KARDINÁL SARAH: “MNOHÍ PRELÁTI SÚ PARALYZOVANÍ MYŠLIENKOU PROTIREČIŤ SVETU”
Drahí bratia biskupi Kamerunu, svojím odvážnym a prorockým vyhlásením z 21. decembra na tému homosexuality a požehnania "homosexuálnych párov", pripomínajúc katolícku náuku o tejto otázke, ste veľmi a hlboko poslúžili jednote Cirkvi. Pripomínaním pravdy ste vykonali dielo pastoračnej lásky. [...]
Niektorí na Západe chceli ľuďom nahovoriť, že ste konali v mene afrického kultúrneho partikularizmu. Je falošné a smiešne pripisovať vám takéto úmysly! Niektorí v logike intelektuálneho neokolonializmu tvrdili, že Afričania "ešte" neboli pripravení požehnať páry rovnakého pohlavia z kultúrnych dôvodov. Akoby bol Západ ďalej ako zaostalí Afričania. Nie! Hovorili ste za celú Cirkev "v mene pravdy evanjelia a ľudskej dôstojnosti a spásy celého ľudstva v Ježišovi Kristovi". Hovorili ste v mene jediného Pána, jedinej viery Cirkvi. Kedy sa pravda viery, učenie evanjelia musí podriadiť konkrétnym kultúram? Táto vízia viery prispôsobenej kultúram odhaľuje, do akej miery relativizmus rozdeľuje a rozkladá jednotu Cirkvi.
Drahí bratia biskupi, toto je bod, ktorý je potrebné strážiť s veľkou ostražitosťou vzhľadom na nasledujúce zasadanie synody. Vieme, že niektorí, hoci hovoria niečo iné, sa na nej chystajú presadzovať program reforiem. Medzi nimi je aj deštruktívna myšlienka, že pravda viery by sa mala prijímať rôzne podľa miest, kultúr a národov.
Táto myšlienka je len skreslením diktatúry relativizmu, ktorú tak ostro odsúdil Benedikt XVI. Jej cieľom je umožniť porušovanie učenia a morálky na určitých miestach pod zámienkou kultúrneho prispôsobenia. Chcela by povoliť ženský diakonát v Nemecku, ženatých kňazov v Belgicku, zámenu služobného kňazstva a krstného kňazstva v Amazónii. Niektorí nedávno vymenovaní teologickí experti neskrývajú svoje plány. A s falošnou zdvorilosťou vám povedia: "Buďte si istí, že v Afrike vám nebudeme vnucovať tento druh inovácií. Nie ste na to kultúrne pripravení.”
Ale my, nástupcovia apoštolov, sme boli vysvätení nie na to, aby sme podporovali a bránili svoje kultúry, ale univerzálnu jednotu viery! Konáme, podľa vašich slov, kamerunskí biskupi, "v mene pravdy evanjelia a za ľudskú dôstojnosť a spásu celého ľudstva v Ježišovi Kristovi". Táto pravda je rovnaká všade, v Európe aj v Afrike a Spojených štátoch. Ľudská dôstojnosť je totiž všade rovnaká.
Zdá sa, že záhadným zámerom Prozreteľnosti sú teraz práve africké episkopáty obrancami univerzálnosti viery proti zástancom roztrieštenej pravdy, obrancami jednoty viery proti zástancom kultúrneho relativizmu. Ježiš však jasne vyjadril mandát daný apoštolom: "Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28, 19 - 20). Apoštoli boli skutočne poslaní všetkým národom, aby hlásali vieru i evanjeliové mravy.
Na nasledujúcom zasadaní synody je nevyhnutné, aby africkí biskupi hovorili v mene jednoty viery, a nie v mene jednotlivých kultúr. Na predchádzajúcom zasadaní africká cirkev dôrazne obhajovala dôstojnosť muža a ženy stvorených Bohom, ale jej hlas bol ignorovaný a opovrhovaný tými, ktorých jedinou posadnutosťou je vyhovieť západným loby. Cirkev v Afrike bude musieť čoskoro brániť pravdu o kňazstve a jednotu viery. Cirkev v Afrike je hlasom chudobných, jednoduchých a malých. Je na nej, aby hlásala Božie slovo tvárou v tvár kresťanom zo Západu, ktorí sa vďaka svojmu bohatstvu považujú za vyspelých, moderných a múdrych podľa múdrosti sveta. Ale "to, čo je od Boha bláznovstvo, je múdrejšie ako ľudia" (1 Kor 1, 25).
Nie je preto prekvapujúce, že biskupi Afriky sú dnes vo svojej chudobe hlásateľmi tejto Božej pravdy tvárou v tvár moci a bohatstvu niektorých biskupstiev Západu, pretože "čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych; čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil silných; čo je pre svet mrzké a opovrhované, čo je nič, to si Boh vyvolil, aby zredukoval na ničotu veci, ktoré sú" (1 Kor 1, 28).
Budeme však mať odvahu počúvať ich na ďalšom zasadaní Synody o synodalite? Alebo si máme myslieť, že napriek sľubom, že ich budeme počúvať a rešpektovať, ich varovania nebudú vypočuté, ako to vidíme už dnes? Máme si myslieť, že synoda bude inštrumentalizovaná tými, ktorí pod rúškom vzájomného počúvania a "rozhovoru v Duchu" slúžia svetskému reformnému programu? Každý nástupca apoštolov musí mať odvahu brať vážne Ježišove slová: "Vaša reč nech je: 'Áno, áno', 'Nie, nie'; viac je od Zlého" (Mt 5, 37).
Drahí bratia biskupi, niekedy sa nám hovorí, že sme nepochopili ducha Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý by nám vnútil nový prístup k objektivite viery. Niektorí nám hovoria, že Druhý vatikánsky koncil by bez toho, aby zmenil samotnú vieru, zmenil vzťah k viere. Hovoria nám, že odteraz je pre biskupa dôležitejšie prijatie jednotlivcov v ich subjektivite než ohlasovanie obsahu zjaveného posolstva. Všetko má byť vzťah a dialóg a ohlasovanie "kérygmy" a ohlasovanie viery máme odsunúť na druhé miesto, akoby tieto skutočnosti boli v rozpore s dobrom jednotlivcov. [...]
Som presvedčený, že definitívne objasnenie tejto otázky bude dôležitou úlohou nasledujúcich rokov a určite aj budúceho pontifikátu. V skutočnosti už odpoveď poznáme. Magistérium ju však bude musieť učiť s definitívnou vážnosťou. Za touto otázkou sa skrýva akýsi psychologický strach, ktorý sa rozšíril na Západe: strach z rozporu so svetom. Ako povedal Benedikt XVI: "V našej dobe Cirkev zostáva 'znamením odporu'" (Lk 2, 34). Nie nadarmo dal pápež Ján Pavol II. ešte ako kardinál tento názov duchovným cvičeniam, ktoré v roku 1976 kázal pápežovi Pavolovi VI. a Rímskej kúrii. Koncil nemohol mať v úmysle zrušiť toto protirečenie evanjelia týkajúce sa nebezpečenstiev a omylov človeka. Naopak, "určite bolo jeho zámerom odložiť chybné alebo zbytočné protirečenia, aby sa tomuto nášmu svetu predložila požiadavka evanjelia v celej jeho veľkosti a čistote" (Benedikt XVI., 22. decembra 2005).
Mnohí západní preláti sú však paralyzovaní myšlienkou protirečiť svetu. Snívajú o tom, že ich svet bude milovať. Stratili vôľu byť znakom protirečenia. Možno nadmerné materiálne bohatstvo vedie ku kompromisom so svetskými záležitosťami. Chudoba je zárukou toho, že sme slobodní pre Boha. Som presvedčený, že Cirkev našich čias žije v pokušení ateizmu. Nie intelektuálneho ateizmu, ale tohto jemného a nebezpečného stavu ducha: tekutého a praktického ateizmu. Ten je nebezpečnou chorobou, aj keď sa jeho prvé príznaky zdajú byť neškodné. [...]
Musíme si to uvedomiť: tento tekutý ateizmus prúdi v žilách súčasnej kultúry. Nikdy nevysloví svoje meno, ale preniká všade, dokonca aj do cirkevného diskurzu. Jeho prvým účinkom je istá forma ospalosti viery. Znecitlivuje našu schopnosť reagovať, rozpoznať omyl, nebezpečenstvo. Rozšírila sa v Cirkvi. [...]
Čo máme robiť? Možno vám povedia, že svet je taký, aký je, a že mu nemožno uniknúť. Možno vám povedia, že Cirkev sa musí prispôsobiť alebo zomrieť. Možno vám povedia, že keďže to podstatné je bezpečné, musíte byť flexibilní, pokiaľ ide o detaily. Možno vám povedia, že pravda je teoretická, ale konkrétne prípady jej unikajú. Toľko maxím, ktoré potvrdzujú vážnu chorobu, ktorá nás všetkých zachvátila!
Skôr by som vás chcel vyzvať, aby ste rozmýšľali inak. Nesmieme podľahnúť lži! Podstatou fluidného ateizmu je prísľub vyrovnania sa medzi pravdou a lžou. Je to najväčšie pokušenie našej doby! Všetci sme vinní z prispôsobovania sa, zo spoluúčasti na tejto veľkej lži, ktorou je tekutý ateizmus! Predstierame, že sme veriaci kresťania a ľudia viery, slávime náboženské obrady, ale v skutočnosti žijeme ako pohania a neveriaci. Nemýľte sa, nebojujete s týmto nepriateľom, ktorý vás nakoniec vždy odnesie. Tekutý ateizmus je klzký a slizký. Ak naň zaútočíte, uväzní vás vo svojich rafinovaných kompromisoch. Je ako pavučina, čím viac proti nej burcujete, tým viac sa okolo vás uzatvára. Tekutý ateizmus je poslednou pascou Pokušiteľa, Satana.
Láka vás na svoju vlastnú pôdu. Ak ho nasledujete, budete vedení k tomu, aby ste použili jeho zbrane: lož, disimuláciu a kompromis. Podnecuje okolo seba zmätok, rozdelenie, nevraživosť, zatrpknutosť a frakcionárstvo. Pozrite sa, v akom stave je Cirkev! Všade je len rozkol a podozrievanie. Tekutý ateizmus žije a živí sa svojimi lžami na všetkých našich drobných slabostiach, na všetkých našich kapituláciách a kompromisoch. [...]
Z celého srdca vás dnes ako pastier chcem vyzvať, aby ste urobili toto rozhodnutie. V Cirkvi nesmieme vytvárať strany. Nesmieme sa vyhlasovať za spasiteľov tej či onej inštitúcie. To by prispelo k hre protivníka. Ale každý z nás sa dnes môže rozhodnúť: lož ateizmu vo mne už nenájde miesto. Už sa nechcem zrieknuť svetla viery, už nechcem, aby vo mne z pohodlnosti, lenivosti alebo konformizmu spolunažívali svetlo a tma. Je to veľmi jednoduché rozhodnutie, zároveň vnútorné a konkrétne. Zmení náš život. Nejde o to ísť do vojny. Nie je to o odsúdení nepriateľov. Keď nemôžeme zmeniť svet, môžeme zmeniť seba. Ak by sme sa každý z nás pokorne rozhodol, systém lží by sa zrútil sám od seba, pretože jeho jedinou silou je miesto, ktoré mu vytvoríme vo svojom vnútri. [...]
Drahí bratia biskupi, tým, že nám Boh ponúka vieru, otvára nám svoju ruku, aby sme tam vložili tú svoju a nechali sa ním viesť. Čoho sa budeme báť? Podstatné je držať svoju ruku pevne v Jeho! Naša viera je toto hlboké spojenie so samotným Bohom. "Viem, v koho som vložil svoju vieru," hovorí svätý Pavol (2 Tim 1, 12). Tvárou v tvár tekutému ateizmu nadobúda viera zásadný význam. Je to poklad, ktorý chceme brániť, a zároveň sila, ktorá nám umožňuje brániť sa.
Zachovať si ducha viery znamená zrieknuť sa všetkých kompromisov, znamená to odmietnuť vidieť veci inak ako cez vieru. Znamená to držať svoju ruku v Božej ruke. Som hlboko presvedčený, že toto je jediný možný zdroj pokoja a miernosti. Držať ruku v Božej ruke je zárukou skutočnej láskavosti bez spoluviny, skutočnej jemnosti bez zbabelosti, skutočnej sily bez násilia.
Chcem tiež zdôrazniť, že viera je zdrojom radosti. Ako môžeme nemať radosť, keď sme sa zverili tomu, kto je zdrojom radosti? Postoj viery je náročný, ale nie je strnulý a napätý. Snažíme sa byť šťastní, keď k Nemu vystierame ruku. Viera vytvára silu a radosť spoločne. "Pán je moja pevnosť, koho sa mám báť?" (Ž 27, 1). Cirkev zomiera, prenasleduje ju zatrpknutosť a stranícky duch a len duch viery môže nájsť skutočnú bratskú dobrú vôľu. Svet umiera, zožieraný lžou a rivalitou, a len duch viery mu môže priniesť pokoj.
J.Em. kardinál Robert Sarah
https://www.diakonos.be/nel-prossimo-sinodo-sara-lafrica-a-fare-blocco-contro-i-novatori-e-il-cardinale-sarah-detta-le-linee-guida/