KATECHIZMUS BOŽÍCH PRÁV V SPOLOČENSKOM PORIADKU(1)

Úvod

Pod zámienkou nasledovania výlučne svetla svedomia sa rozšíril zvyk ponechať plnenie všetkých povinností na voľnú dispozíciu svedomia. Práva pravdy, a najmä práva Najvyššej Pravdy, sú pošliapané. Náš katechizmus si vyžaduje veľký úkon viery: úkon viery v Boha a Ježiša Krista, ktorí zasahujú autoritou, ako zasahujú svojím stvoriteľským pôsobením v každej spoločnosti. Ľudia musia vedieť, že v každom vzťahu človeka k človeku, spoločnosti k spoločnosti, krajiny ku krajine a vo všetkom, čo tvorí vnútro národa, závisia od Boha a Ježiša Krista. V tomto bode, ako aj v otázke samotnej existencie Boha, sa musíme všetci skloniť a celou dušou povedať: "Verím".

PRVÁ KAPITOLA

Najvyššia Božia vláda nad celou spoločnosťou

1.Povedzte prvý článok Vyznania viery

"Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme. A v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána."

2. Ako sa k tomuto bodu vyjadruje Svätá cirkev v Kréde svätej omše?

"Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, ktorý je Stvoriteľom neba i zeme, vecí viditeľných i neviditeľných. Verím v jedného Pána, Ježiša Krista, jednorodeného Syna Otcovho".

3. Čo znamenajú tieto slová: "Stvoriteľ neba a zeme, vecí viditeľných i neviditeľných"?

Myslí sa tým, že všetko, čo existuje mimo Boha, bolo stvorené Bohom, že všetky viditeľné a neviditeľné veci boli stvorené ním.

4. Aký rozdiel robíte medzi viditeľnými a neviditeľnými vecami?

Sú veci, ktoré sú vnímateľné zrakom, sluchom alebo inými zmyslami, ktoré možno nejakým spôsobom ohmatať: to sú viditeľné veci. Okrem nich existujú aj iné veci, ktoré skutočne existujú, ktorých existenciu si môžeme uvedomiť, ale ktoré ktorých existencie si môžeme byť vedomí, ale ktoré nie sú vnímateľné zmyslami.

Vymenujte niekoľko príkladov neviditeľných vecí.

Neviditeľné sú napríklad: anjeli, ľudská duša, ľudské myslenie, ľudská vôľa, ľudská moc a autorita.

5. Je spoločnosť ľudí niečo neviditeľné?

Je neviditeľná v tom zmysle, že sa jej nemožno dotknúť, ale je dokonale vnímateľná v tom zmysle, že jej existenciu možno vnímať. Takto možno vidieť a uvedomiť si, že jeden národ sa líši od druhého, že jedna verejná alebo súkromná spoločnosť sa líši od akejkoľvek inej spoločnosti.

6. Je spoločnosť považovaná za viditeľnú a neviditeľnú bytosť?

Áno; a keď sa vo "Vyznaní viery" hovorí: "Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného", slávnostne sa vyznáva, že každá spoločnosť, podobne ako človek, bola stvorená Bohom, a preto je od neho absolútne závislá. Toto učenie sa vzťahuje na každú spoločnosť, či už ide o prirodzenú spoločnosť, teda uloženú prirodzenosťou človeka, alebo slobodnú, teda založenú ľudskou vôľou.

7. Môžete uviesť nejaký dôkaz o stvorenom stave spoločnosti?

Okrem svedectva Boha a Ducha Svätého vo Svätom písme a svedectva Svätej cirkvi možno uviesť aj racionálne dôkazy. Každá spoločnosť sa skladá z ľudí. A každý človek je stvorenie. Z toho vyplýva, že vzájomné vzťahy ľudí sú stvorené veci. A keďže každá spoločnosť, podobne ako každý národ, je morálnou jednotou, skutočne existuje mimo Boha. Nakoľko nie je Bohom, bola stvorená Bohom, od ktorého nemôže nezávisieť v najvyššej miere, tak ako každý tvor závisí od Boha.

Existuje ešte jedna základná pravda. Človek závisí od Boha nielen preto, že je stvorením, ale aj preto, že Boh je jeho najvyšším cieľom. Je samozrejmé, že konečným cieľom všetkého stvorenia je Boh. Presnejšie povedané, Boh je konečným, najvyšším a nekonečným cieľom každého inteligentného stvorenia. Človek bol stvorený, aby dosiahol Boha. Musí si uvedomiť, že bol stvorený s týmto cieľom, musí ho chcieť dosiahnuť a Boh postavil človeka do takého stavu, že nemôže nežiť v spoločnosti. Preto človek ako spoločenská bytosť musí mať Boha za svoj konečný a najvyšší cieľ. Tvrdiť opak by znamenalo tvrdiť, že človek nachádza cieľ spoločnosti v spoločnosti samotnej, čo by bolo modloslužbou. Ale spoločnosti ako také neprechádzajú do večnosti. Z toho vyplýva, že ich konečný cieľ treba hľadať v tom, že inteligencia a vôľa jednotlivcov smeruje k Bohu v spoločnostiach a prostredníctvom nich.

Nevyhnutné dôsledky stvorenosti, ktorá je nevyhnutná pre každú spoločnosť

8. Čo je bezprostredným dôsledkom stvoreného stavu každej spoločnosti?

Prvým dôsledkom je nevyhnutná, absolútna, úplná závislosť každej spoločnosti a každého ustanoveného spoločenského poriadku, ako aj každého možného spoločenského poriadku, od Boha.

Nerozumiem závislosti spoločenského organizmu od Boha.

Spoločenský organizmus nie je obdarený svedomím. Je len na jednotlivcovi, aby pochopil svoju morálnu povinnosť a splnil ju. Predovšetkým stvorenie a z neho vyplývajúca závislosť každej spoločnosti vychádza z toho, že človek dostal bytie a existenciu od Boha. To, že je stvorený, nezávisí od neho; či chce, alebo nechce, človek je stvorenie. To isté platí pre každú spoločnosť. Nezáleží na nej, či je stvorením, alebo nie; stvorenosť patrí k jej podstate. A fortiori, každá spoločnosť predstavuje inteligentnú kolektívnosť. Táto kolektívnosť má ako prvú povinnosť pochopiť, čo je pre ňu podstatné. Musí poznať svoje prvotné povinnosti spojené s jej stvoreným stavom. A prvou pravdou, od ktorej závisia ostatné a ktorá diktuje stvoreniu jeho povinnosti, je pravda o najvyššej vláde Boha nad každým stvorením a o tom, že každé stvorenie je od neho absolútne závislé. Kolektív, ktorý by ako taký nebol presvedčený o tejto pravde, by zlyhal v najprísnejších povinnostiach; bol by neomylne na nesprávnej ceste. Preto je bezpodmienečne nutné, aby každý štát, každý národ, jedným slovom, každá spoločnosť bola úplne podriadená Bohu. Takto sa potvrdzuje povinnosť spoločenského poriadku, a to tak pre kolektívne svedomie, ako aj pre individuálne svedomie.

9. Existujú aj iné dôsledky prirodzenej stvorenosti každej spoločnosti?

Ďalším dôsledkom toho, čo bolo povedané, je, že každá spoločnosť je vo svojej vnútornej konštitúcii závislá od Boha. Tým sa myslí, že všetko, čo prispieva k formovaniu spoločnosti, musí byť preniknuté Bohom. Vysvetlíme si to.

V každej spoločnosti existuje úzke spojenie vôle, vhodných prostriedkov a cieľa, ktorý treba dosiahnuť. V každom z týchto prvkov je spoločnosť závislá od Boha, pretože je stvorením. Z toho ľahko vyplýva prísne logický dôsledok. Keď sa spoločnosť konštituuje, musí uvažovať o svojom cieli z hľadiska konečného a najvyššieho cieľa: Bohu. Spojenie vôle sa musí uskutočniť v praktickej závislosti od Boha. Vhodné prostriedky musia byť v súlade s požiadavkami večného zákona. Keď sa teda štát konštituuje, jeho prvou povinnosťou je položiť za základ svojej základnej listiny, svojho zákonodarstva a všetkého ostatného čo najúplnejšiu závislosť od Boha a čo najúplnejší súlad s Večným zákonom. Tvrdiť opak by znamenalo zaviesť neporiadok a skončiť v modloslužbe.

Podľa toho, čo bolo povedané, sa však zdá, že štáty sú povinné uctievať Boha.

Doteraz vykonané úvahy sa vzťahujú na každý kolektív zložený z rozumných bytostí. Prvou povinnosťou každého štátu, každého národa, ba dokonca každej spoločnosti národov je byť presvedčený o svojich prvotných povinnostiach. Dôvody sú zásadné: Boh je Bohom spoločností, rovnako ako je Bohom jednotlivcov. Keďže však spoločnostiam prislúcha byť spoločenskými, práve ako spoločenské sú povinné absolútnou závislosťou od Boha, uznaním a vyznaním tejto závislosti a uctievaním.

10. Ako môžu byť štáty povinné uctievať Boha? V skutočnosti Boha nepoznajú.

Na túto otázku odpovedajú slová apoštola Pavla. V prvej kapitole Listu Rimanom hovorí takto: "Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. 20 Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky" (Rim 1, 18).

Duch Svätý ústami učiteľa národov ohlasuje, že pohania, ponorení do všetkých hrôz bezbožnosti, nie sú ospravedlnení, lebo nepoznali Boha a neoslavovali ho. Obviňuje ich, že odmietli svetlo; v ničom ich nemôže ospravedlniť. Podobne ako pohania, o ktorých hovorí svätý Pavol, aj moderné štáty, nech sú akékoľvek, nie sú ospravedlnené. Nemožno pripustiť, že ich postoj je v súlade s požiadavkami rozumu. Vládcom a vodcom, ako aj všetkým ostatným, sa Boh zjavuje vo svojich činoch. Ak sa nájdu takí, ktorí nechcú od štátov požadovať, aby Bohu vzdávali spoločenský a oficiálny kult, nie sú ospravedlnení z dôvodov, ktoré uvádza svätý Pavol. Z jednoduchého racionálneho hľadiska musia vládcovia, parlamenty, zákonodarcovia atď. praktizovať uctievanie Boha, od ktorého sa nemôžu oslobodiť a od ktorého sa nemôže oslobodiť nijaký štát alebo spoločnosť.

Po tomto konštatovaní treba dospieť k záveru, že aj keby sa štát mohol ospravedlniť za to, že sa nepodriadil smerniciam Cirkvi, pretože ich nepozná, nemôže sa ospravedlniť za to, že zlyhal voči Bohu alebo že sa nepodriadil božským predpisom večného zákona.

Za neospravedlnených teda považuje všetkých verejných činiteľov, ktorí z politických a opatrníckych dôvodov nechcú potvrdiť najvyššiu Božiu vládu nad každým stvorením a najmä nad spoločenskými organizmami.

A apoštol Pavol ide ešte ďalej. Vyhlasuje, že Božia prísnosť sa prejaví voči ľuďom, ktorí neposlúchajú tento prvotný zákon. Tí, ktorí nechcú prijať Boha ako Stvoriteľa, hlavu a najvyššieho vládcu celej spoločnosti, idú proti prirodzenému zákonu a svetlu vlastného rozumu. Ich teórie nemôžeme prijať, ale musíme proti nim bojovať s mimoriadnou energiou.

Za týchto podmienok je a musí byť celá politika podriadená Bohu.

Všetka politika musí byť podriadená Bohu. Nech už sa pojmu "politika" pripisuje akýkoľvek význam, treba v ňom rozpoznať to, čo vyjadruje, teda skutočnosť závislú od Boha. Okrem toho práve v tejto oblasti sa musí uplatniť teória konečného cieľa, ktorá bola uvedená vyššie. Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa, že človek je na zemi preto, aby sa pripravil na večnú blaženosť. Všetky inštitúcie, či už božské alebo ľudské, majú za svoj konečný cieľ Božiu slávu a spásu duší. Preto všetky spoločenské inštitúcie, všetky politické opatrenia a smernice musia brať do úvahy túto základnú pravdu, že človek nebol stvorený pre tento svet, ale pre večnosť. Ústavy národov, ich legislatíva, právne a administratívne ustanovenia atď. musia brať do úvahy predovšetkým a pred všetkým konečný cieľ celej ľudskej existencie. Každá politika musí byť vzhľadom na tento konečný cieľ v súlade s večným Božím zákonom, Vyznaním viery a Dekalógom.

11. Hovoríte, že štát musí byť úplne podriadený Bohu. Nemusí však byť rovnako podriadená aj Cirkev?

Samozrejme, že musí. Cirkev, ako každá spoločnosť, je povinná Bohu úplnú poslušnosť a podriadenosť. Na svete existuje mnoho a veľmi rozmanitých spoločností. Dve spoločnosti dominujú nad ostatnými: Cirkev a štát. Ak trváme na závislosti štátu od Boha, je to kvôli omylom, ktoré v tejto téme panujú. Cirkev dlhuje Bohu o to väčšiu podriadenosť, že jej úlohou je viesť ľudí k ich večnému osudu. Od Boha závisí jej existencia, prostriedky, ktoré jej Boh dáva k dispozícii na posvätenie duší; od Boha závisí povinnosť, v ktorej sa nachádza, ukazovať jednotlivcom i verejným ľuďom, súkromným spoločnostiam i štátom cestu, ktorou treba ísť, aby boli spasení. Stručne povedané, každá spoločnosť závisí od Boha. Štát je spoločnosť: preto závisí od Boha. Cirkev je spoločnosť: preto závisí od Boha a jej závislosť je ešte tesnejšia.

12. To, čo bolo povedané, zrejme potvrdzuje, že Cirkev a štát majú povinnosť dohodnúť sa na vláde nad ľuďmi, alebo nie?

Presne tak. Pápeži vždy učili, že medzi Cirkvou a štátom musí existovať dokonalá zhoda. Dôvod je veľmi jednoduchý: Cirkev a štát sú dve inštitúcie zriadené Bohom. Poslaním Cirkvi je viesť ľudí k ich večnej blaženosti. Poslaním štátu je zabezpečovať hmotné a časné dobrá svojich poddaných. Štát musí zabezpečiť toto dobro, aby jeho poddaní mohli bez väčších ťažkostí dosiahnuť svoj konečný cieľ. Keďže konečný cieľ je pre človeka najdôležitejší, je zrejmé, že všetko ostatné mu musí byť podriadené. Keďže poslaním Cirkvi je bezpečne priviesť ľudí k ich konečnému cieľu, Boh chce, aby boli poslušní. Jeho moc, bez toho, aby sa vzťahovala na veci materiálneho rádu, zahŕňa aj spôsob, akým sa používajú dočasné a pominuteľné dobrá vzhľadom na cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Pápeži Pius IX. a Lev XIII. dôrazne odsúdili učenie o odluke Cirkvi od štátu.

Toto učenie je veľmi dôležité: zdá sa, že ak má byť v súlade s pravdou a s Božím zákonom, žiadna ľudská inteligencia nikdy nemôže mať súhlasnú myšlienku o nezávislosti štátu, spoločnosti alebo jednoducho politiky od Boha. Každá takáto súhlasná myšlienka zahŕňa formálne vyhlásenie nezávislosti stvorenia od Stvoriteľa. Je to vzbura ducha proti Bohu a táto vzbura predstavuje obzvlášť ťažký hriech.

otec A. Philippe, C.SS.R.