HOMO-POŽEHNANIA A NEBEZPEČENSTVO AUTENTICITY

"Autenticita" je už desaťročia veľkou témou. Byť "autentický" znamenalo byť nekonformný, "verný sám sebe" - čo zvyčajne znamenalo podľahnúť svojim základným inštinktom bez toho, aby ste o nich uvažovali. Kresťanské kultúry a "spoločnosť" boli úhlavnými nepriateľmi "autenticity". Všetci sme teraz boli Rousseauovci, vystupovali sme ako jednotlivci, definovali sme si "vlastnú koncepciu existencie, zmyslu [a] vesmíru". (sudca Kennedy v prípade Casey) Čo väčšinou znamenalo: sexuálne.

Takýto pohľad na autenticitu bol dominantný, ale pravdepodobne bol neautentický. Nebolo to ani tak moje "ja", ako moje freudovské id, ktoré sa identifikovalo ako moje "ja".

Filozof Germain Grisez hovoril o autentickejšej "autenticite" ako o jednom z ôsmich základných dobier ľudskej osoby. (Časom Grisez svoje "základné dobrá" trochu posunul; najlepšiu verziu možno nájsť v jeho knihe s Russellom Shawom Beyond the New Morality).

"Autenticita" bola jedným zo štyroch statkov zahŕňajúcich ľudské vzťahy. Začínajú sa "integritou", ktorá integruje všetky časti osoby - emócie, inštinkty, rozum, vôľu - do jedného jednotného smerovania v súlade s naším konečným cieľom. Iba vtedy, keď nie sme vo svojom vnútri rozdelení, by sme mohli byť "autentickí", t. j. odhaľovať svetu to, čo je v nás ako jednotný celok, a nie ako rozporuplná spleť inštinktov, vášní, pocitov a hesiel.

Keď "čo vidíš, to máš" vo vnútri aj navonok, človek môže vstúpiť do vzťahov s inými ľudskými osobami, t. j. do "priateľstva". A až potom môžu osoby vstúpiť do vzťahov s plnosťou Osobnosti, t. j. s Bohom, čo je "náboženstvo".

Tento druh autenticity je ťažký. Nie je to "autenticita" typu "vezmite si ma, ako to cítim", pretože toto tvrdenie by mohlo byť neautentické voči môjmu pravému ja.

Prečo vôbec hovoriť o "autenticite"? Pretože existuje mnoho snáh o selektívne využívanie "autenticity", o presadzovanie zlých morálnych postojov.

Napríklad Patrick Healy, ktorý nedávno písal v New York Times o Fiducii suplikantov, deklarácii umožňujúcej požehnanie homosexuálnych "párov": "Viem, že ma moja matka milovala. Cirkev jej mohla pomôcť prijať ma."

Fiducia stelesňuje súčasnú cirkevnú mániu o "vítaní", ktorá ignoruje spôsob, akým Ježiš "vítal" ľudí do Kráľovstva: "Kajajte sa!" Metanoiete doslova znamená "obrátiť sa" - od hriechu k Bohu -, čomu sa dvojzmyselné "vítanie" vyhýba.

Na konci svätej omše sa každému udeľuje požehnanie bez ohľadu na jeho morálny stav. Ale je to požehnanie, aby sme počas nadchádzajúceho týždňa išli ďalej a boli lepší. Žiadna disonancia medzi vašou integritou - prečo ste tu - a vašou autenticitou.

Ale dve osoby, ktoré sa prezentujú ako "pár" žijúci v "neregulárnom" zväzku - dvaja homosexuáli alebo "rozvedení a znovu zosobášení" - sú neautentické a v nejednoznačnej situácii. Existuje nesúlad medzi tým, čo učí Cirkev, a tým, ako sa prezentujú, aby boli blahoslavení - svedčia o tom mučivé snahy rozdeliť "jednotlivcov" a "páry" v nejakej novej cirkevnej matematike, kde 1 + 1 ≠2. Tie vyvolávajú otázku "autenticity" zo strany Cirkvi.

Healyho článok praktizuje selektívnu autenticitu. Podstatou jeho argumentácie je, že keby Cirkev predtým viac "akceptovala" aktívnych homosexuálov, aj iní - ako jeho matka - by boli viac "akceptovali". Jeho matka nevyjadrila "radosť", keď jej oznámil, že požiadal o ruku iného muža. "Nikdy nenavštívila náš dom."

Začal pochybovať o tom, či je "statočnou" ženou, ako si ju predstavoval v detstve. A obviňuje Cirkev až do Fiducie zo spoluviny, pričom si kladie nádejnú otázku: "Pomohlo by toto nové požehnanie. . preklenúť napätie [medzi]. . väčším prijatím v spoločnosti, ale odsúdením alebo nerešpektovaním v našich vlastných rodinách?"

Kde začať?

Po prvé, poslaním Cirkvi nie je propagovať svoj životný štýl, ale podrobiť každý životný štýl evanjeliovému skúmaniu a vyzývať k obráteniu tam, kde je to potrebné. Človek, ktorý si myslí, že poslaním Cirkvi je vyhlasovať "ja som v poriadku, ty si v poriadku", sa mýli v otázke Cirkvi aj poslania. Mýli sa o Cirkvi, pretože Cirkev existuje preto, aby podporovala život podľa vzoru plnej pravdy evanjelia, a nie vybrané vízie "prijatia" odtrhnuté od kresťanskej morálky.

Mýli sa aj v otázke misie, pretože kresťanská misia spočíva v tom, že ani ty, ani ja nie sme "v poriadku", pretože všetci sme hriešnici. Ale prijatím požiadaviek a spôsobu života evanjelia v Ježišovi Kristovi sa stávame OK. To je niečo úplne iné ako očakávať, že Cirkev bude vašou osobnou povzbudzujúcou skupinou.

Po druhé, hoci autor nepochybne verí v autentickosť, nie som si istý, či rozumie jej požiadavkám. Svoju predstavu o sebe samom formuluje ako "autentickú". Ale tí, ktorí vyžadujú, aby iní - jednotlivci a inštitúcie - potvrdzovali ich "autenticitu", upierajú týmto iným to, čo sami vyžadujú. Nepochybujem o tom, že Healyho matka ho milovala. To rodičia robia. Ale to nevyhnutne neznamená, že Healyho matka musela akceptovať všetky jeho rozhodnutia, správanie alebo životný štýl. To nie je rodičovská láska.

Rodičia milujú deti, ktorých rozhodnutia a život ich môžu sklamať. Niekedy si rodičia dokonca myslia, že tieto rozhodnutia a životy sú sebazničujúce. Dieťa s tým nemusí súhlasiť, ale nemá dôvod žiadať od rodiča, aby sa vzdal svojej "autenticity" a stal sa ďalším potvrdzujúcim hlasom v zbore. Rodičia majú právo, niekedy dokonca povinnosť, zaznieť nesúhlasne; je to súčasť ich autenticity.

Je to najmä súčasť ich autenticity, keď vychádza z hĺbky a prameňov viery.

Rodič si jedinečným spôsobom uvedomuje identitu dieťaťa, a to ešte skôr, ako o nej ono samo začne vedome premýšľať. Rodič v skutočnosti pomáha udeliť identitu, začleňuje toto dieťa do rodiny a histórie, dáva meno osobe, ktorej pohlavie už bolo stanovené jeho biológiou. Rodič môže pravdepodobne poznať dieťa lepšie ako ono samo. A domov je niekedy jediným miestom, kde sa niekomu naozaj povie pravda.

Takže hoci máš právo na lásku svojich rodičov a Cirkvi, nemáš právo ohroziť ich autenticitu v mene svojho "prijatia". To by bolo pyšné tvrdenie, že ste "autentickejší" ako ostatní.

John M. Grondelski

https://www.thecatholicthing.org/2024/01/24/gay-blessings-and-the-perils-of-authenticity/