IDEOLOGIZÁCIA NOVÝCH POVOLANÍ PRE ZASVÄTENÝ ŽIVOT

August je rozhodujúcim obdobím pre mnohých mladých ľudí, ktorí sa rozhodli odvážne odpovedať na Pánovo volanie. "Hľa, Pane, prichádzam plniť tvoju vôľu," hovorí žalmista. Aj dnes muži a ženy vyslovujú toto “Tu som” napriek mnohým nástrahám, ktoré prichádzajú zvonka a, žiaľ, aj zvnútra Cirkvi.  Benedikt XVI. vo veľmi krásnej modlitbe napísal: "Daj, Otče, aby Cirkev s radosťou prijímala mnohé vnuknutia Ducha tvojho Syna a poslušná jeho učeniu sa starala o povolania do kňazskej služby a zasväteného života.”

Dnes totiž prežívame obdobie osobitnej skúšky v tom, že Pán volá a stále volá, ale máme množstvo príkladov povolaní, ktoré sa stratili v dôsledku nedbanlivosti tých, ktorí sú zodpovední za starostlivosť, prijatie, kultiváciu. Prežívame hlboké zmätenie, ktoré nás vedie k skutočným krízam identity. A tak na jednej strane tvrdíme, že určité služby by sme mali zveriť laikom, a na druhej strane zatvárame dvere tým, ktorí by chceli rozpoznať svoje rehoľné a/alebo kňazské povolanie. Na jednej strane tvrdíme, že by sme mali vysväcovať ženatých mužov, a na druhej strane vyzývame tých, ktorí by chceli vstúpiť do seminára, aby si vybrali manželstvo.

V diecéznych seminároch a domoch formácie rehoľníkov sú ideologizovaní ľudia, to už pred časom odsúdil Benedikt XVI, ktorým neleží na srdci formácia seminaristov, ale sú presvedčení, že musia robiť rošády, aby prijali alebo neprijali ľudí, ktorí nemajú rovnaké predstavy ako oni. Často sú to teda ľudia, ktorí sú zranení vlastnou životnou skúsenosťou a svoju drámu si vylievajú na tých, ktorí sú im zverení. Spomeňme si na rôzne skúsenosti, ktorými v posledných mesiacoch prešli niektorí mladí ľudia, keď sa obrátili na svojich biskupov so žiadosťou o vstup do seminára. "Si príliš mladý, získaj skúsenosť v komunite “Nové Horizonty, potom uvidíme," povedal jeden dvadsaťročný mladík. "Si príliš zbožný, musíš žiť trochu vo svete, nemôžeš byť stále pri oltároch," nechal sa počuť ďalší dvadsaťdvaročný mladík, ktorému bolo odporučené univerzitné štúdium.

Kasting alebo seminár?

Jeden je príliš zbožný, druhý je príliš mladý, ten sa mi nepáči atď... Máme pocit, akoby sme boli na kastingu pre fikciu, a nie na prahu reality, ktorá by mala formovať budúcich kňazov. Často máme do činenia s ľuďmi, ktorí nemajú ani to minimum ľudských schopností, aby mohli prijať a formovať. Ak na dvere seminára zaklope mladý muž, ktorý má plachú povahu, je pozorný k liturgii a prejavuje istú "strnulosť", našou odpoveďou nemôže byť odmietnutie, alebo dokonca poslať ho do spoločenstva, ktoré je úplne proti všetkému katolíckemu, aby sme ho "prevychovali". Týmto spôsobom ukazujeme, že sme absolútne nič nepochopili. Je jasné, že v dvadsiatich rokoch môže byť chlapec rigidnejší a viac pripútaný k svojej viere. Takí sme boli všetci. Iba tým, že ho prijmeme, vyškolíme a umožníme mu získať skúsenosti, ho presvedčíme, že realita nie je "čiernobiela", ale že existujú rôzne odtiene. Bude to on sám, kto v priebehu výcviku a dospievania pochopí, že šesť svietnikov na oltári je krásnych, ale nie vo všetkých realitách je možné ich mať. Samozrejme, chce to trpezlivosť, tréningové schopnosti a chce to rozum. Ak to nebudeme chcieť urobiť, odpoveďou bude odmietanie, predlžovanie a pridávanie ďalších a ďalších rokov fomrácie a premýšľanie o tom, ako držať seminaristov a budúcich kňazov na reťazi. To však nie je riešenie.

Bolo by treba vymenovať mnoho skúseností a ide o mnoho seminárov. Nemáme záujem spomínať jednotlivé skutočnosti, pretože nechceme nikoho ukrižovať, ale ide o rozšírený pocit, ktorý ničí celé diecézy, celé rehoľné inštitúty. Čo je zarážajúce a čo nám dáva najavo, že práve títo ľudia nemajú pochopenie pre realitu, je aj reakcia niektorých biskupov, ktorí zostávajú nedôverčiví, keď sa dozvedia, že takýto chlapec sa obrátil na rehoľný rád. "Ale prečo tam išiel?" čudoval sa jeden udivený prelát.

Prečo? Sme naozaj takí plní seba samých, že si myslíme, že ľudia čakajú na naše patálie? Dvadsaťročný mladý človek má život pred sebou a má plné právo (ak nie povinnosť) plánovať a budovať svoju budúcnosť. Mladí ľudia nebudú strácať svoju mladosť pri nerozhodných rektoroch a biskupoch, ktorí strácajú čas slovami: "Ale áno, uvidíme, ste mladí, je čas". Nie, nie je čas. Ak Pán volá a mladý človek mal odvahu odpovedať, ako Cirkev máme povinnosť týchto ľudí prijať a formovať ich. Za každé stratené povolanie sa budeme musieť pred Bohom zodpovedať.

Buď  budeš robiť, čo hovorím, lebo …

My však máme nielen rektorov a biskupov, ktorých aspekt povolania absolútne nezaujíma, ale máme aj hierarchiu, ktorá je presvedčená, že musí viesť vojnu proti všetkým, ktorí sa rozhodnú inak, ako sa im hovorí.  Spomeňme si na vojnu, ktorú Svätá stolica vedie proti všetkým tým skutočnostiam, ktoré prekvitajú. Najprv začala prenasledovať tých, ktorí "slávia podľa vetus ordo". Všetci uverili tomuto nezmyslu bez toho, aby si uvedomili, že pápežovi je úplne jedno, ako kňaz slávi svätú omšu. V skutočnosti je pápežovi dokonca jedno, či slávi svätú omšu. Potom, teraz, sa pustili do poverovania a navštevovania aj tých komunít, ktoré slávia podľa nového misála. Všetky tieto skutočnosti však majú spoločné len jedno: veľa povolaní. A nielen to, sú to mladé povolania (19-25 rokov). To niektorých tu vo Vatikáne desí. Desí, pretože "nové generácie majú jasné predstavy a nie je ľahké ich zvládnuť. Ak mladému kňazovi poviete, že musí poslúchať a byť ticho, pošle vás kade ľahšie. Je to pevná generácia, ktorá má dobrú formáciu a desí tých, ktorí sú zvyknutí jednať so staršou generáciou zvyknutou na podriadenosť, nie na poslušnosť," hovorí jeden z biskupov kúrie.

A tak sa stáva, že všetky tie rehole, ktoré prijímajú mladých ľudí, nosia habit, slávia podľa predpisov misála a majú platné teologické štúdium, sú preverované, navštevované, zatvárané, vyháňané atď.

Je však toto budúcnosť, ktorú chceme pre našu Cirkev? Na rozdiel od minulých generácií je tá, ktorá v súčasnosti vedie Cirkev, generáciou samovrahov. Ak si spomenieme na kňazov, ktorí viedli naše spoločenstvá v minulých rokoch, máme vedomie, že títo ľudia mali v srdci presvedčenie, že musia vziať do seminára aspoň tucet mladých ľudí. Preto sa venovali aj pastoračnej práci, aby tieto povolania prekvitali, vrátane mníšskych povolaní, ženských povolaní. Na druhej strane dnes generácia roku 1968 pracovala, každým dňom viac a viac, na tom, aby mladých ľudí presvedčila, aby nevstupovali do seminára. Často sa nájdu kňazi, dnes už starší, ktorí mladým seminaristom hovoria: "Ale kto vás k tomu núti, len choďte pracovať". Ak sú nešťastní oni, musíte byť nešťastní aj vy. A tak sa stáva, že ich život, ich služba sa sústreďuje na ideologické otázky: "Nosíš alebo nenosíš revrendu? Slávi sa po latinsky alebo po taliansky? Postaví šesť svietnikov na oltár alebo dva? Dáva do stredu kríž alebo nie? Dáva na oltár čipkovaný obrus alebo piknikový obrus?"

Naša Cirkev sa mení na stroj na eutanáziu. Mdlá realita pre všetkých tých mladých ľudí, ktorí naopak chcú slúžiť Pánovi a na jeho volanie odpovedajú s odvahou a nadšením. Seminár by mal byť realitou, kde je na prvom mieste ľudská, citová, duchovná a kultúrna formácia kandidáta. Nemal by tu byť priestor pre ideológie a personalizmy predstavených. Je to veľká zodpovednosť a Pán od nás bude žiadať, aby sme sa z nej zodpovedali. Preto pozývame mladých ľudí, aby sa vydali na cesty duchovného vedenia so svätými kňazmi, ktorým dôverujú, aby mohli pestovať a strážiť svoje povolanie a zaklopať na dvere skutočností, ktoré ich vedia prijať a formovať podľa Kristovho srdca. Nesmieme sa nechať odradiť.

https://silerenonpossum.com/it/vuoi-entrare-in-seminario-no-dai-ce-tempo-la-crisi-didentita-della-chiesa-di-oggi/