ČO ZNAMENÁ PRE KATOLÍKA VERIŤ

Rímsky katechizmus hovorí: "Otcovia, pripravujúc a poučujúc ľudí o učení Krista Pána, začali tým, že vysvetlili význam viery. Podľa ich príkladu sme považovali za dobré zaoberať sa najprv tým, čo sa týka tejto čnosti. Hoci slovo viera má vo Svätom písme viacero významov, my tu hovoríme len o tej viere, ktorou úplne súhlasíme so všetkým, čo bolo zjavené Bohom.”

O nevyhnutnosti viery Rímsky katechizmus hovorí:

"O tom, že takto chápaná viera je nevyhnutná na spásu, nemôže nikto rozumne pochybovať, najmä preto, že je napísané: Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu. Pretože cieľ, ktorý sa človeku navrhuje ako jeho konečné šťastie, je ďaleko nad dosah ľudského chápania, bolo preto nevyhnutné, aby mu ho Boh oznámil. Toto poznanie však nie je nič iné ako viera, ktorou bezvýhradne súhlasíme so všetkým, o čom nás autorita našej svätej Matky Cirkvi učí, že to bolo zjavené Bohom; veriaci totiž nemôže pochybovať o tých veciach, ktorých autorom je Boh, ktorý je sám pravdou. Preto vidíme veľký rozdiel, ktorý existuje medzi touto vierou, ktorú dávame Bohu, a vierou, ktorú dávame spisovateľom ľudských dejín." (Rímsky katechizmus, úvod)

Rímsky katechizmus vysvetľuje význam slovného spojenia "Verím":

"Slovo verím tu neznamená myslieť si, domnievať sa, lo mať názor, ale, ako učí Sväté písmo, vyjadruje najhlbšie presvedčenie, ktorým myseľ dáva pevný a neochvejný súhlas Bohu, ktorý zjavuje svoje tajomné pravdy. Pokiaľ teda ide o pouţitie tohto slova, tu sa hovorí, že verí ten, kto je o niečom pevne a bez váhania presvedčený.”

Viera vylučuje pochybnosti

Poznanie získané vierou sa nesmie považovať za menej isté preto, že jeho predmety nie sú viditeľné; lebo božské svetlo, ktorým ich poznávame, ich síce nerobí zjavnými, ale nedovoľuje nám o nich pochybovať. Veď Boh, ktorý prikázal, aby svetlo svietilo z tmy, sám zažiaril v našich srdciach, aby nám evanjelium nebolo skryté ako tým, čo hynú (porov. 2 Kor 4, 6.3).

Viera vylučuje zvedavosť

Z toho, čo bolo povedané, vyplýva, že ten, kto je obdarený týmto nebeským poznaním viery, je oslobodený od zvedavej šialenej zvedavosti. Keď nám totiž Boh prikazuje veriť, nenavrhuje nám, aby sme skúmali jeho božské rozhodnutia alebo pátrali po ich dôvode a príčine, ale žiada nemennú vieru, vďaka ktorej myseľ spokojne spočíva v poznaní večnej pravdy. A naozaj, keďže máme svedectvo apoštola Pavla, že Boh je pravdivý a každý človek je klamár (porov. Rim 3, 4), a keďže by bolo aroganciou a opovážlivosťou neveriť slovu vážneho a rozumného človeka, ktorý niečo tvrdí ako pravdivé, a žiadať, aby svoje tvrdenia dokazoval argumentmi alebo svedectvami, akí nerozvážni a hlúpi sú tí, ktorí počúvajúc slová samého Boha, požadujú dôvody pre jeho nebeské a spasiteľné učenie? Viera teda musí vylúčiť nielen všetky pochybnosti, ale aj nedôverčivú túžbu po dôkazoch.

Ten, kto hovorí: "Verím", by mal okrem toho, že vyhlasuje vnútorný súhlas mysle, ktorý je vnútorným aktom viery, aj otvorene vyznávať a s nadšením uznávať a hlásať to, čomu vnútorne a vo svojom srdci verí. Veriaci by totiž mal byť oživovaný tým istým duchom, ktorý hovoril ústami proroka, keď v žalme povedal: "Verím, a preto som hovoril" (Ž 115, 10), a mali by nasledovať príklad apoštolov, ktorí odpovedali kniežatám ľudu: "Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli." (Sk 4, 20) Mali by nás povzbudiť tieto vznešené slová svätého Pavla: "Nehanbím sa za evanjelium. Veď je to Boţia moc na spásu pre kaţdého, kto verí" (Rim 1, 16); a podobne aj tými ďalšími slovami; v ktorých sa výslovne potvrdzuje pravdivosť tohto učenia: "Srdcom veríme na spravodlivosť, ale ústami sa vyznáva na spásu.

Z týchto slov sa môžeme dozvedieť, aká vznešená je dôstojnosť a dokonalosť kresťanskej múdrosti a aký dlh vďačnosti máme voči božskej dobrote. Lebo nám je hneď dané, aby sme ako po schodoch viery stúpali k poznaniu toho najvznešenejšieho a najžiadúcejšieho." (Rim 10, 10) (Rímsky katechizmus, I. časť, 2, 1-5)

Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje podstatu a účinky viery slovami: "Prvá vec, ktorá je potrebná pre každého kresťana, je viera, bez ktorej sa nikto nemôže nazývať skutočne verným kresťanom. Viera prináša štyri dobré účinky.

Prvým je, že vierou sa duša spája s Bohom a vďaka nej vzniká medzi dušou a Bohom zväzok podobný manželstvu. "Zasnúbim si ťa vo viere." (Oz 2, 20), hovorí Boh prostredníctvom proroka Oz. Keď je človek pokrstený, prvá otázka, ktorá sa mu kladie, znie: "Veríš v Boha?" (Mt 10,13). Je to preto, lebo krst je prvou sviatosťou viery. Preto Pán povedal: "Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený." (Mk 16, 16) Krst bez viery nemá žiadnu hodnotu. V skutočnosti treba vedieť, že nikto nie je pred Bohom prijateľný, ak nemá vieru. "Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu," hovorí List Hebrejom (Hebr 1, 6) Svätý Augustín vysvetľuje tieto slová svätého Pavla: "Všetko, čo nie je z viery, je hriech." (Rim 14, 23) takto: "Všetko, čo nie je z viery, je hriech: "Tam, kde nie je poznanie večnej a nemennej Pravdy, je cnosť aj uprostred najlepšieho mravného života falošná."

Druhý účinok viery spočíva v tom, že večný život sa v nás už začína; večný život totiž nie je nič iné ako poznanie Boha. To Pán ohlásil, keď povedal: "To je večný život, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal." (Jn 17, 3) Toto poznanie Boha sa začína už tu skrze vieru, ale zdokonalí sa v budúcom živote, keď spoznáme Boha takého, aký je. Preto svätý Pavol hovorí: "Viera je podstatou vecí, v ktoré treba dúfať." (Hebr 11, 1) Nikto teda nemôže dospieť k dokonalému nebeskému šťastiu, ktoré je pravým poznaním Boha, ak najprv nepozná Boha skrze vieru. "Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili." (Jn 20, 29)

Tretím dobrom, ktoré pochádza z viery, je to správne smerovanie, ktoré dáva nášmu súčasnému životu. No na to, aby človek žil dobrým životom, je potrebné, aby vedel, čo je potrebné na správny život; a ak sa pri všetkom tomto potrebnom poznaní spolieha len na svoje vlastné úsilie, buď k takémuto poznaniu nikdy nedospeje, alebo ak áno, tak až po dlhom čase. Viera nás však učí všetkému, čo je potrebné na dobrý život. Učí nás, ţe je jeden Boh, ktorý je odmeňovateľ dobra a trestateľ zla; ţe existuje aj iný ţivot ako tento a ďalšie podobné pravdy, ktorými nás priťahuje k tomu, aby sme ţili správne a vyhýbali sa tomu, čo je zlé. "Spravodlivý človek žije z viery", hovorí Boh prostredníctvom proroka Habakuka (Hab 2, 4) Je to zrejmé z toho, že nikto z filozofov pred Kristovým príchodom nemohol vlastnými silami poznať Boha a prostriedky potrebné na spásu tak dobre, ako ho pozná každá starenka od Kristovho príchodu skrze vieru. A preto sa u Izaiáša hovorí, že "zem sa naplnila poznaním Pána". (Iz 11, 9)

Štvrtý účinok viery spočíva v tom, že ňou premáhame pokušenia: "Svätí vierou zvíťazili nad kráľovstvami." Píše o tom List Hebrejom (Hebr 11, 33) Vieme, že každé pokušenie pochádza buď od sveta, alebo od tela, alebo od diabla. Diabol by chcel, aby sme neposlúchali Boha a nepodliehali mu. To sa dá odstrániť vierou, pretože vďaka nej vieme, že On je Pánom všetkého, a preto ho musíme poslúchať. Svätý Peter vo svojom prvom liste píše: "Váš protivník diabol ako revúci lev chodí a hľadá, koho by zožral. Vy mu odolávajte, silní vo viere." (1 Pt 5, 8) Svet nás pokúša buď tým, že nás k sebe pripúta v blahobyte, alebo tým, že nás naplní strachom z protivenstiev. Viera to však premáha tým, že veríme v budúci život, ktorý bude lepší ako tento, a preto pohŕdame bohatstvom tohto sveta a nedesíme sa tvárou v tvár nepriazni osudu. "Toto je víťazstvo, ktoré premáha svet: naša viera", hovorí apoštol Ján (1 Jn 5, 4). Telo nás však pokúša tým, že nás láka k rýchlo pominuteľným pôžitkom tohto života. Viera nám však ukazuje, že ak budeme na týchto veciach neprimerane lipnúť, stratíme večné radosti. "Vo všetkom si berte štít viery", napomína nás svätý Pavol (Ef 6, 16) [15] Z toho vidíme, že je veľmi potrebné mať vieru.

Teraz môžeme obnoviť štyri účinky viery:

Zjednotenie s Bohom.

Začiatok večného života v nás.

Správne nasmerovanie nášho morálneho života.

Víťazstvo nad pokušeniami.

Viera je "dôkazom vecí, ktoré sa nezdajú". Niekto však povie, že je hlúpe veriť tomu, čo nie je vidieť, a že človek by nemal veriť vo veci, ktoré nevidí. Odpoviem tým, že nedokonalosť nášho intelektu nám berie základ tejto ťažkosti. Keby totiž človek sám od seba mohol dokonalým spôsobom poznať všetky viditeľné i neviditeľné veci, bolo by naozaj hlúpe veriť tomu, čo nevidí. Náš spôsob poznávania je však taký slabý, že žiadny filozof by nedokázal dokonale preskúmať podstatu ani jednej malej mušky. Dokonca čítame, že istý filozof strávil tridsať rokov v samote, aby spoznal podstatu včely. Ak je teda náš intelekt taký slabý, je hlúpe chcieť veriť o Bohu len tomu, čo človek môže poznať sám. A proti tomu je Jóbovo slovo: "Hľa, Boh je veľký, prevyšuje naše poznanie." (Jób 36, 26) Na túto otázku sa dá odpovedať aj tak, že si predstavíme, že by nejaký majster povedal niečo, čo sa týka jeho osobitného odboru poznania, a nejaký nevzdelaný človek by mu odporoval len preto, že by nerozumel tomu, čo majster povedal! Takýto človek by bol považovaný za veľmi hlúpeho. Takže intelekt anjelov rovnako výrazne prevyšuje intelekt najväčšieho filozofa, ako intelekt najväčšieho filozofa prevyšuje intelekt nevzdelaného človeka. Preto je filozof hlúpy, ak odmieta veriť tomu, čo hovorí anjel, a oveľa väčší hlupák, ak odmieta veriť tomu, čo hovorí Boh.

A potom, keby bol človek ochotný veriť len tým veciam, ktoré s istotou pozná, nemohol by žiť na tomto svete. Ako by mohol človek žiť, keby neveril iným? Ako by mohol človek vedieť, že tento človek je jeho vlastný otec? Preto je potrebné, aby človek veril iným vo veciach, ktoré sám nemôže dokonale poznať. Nikto však nie je hoden takej viery ako Boh, a preto tí, čo neveria slovám viery, nie sú múdri, ale hlúpi a pyšní. Ako hovorí apoštol Pavol: "Je pyšný a nič nevie." (1 Tim 6, 4) A tiež svätý Pavol hovorí: "Viem, komu som uveril, a som si istý." (2 Tim 1, 12)

Napokon možno povedať aj to, že Boh dokazuje pravdivosť vecí, ktoré učí viera. Ak teda kráľ posiela listy podpísané svojou pečaťou, nikto sa neodváži povedať, že tieto listy nevyjadrujú vôľu kráľa. Podobne aj všetko, čomu verili svätí apoštoli a čo nám odovzdali o Kristovej viere, je podpísané Božou pečaťou. Túto pečať tvoria tie skutky, ktoré by nedokázalo vykonať žiadne obyčajné stvorenie; sú to zázraky, ktorými Kristus potvrdil výroky apoštolov a svätých.

Ak by ste však povedali, že nikto nebol svedkom týchto zázrakov, odpovedal by som takto. Je fakt, že celý svet uctieval modly a že Kristova viera bola prenasledovaná, ako o tom svedčia aj dejiny pohanov. Teraz sa však všetci obrátili ku Kristovi - múdri ľudia, vznešení a bohatí -, ktorých obrátili slová chudobných a jednoduchých Kristových kazateľov. No a táto skutočnosť bola buď zázrakom, alebo nebola. Ak je zázračná, máte to, čo ste žiadali, viditeľnú skutočnosť; ak nie je, potom nemôže byť väčší zázrak, než že sa celý svet obrátil bez zázrakov. A nemusíme ísť ďalej. Sme si teda istejší, keď veríme veciam viery, než tým, ktoré možno vidieť, pretože Božie poznanie nás nikdy neklame, ale viditeľný zmysel človeka sa často mýli." (Katechizmus svätého Tomáša Akvinského, prológ; pozri tiež Summa Theologica II-II, Q. 2, 3, 4).

Rímsky katechizmus nás učí, že musíme rozlišovať prirodzené poznanie Boha na základe prirodzeného svetla nášho rozumu a nadprirodzené poznanie Boha na základe nadprirodzeného lihtu Božieho daru viery.

Poznanie Boha sa ľahšie získava prostredníctvom Viery ako prostredníctvom rozumu.

"Medzi kresťanskou filozofiou a ľudskou múdrosťou je veľký rozdiel. Tá, ktorá sa riadi výlučne svetlom prírody, postupuje pomaly uvažovaním o zmyslových predmetoch a účinkoch a až po dlhom a namáhavom skúmaní je nakoniec schopná s ťažkosťami kontemplovať neviditeľné Božie veci, objaviť a pochopiť Prvú príčinu a Autora všetkých vecí. Kresťanská viera, naopak, tak oživuje ľudskú myseľ, že bez ťažkostí preniká nebesá a osvietená božským svetlom kontempluje najprv večný zdroj svetla a v jeho žiari všetky stvorené veci: tak s najväčšou radosťou mysle zakúšame, že sme boli povolaní, ako hovorí Knieža apoštolov, z temnoty do jeho obdivuhodného svetla, a veriac sa radujeme nevýslovnou radosťou (porov. 1 Pt 2, 9).

Oprávnene teda veriaci najprv vyznávajú vieru v Boha, ktorého majestát spolu s prorokom Jeremiášom vyhlasujeme za nepochopiteľný (porov. Jer 32, 12). Veď, ako hovorí apoštol, "Boh prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto nevidel ani nemôže vidieť" (1 Tim 6, 16); ako povedal sám Boh, keď hovoril Mojžišovi: "Nikto neuvidí moju tvár a nebude žiť." (Ex 33, 20) Myseľ sa nemôže povzniesť ku kontemplácii Božstva, ktorému sa nič nepribližuje vo vznešenosti, ak sa úplne neodpojí od zmyslov, a toho v tomto živote prirodzene nie sme schopní."

Poznanie Boha získané prostredníctvom viery je jasnejšie

"Ale kým je to tak, predsa Boh, ako hovorí apoštol Pavol, "nezostal bez svedectva, koná dobro z neba, dáva dažde a plodné obdobia, napĺňa naše srdcia pokrmom a radosťou." (Sk 14, 16) Z toho vyplýva, že filozofi si nevedeli predstaviť Boţstvo nijako zle, nepripisovali mu nič telesné, hrubé ani zložené. Považovali Ho za dokonalosť a plnosť všetkého dobra, z ktorého ako z večného, nevyčerpateľného prameňa dobroty a blahodate prúdi každý dokonalý dar všetkým tvorom. Nazývali Ho múdrym, pôvodcom a milovníkom pravdy, spravodlivým, najdobrotivejším a dávali Mu aj mnohé iné prívlastky vyjadrujúce najvyššiu a absolútnu dokonalosť. Uznávali, že Jeho nesmierna a nekonečná moc napĺňa každé miesto a rozprestiera sa na všetky veci.

Tieto pravdy vyjadruje Sväté písmo oveľa lepšie a jasnejšie, ako v nasledujúcich úryvkoch: "Boh je duch" (Jn 4, 24); "Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec" (Mt 5, 48); "Všetko je nahé a otvorené jeho očiam" (Hebr 4, 13); "Ó, hĺbka bohatstva múdrosti a poznania Boha!" (Mt 5, 48). (Rim 11, 33), "Boh je pravdivý" (Rim 3, 4); "Ja som cesta, pravda a život" (Jn 14, 6); "Tvoja pravica je plná spravodlivosti" (Ž 47, 11); "Otváraš svoju ruku a napĺňaš požehnaním všetko živé" (Ž 144, 16); a napokon "Kam mám odísť od tvojho ducha alebo kam mám utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim do neba, ty si tam; ak zostúpim do pekla, ty si tam. Ak si vezmem krídla skoro ráno a budem bývať na samých končinách mora" (Ž 138, 7 - 9) atď. a "Či nenaplním nebo a zem, hovorí Pán?" (Jer 23, 24).

Poznanie Boha získané prostredníctvom viery je istejšie

"Tieto veľké a vznešené pravdy o Božej prirodzenosti, ktoré sú v úplnom súlade s Písmom, mohli filozofi spoznať na základe skúmania Božích diel. Ale aj tu vidíme nevyhnutnosť Božieho zjavenia, ak sa zamyslíme nad tým, že nielen viera, ako sme už poznamenali, jasne a hneď dáva spoznať hrubým a nevzdelaným ľuďom tie pravdy, ktoré mohli objaviť len vzdelanci, a to dlhým štúdiom, ale aj nad tým, že poznanie získané vierou je oveľa istejšie a bezpečnejšie proti omylom, ako keby bolo výsledkom filozofického skúmania."

Poznanie Boha získané prostredníctvom viery je rozsiahlejšie a vznešenejšie

"O čo vznešenejšie sa nesmie považovať to poznanie Boha, ktoré nemôžu získať všetci spoločne z kontemplácie prírody, ale je vlastné tým, ktorí sú osvietení svetlom viery? Toto poznanie je obsiahnuté v článkoch Vyznania viery, ktoré nám odhaľujú jednotu Božskej podstaty a rozdielnosť troch osôb a ukazujú tiež, že sám Boh je konečným cieľom nášho bytia, od ktorého máme očakávať užívanie večného šťastia v nebi, podľa slov svätého Pavla: "Boh je odplatou tým, ktorí ho hľadajú." (Hebr 11, 6) O tom, aké veľké sú tieto odmeny a či sú také, že by sa ľudské poznanie mohlo usilovať o ich dosiahnutie, sa dozvedáme z týchto Izaiášových slov, ktoré boli vyslovené dávno pred slovami apoštola: "Od počiatku sveta nepočuli, ani ušami nevnímali; oko nevidelo okrem teba, Bože, čo si pripravil tým, čo ťa očakávajú." (Iz 64, 4)

+Mons. Athansius Schneider

https://www.gloriadei.io/roman-catechism/catechism-lession-03/