JEDNOTA KRESŤANOV JE ALEBO KATOLÍCKA, ALEBO ŽIADNA

V našich časoch sa relativizmus dostal do Európy a prenikol do Cirkvi, kde sa stal novou "voľbou", alebo grécky povedané, herézou. Ján Pavol II. pripomenul, že kresťania nie sú jednotní v uznávaní a svedectve, že On je aj dnes a zajtra "cesta, pravda a život" (Jn 14, 6); boja sa, že ich budú mať za arogantných, a tak sa niekedy vzdávajú tejto pravdy pre pravdu druhú. Napriek tomu, že Lumen gentium (č. 13 a 16) hovorí o zasvätení všetkých ľudí do jedného Božieho ľudu v katolíckej jednote, práve katolícki ekumenisti hlásajú paralelnú jednotu alebo dokonca inú cirkev ako katolícku. Jednota, ktorá naďalej existuje v Katolíckej cirkvi, však nie je zásluhou katolíkov, ktorí si každý deň uvedomujú svoje slabosti a hriechy, ale je znakom a tajomstvom Božej vernosti.

Vzhľadom na túto základnú pravdu, zostáva abstraktným ten dnešný ekumenizmus protestantského typu, prítomný v katolíckom dome, ktorý síce vo Vyznaní viery vyznáva vieru v jedinú a katolícku Cirkev, ale sníva o ekumenickej Cirkvi. V tomto bode si všetci kresťania, nielen katolíci, musia položiť otázku, či sa usilujú o ekumenickú jednotu alebo o katolícku jednotu Vyznania viery. Slovo "ekumenický", z gréckeho oikos - čo znamená obývaná celá zem sa stala spoločným domovom -, odhaľuje tú istú túžbu po všeobecnej jednote ako výraz katolicity, tiež gréckeho pôvodu, ktorý znamená pre všetkých vzhľadom na rozsah; lenže prvý presadzuje ideál zjednotenia, druhý ideál jednoty, ktoré sú navzájom nezlučiteľné a v niektorých ohľadoch si odporujú. Preto je logické a potrebné mať dva ekumenizmy: "jediný ekumenizmus je osudovo bastardný", poznamenáva Jean Guitton, "pretože mieša dohromady presvedčenia, ktoré si navzájom odporujú, a akredituje falošnú predstavu o ich zhode a ešte falošnejšiu predstavu, že ide o dve rôzne vyjadrenia pravdy, ktoré sú si navzájom nadradené" (Il Cristo dilacerato, Cantagalli, Siena 2002, s. 220). V skutočnosti sa v prvej kapitole koncilového dekrétu Unitatis redintegratio hovorí, že "bratia, ktorí sú od nás oddelení, či už oni jednotlivo, alebo ich spoločenstvá a cirkvi, nepožívajú tú jednotu, ktorú chcel Ježiš Kristus darovať všetkým tým, ktorých obnovil a oživil, aby spolu vytvorili jedno telo s ohľadom na nový život, jednotu, o ktorej svedčí Sväté písmo a úctyhodná tradícia Cirkvi" (č. 3). Nasleduje explikácia, že iba Katolícka cirkev, v ktorej je apoštolské kolégium na čele s Petrom, je všeobecným nástrojom spásy.

Na pomoc katolíkom pri práci na obnove jednoty medzi kresťanmi opätovným spojením pretrhnutých zväzkov "medzi Petrom a Pavlom" sa v koncilovom dekréte o ekumenizme uvádza niekoľko bodov (porov. č. 2 - 4):

1. Všetci, ktorí sú platne pokrstení, sú začlenení do Krista a sú v určitom spoločenstve s Kristovou cirkvou.

2. Mnohé prvky jednej Cirkvi sa nachádzajú v spoločenstvách oddelených od Katolíckej cirkvi (Božie slovo, posvätné úkony, neviditeľné dary, teologické cnosti atď.)

3. Tieto spoločenstvá, hoci sú nedokonalé a nevlastnia v plnej miere prostriedky spásy, nie sú bez významu v tajomstve spásy, pretože Duch Svätý ich používa na to, aby ich posúval k plnosti, ktorá existuje v Katolíckej cirkvi, nakoľko ona "je univerzálnym prostriedkom spásy", keďže vždy zachovávala jednotu Cirkvi zverenú apoštolskému kolégiu zjednotenému s Petrom.

Ekumenický dialóg nemôže prekročiť katolícku jednotu, ale musí ku katolicizmu vrátiť tých, ktorí sa oddelili; preto sa musí viesť bez toho, aby prestal byť katolíckym. Naopak, rozšírená bola predstava, že jednota Cirkvi sa po prvom tisícročí rozpadne; mýtizácia prvého tisícročia vyplýva z predpokladu, že v tom čase bola Cirkev nerozdelená. A predsa ekumenický dekrét II. vatikánskeho koncilu pripomenul, že "v tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli od prvých čias niektoré rozkoly, ktoré apoštol odsúdil vážnymi slovami, ale v neskorších storočiach vznikli rozsiahlejšie rozkoly a značné spoločenstvá sa odtrhli od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, niekedy vinou ľudí na oboch stranách" (č. 3). Teda už od samého začiatku - v prvom tisícročí - sa v nerozdelenej Cirkvi od katolíckeho spoločenstva oddeľovali spoločenstvá a jednotliví kresťania. Pavol k tomu povedal: "je potrebné, aby medzi vami došlo k rozdeleniu" (1 Kor 11, 19). Rozdelenia sú dielom človeka, ale sú aj prozreteľnostné, "aby sa v rozdelení - uvažoval Joseph Ratzinger - prijalo to, čo je plodné, aby sa detoxikovalo samotné rozdelenie a aby sa z rozmanitosti prijalo práve to, čo je pozitívne; prirodzene v nádeji, že nakoniec roztržka prestane byť roztržkou a namiesto toho bude len 'polaritou' bez protirečení" (Chiesa, ecumenismo e politica, Edizioni Paoline, Cinisello B., 1987, s. 135).

Túto pravdu o jednote je potrebné povedať v plnom znení. Nemožno opomenúť, ako píše Hans Urs von Balthasar, kapitálový predpoklad, ktorým je "istota, že v Cirkvi možno ukázať jednotu a plnosť katolíckej pravdy a skutočnosti. Kto pracuje na obnove katolíckej identity, kladie základy zmysluplného ekumenického dialógu." (Piccola guida per i cristiani, Jaca Book, Miláno 1986, s. 114 - 115)

Hoci nemálo pravoslávnych hodnotilo ako "nerealistické" spôsoby návratu do situácie prvého kresťanského tisícročia a považovanie príslušných vízií - katolíckej a pravoslávnej - za paralelné alebo komplementárne, termín ekumenický ku koncu prvej polovice minulého storočia prešiel "metatézou" a stal sa synonymom zjednotenia kresťanov. Prakticky však - dokonca aj v niektorých ekleziológiách vyučovaných v seminároch - zatienil a nahradil pojem "katolícky". Potom sa pri označovaní rôznych kresťanských cirkví a spoločenstiev zmenilo používanie termínu "konfesia" na "denominácia". To podporilo zmätok a doktrinálny relativizmus, ktoré podkopali cieľ ekumenizmu, teda nekompromisne dosiahnuť jednotu viery. Henri de Lubac poznamenal, že od 4. storočia sa catholicus v určitých prípadoch rovná ortodoxný, na rozdiel od herézy; nestratil však svoj základný význam. Keď napríklad svätý Augustín hovorí o vera catholica membra Christi, catholicus je už ekvivalentom ortodoxného, ale stále sa používa len ako epiteton a z kontextu si zachováva odkaz na význam "univerzálny".

Prehĺbenie tohto pojmu je súčasťou výchovy k viere. Následne možno pochopiť paradox identity v rozmanitosti medzi Kristom a Cirkvou, medzi plnosťou communio sanctorum a neúplnosťou pozemského communio, medzi jednotou Cirkvi a mnohorakosťou cirkví.

Ekumenický problém treba posudzovať z hľadiska kresťanského realizmu pred idealizmom; pri omši opakujeme: Verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev: čo mali na mysli otcovia nicejského koncilu, keď formulovali toto vyznanie viery? A čo mali na mysli otcovia Druhého vatikánskeho koncilu? "Cirkev je ako Kristus roztrhaná kvôli rozdeleniu kresťanov. Ale toto rozštiepenie, ktoré je utrpením, jej neberie jednotu, život, plnosť, pretože Katolícka cirkev je jedinečnou štruktúrou spásy, okolo ktorej, keď Boh usúdi, že nastal čas, sa musí obnoviť viditeľná jednota kresťanov a ľudí dobrej vôle" (Guitton, op. cit., s. 240 - 241). Tieto slová známeho laického mysliteľa a priateľa Pavla VI. aj napriek tomu, že boli napísané na začiatku koncilu v roku 1963, nestratili nič zo svojej hodnoty. Ako katolíci nemôžeme uvažovať o ekumenizme inak: katolík bude pozorný k tým hodnotám iných cirkví, ktoré nie sú v protiklade k tým, ktoré sú už dedičstvom Katolíckej cirkvi. Rozdelenia kresťanov sú v skutočnosti nevyhnutné: Guitton v tejto súvislosti dodáva, že "každá 'veľká heréza' existuje latentne v štruktúre a hĺbke ľudského ducha"; od Ária až po Bultmanna by sa dala identifikovať stála línia. Z toho vyplýva, že "celkové dejiny kresťanstva sa budú veľmi podobať evolúcii druhov, ako si ju predstavoval Bergson: tvorivý ťah pozdĺž privilegovanej osi a od tejto osi oddelené vetvy, ktoré nesledujú jej smer, ktoré sa oddeľujú, množia alebo prestávajú rásť a podieľať sa na élan vital, ale napriek tomu zostávajú schopné opätovného spojenia a istým spôsobom vždy pripravené skloniť sa späť k osi, aby sa k nej opäť pripojili, ako je to v nádeji každého ekumenického ducha a ako to môžu nepredvídateľné okolnosti navrhnúť kresťanskému svedomiu a realizovať božská vôľa" (tamže). , p. 24).

Vždy sa nájde Atanáz, ktorý sa spolu s niekoľkými ďalšími jasne uvažujúcimi a odvážnymi zhodne s veriacim ľudom na záchrane toho, čo je Katolíckej cirkvi najdrahšie: Ježiša Krista a viery v neho, vtelené Slovo a vzkrieseného Pána. Tak to bude až do konca sveta. Koncil hovorí niečo podobné, keď hovorí o elementa Ecclesiæ, ktoré sú rozptýlené v jednotlivých spoločenstvách a ktoré sa odvolávajú na jednu Cirkev. Pravý, skutočný ekumenizmus teda nie je ľudským, ale božským hnutím, pretože mocou zmŕtvychvstalého Krista - Ducha Svätého - môže znovu a znovu obnovovať jednotu. Beda predstavovať si, že ju dosiahneme raz a navždy: to by bola pýcha podobná Babylonskej veži!

Ekumenizmus musí slúžiť na to, aby sa "všetci kresťania" ocitli "znovu zjednotení v tej jednote jednej Cirkvi, ktorú Kristus od počiatku daroval svojej Cirkvi a ktorá, ako veríme, bez možnosti straty pretrváva v Katolíckej cirkvi a dúfame, že bude každým dňom viac a viac rásť až do konca čias" (UR 4).

Mons. Nicola Bux

https://lanuovabq.it/it/lunita-dei-cristiani-e-cattolica-o-non-e