosť skutočnej a radikálnej zmeny vo svojom živote. Modlitba Cirkvi nie je nikomu odopretá. Nikdy ju však nemožno zneužiť na legitimizáciu hriechu, štruktúry hriechu alebo dokonca hroziacej príležitosti k hriechu. Skormútené a kajúce srdce, aj keď je ešte ďaleko od svätosti, musí byť požehnané. Nezabúdajme však, že tvárou v tvár odmietaniu obrátenia a zatvrdnutosti srdca nezaznieva z úst svätého Pavla žiadne slovo požehnania, ale skôr toto varovanie: "Svojím zatvrdnutým srdcom, ktoré sa nechce obrátiť, si na seba hromadíte hnev pre ten deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd, keď každému odplatí podľa jeho skutkov" (Rim 2, 5-6).

Je na nás, aby sme boli verní tomu, ktorý nám povedal: "Preto som prišiel na svet: aby som vydal svedectvo pravde. Kto patrí pravde, počúva môj hlas" (Jn 18, 37). Je na nás ako na biskupoch, kňazoch, pokrstených ľuďoch, aby sme zasa vydávali svedectvo pravde. Ak sa neodvážime byť verní Božiemu slovu, nielenže ho zrádzame, ale zrádzame aj tých, ku ktorým hovoríme. Sloboda, ktorú máme priniesť ľuďom žijúcim v homosexuálnych zväzkoch, spočíva v pravde Božieho slova. Ako sa opovažujeme viesť ich k presvedčeniu, že by bolo dobré a že je to Božia vôľa, aby zostali vo väzení svojho hriechu? "Ak zostanete verní môjmu slovu a budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás oslobodí" (Jn 8, 31-32).

Nebojme sa teda, ak nás svet nepochopí a neschváli. Ježiš nám povedal: "Svet ma nenávidí, lebo svedčím, že jeho skutky sú zlé" (Jn 7, 7). Jeho hlas môžu počuť len tí, ktorí patria k pravde. Nie je na nás, aby sme boli schválení a jednomyseľní.

Spomeňme si na vážne varovanie pápeža Františka na začiatku jeho pontifikátu: "Môžeme chodiť, ako chceme, môžeme vybudovať veľa vecí, ale ak nevyznávame Ježiša Krista, nie je to dobré. Staneme sa humanitárnou mimovládnou organizáciou, ale nie Cirkvou, Pánovou nevestou... Čo sa stane, keď nebudujete na kameňoch? Čo sa stane deťom na pláži, keď stavajú hrady z piesku, všetko sa zrúti, je to bez konzistencie. Keď nevyznávame Ježiša Krista, prichádza mi na um veta Léona Bloya: "Kto sa nemodlí k Pánovi, modlí sa k diablovi". Keď nevyznávame Ježiša Krista, vyznávame diabloskú svetskosť diabla, démonickú svetskosť. " (14. marca 2013).

Posúdi nás Kristovo slovo: "Kto je z Boha, počúva Božie slová. Ale ak nepočúvate, nie ste z Boha" (Jn 8, 47).

+ kardinál Róbert Sarah

Poznámky:

[1] Ján Pavol II., Posolstvo k Medzinárodnému dňu mieru, 1. január 1980.

[2] Pápež František, Anjel Pána 26. februára 2023.

[3] Anjel Pána z 26. februára 2023.

[4] Ján Pavol II, apoštolská konštitúcia "Fidei depositum".

[5] Benedikt XVI, Otváracia homília II. osobitného zhromaždenia biskupskej synody pre Afriku, 4. októbra 2009. Ten istý výraz "Afrika, duchovné pľúca ľudstva" použije v "Africae munus", č. 13.

[6] Ján Pavol II, "Ecclesia in Africa", č. 143.

www.diakonos.be