KARDINÁL ZEN: ADVENTNÉ ZAMYSLENIE

Čas je ako špirála

Pravdepodobne sa zhodneme na tom, že biblický pojem času nie je ako kruh, ktorý sa opakuje stále dookola a nikdy v ňom nie je nič nové. Biblické poňatie času je lineárne, má začiatok, priebeh a koniec. V skutočnosti si myslím, že by bolo presnejšie povedať, že "čas je ako špirála", pretože hoci rok čo rok existuje cyklus, nie je to samočinne sa opakujúci kruh, ale kruh, ktorý sa pohybuje ako špirála smerom k cieľu.

V záverečnej fáze liturgického roka nás Cirkev žiada, aby sme rozjímali o posledných časoch. Aj nový liturgický rok sa teraz začína témou posledných časov. Toto spojenie sa prejavuje v liturgickom usporiadaní. Advent je rozdelený na dve obdobia: na začiatku, v prvom období, liturgia chce, aby sme sa tešili na slávny príchod Spasiteľa, a potom postupne presúva našu pozornosť na Ježišov príchod pred dvetisíc rokmi. Ďalšie obdobie (od 17. decembra) je prípravou na nadchádzajúce Vianoce.

Tešenie sa na slávny príchod Spasiteľa môžeme po Ježišovom nanebovstúpení považovať za "normálnu úlohu" Cirkvi. Dobre sa pripraviť na advent je nevyhnutné a my veriaci by sme to mali mať stále na pamäti. Samozrejme, je veľmi dôležité pestovať takéto eschatologické napätie.

Už boli a ešte len prídu

Pánov chrám na vysokom vrchu je domovom všetkých národov. Prorok povedal: "Poďte, vystúpme na Pánov vrch, do domu Jákobovho Boha" (Iz 2, 3). "Potešil som sa, keď mi povedali: 'Poďme do Pánovho domu! Naše nohy stáli v tvojich bránach, Jeruzalem!" (Jn 4, 14). (Ž 122, 1-2).

Približuje tento žalm nádej začiatku a radosť pociťovanú po príchode príliš blízko k sebe? Nie. vyzdvihuje tajomstvo Cirkvi: v Cirkvi sú "boli" a "ešte len prídu" dva neoddeliteľné aspekty. "Advent", samozrejme, zdôrazňuje očakávanie. Očakávame Ježiša Spasiteľa, ktorý sa pred dvetisíc rokmi vtelil, zomrel za nás a vstal z mŕtvych. S týmto "bolo" je spojené "ešte len príde" - Kristus totiž pre nás uskutočnil spásu a my s dôverou očakávame jeho slávny príchod, úspešné naplnenie našej spásy.

Veľké veci, ktoré pre nás Pán pripravil

Mnohí ľudia by súhlasili, že byť "aktívny" je lepšie ako byť "pasívny", pretože byť "aktívny" je aktívnejšie. Keď hodnotíme osobnosť človeka, byť aktívny sa považuje za zásluhu a tvorivosť v takejto "aktivite" sa ešte viac cení. Mnohé veci v živote si však vyžadujú, aby ste nerobili, ale "tolerovali". Musíte tolerovať, keď sa o vás niekto nezaujíma a keď je niekto nevďačný za dobro, ktoré ste pre neho urobili. Možno budete musieť znášať aj niektoré chvíle nespravodlivosti (ktoré si naozaj nezaslúžia, aby sa im prikladala príliš veľká dôležitosť). Aj vy musíte čeliť tejto realite tým, že budete tolerovať svoje vlastné nedostatky a obmedzenia, ako aj niektoré nezvratné vrodené chyby. Veď si musíte priznať, že v niektorých ohľadoch nie ste takí dobrí ako ostatní!

Nietzsche a mnohí ľudia modernej doby pohŕdajú cnosťami trpezlivosti a pokory a nazývajú ich "otrockými". Ešte viac však opovrhujú tým, čo považujú za "zotrvačnosť", a to je "závislosť" človeka od iných, takže sa neťahá do "boja". Napriek tomu sú ľudia, ktorí nemajú nič, čo by ich v boji podporilo. Hovoriť o nich, že sú leniví, nie je spravodlivé. Príkladom je diskriminácia tých, ktorí sú odkázaní na sociálne zabezpečenie, alebo nových prisťahovalcov.

"Blaženejšie je dávať ako prijímať" (Sk 20, 35). Toto je určite zlaté pravidlo. Niektorí ľudia však nemajú vôbec nič. Ako môžeme očakávať, že budú dávať?

Vo vzťahoch medzi ľuďmi môžeme vidieť, že "pasivita" je niekedy nevyhnutná a nie je nevyhnutne nehanebná. Vo vzťahu medzi človekom a Bohom je dokonca našou úlohou byť "pasívni". Naša existencia, náš život, bol stvorený z ničoho Bohom a Boh nám slobodne dáva spásu. Keď sme ešte boli jeho nepriateľmi, Otec poslal svojho Syna, aby nás vykúpil a uskutočnil pre nás spásu. On pre nás urobil všetko a my mu nemôžeme ani trochu pomôcť.

Baruch hovorí: "Tvoje deti... vyšli od teba. . ale Boh ich privedie späť k tebe." (5:5-6). To, čo my ľudia môžeme robiť "aktívne", je vzďaľovať sa od Boha - páchať hriechy. Aby sme sa k nemu vrátili, môžeme sa spoliehať len na jeho vedenie.

Neradi sa cítime byť dlžní druhému. Zraňuje to našu pýchu. Vo vzťahu medzi človekom a Bohom však takto uvažovať nemôžeme. Sme odsúdení na to, aby sme Mu dlhovali nekonečnú láskavosť. Deťom nevadí, že sú vo všetkom odkázané na svojich rodičov, a namiesto toho to považujú za samozrejmosť. To, čo potrebujeme, je táto mentalita dieťaťa.

Svätý Pavol určite chválil veriacich vo Filipách za ich partnerstvo pre evanjelium (Flp 1, 4-6. 8-11), ale úspech stále pripisoval Bohu. Povedal: "Je to veľmi dôležité: "Ten, ktorý vo vás začal dobré dielo, ho aj dokončí." Je to Boh, kto ho začal a dokončil.

Svätý Ján Krstiteľ volal: "Pripravte cestu Pánovi. . . . Každé telo uvidí Božiu spásu" (Lk 3, 4. 6). Môžeme sa pýtať: "Nie sme to my, kto by sa mal vrátiť domov z krajiny vyhnanstva? Nie je to naša cesta, ktorá sa stala rovnou?" Určite je. Všetko však závisí od Božieho vedenia. On je ten, kto prichádza do našich sŕdc, a my sa potom kajáme a vraciame sa k nemu. Hovoríme: "Naše pokánie odvracia Boha od jeho hnevu a on nás opäť prijíma." A tak sa nám to stáva. Boh je ten, kto nás najprv prijme; až potom nás učí, ako robiť pokánie!

Svätý Augustín povedal, že naše dobré zásluhy sú Božím darom. To, o čom hovoríme, že "obetujeme" počas svätej omše, je skutočne to, čo sme predtým dostali z Božích rúk.

Robí to z nás sebadarovanie? Moderní ateisti by povedali, že áno. Obviňujú nás, že sa ponižujeme, aby sme vyvýšili Boha. Ba čo viac, dokonca tvrdia, že sme si Boha sami stvorili. Keď to povieme, zažívame najdôkladnejšie "odcudzenie": dobro, ktoré si zaslúžime, kladieme mimo seba a premietame ho na Boha. Tohto stvoreného Boha potom používame na potláčanie seba samých, čím si kladieme mnohé prekážky na ceste k vlastnej slobode.

Zdalo by sa nám smiešne, keby dieťa povedalo, že stvorilo svojich rodičov. Keď však pred rodičmi pociťuje pocit vlastného poníženia kvôli vlastnej identite syna, sme si celkom istí, že ide o vzácnu chorobu. Moderný človek, oslnený svojimi úspechmi, však prijíma tieto bludy vo vzťahu k Bohu Otcovi!

Advent nám kresťanom umožňuje znovu zažiť radosť z tejto viery. Boh dosiahol spásu, ktorú sme očakávali.

"Pán nám urobil veľké veci, tešíme sa" (Ž 126, 3).

+J.Em. kardinál Joseph Zen

www.onepeterfive.com