LIBERALIZMUS: HYDRA TISÍCICH TVÁRÍ

Celý boj Cirkvi proti liberálom v minulom storočí [19. storočie, pozn. prekl.] sa dá aspoň z jedného hľadiska zhrnúť do niekoľkých riadkov. Liberáli, nedôverujúci excesom verejnej moci, zmenšili atribúty autority do tej miery, že ju urobili bezmocnou nielen na potláčanie nezákonností, ale aj na udržiavanie verejného poriadku. Podľa Magistéria Cirkvi je to zlo. Nikto nemá právo praktizovať zlo. Politická koncepcia, ktorá zbavuje štát moci účinne a rýchlo potláčať zlo, je zlá vo svojej podstate.

Fakty potvrdili varovanie Cirkvi s tragickou výrečnosťou. Stačí si prečítať politické ústavy väčšiny západných štátov v minulom storočí a v prvých desaťročiach tohto storočia: všetky obmedzovali verejnú moc do takej miery, že ju robili neschopnou zastaviť narastajúci príliv anarchie a socializmu a občanom neostávalo nič iné, len bezmocne sledovať pomalé, ale neúprosné potápanie spoločenského poriadku.

Podstatou liberálnej koncepcie je myšlienka, že nie je možné organizovať štát tak, aby mohol účinne potláčať zlo bez toho, aby sa tým obetovala sloboda konať dobro. V súlade s týmto predpokladom liberáli uprednostňujú anarchiu pred despotizmom, a tak nechávajú krajinu skĺznuť po rampe rozkladu spoločenského života.

Myslím si, že tento bod, ktorý je skutočným nervom sporu medzi katolíkmi a liberálmi, nebol nikdy náležite zohľadnený. Mnohí si mysleli, že keďže je nevyhnutné vybrať si medzi prebytkom slobody a zneužitím autority, liberáli uprednostňujú to prvé, zatiaľ čo Cirkev prijala to druhé.

V skutočnosti je učenie Cirkvi úplne opačné. Cirkev popiera vedeckú hodnotu alternatívy anarchia - despotizmus.

Keďže Boh obdivuhodne stvoril prirodzený poriadok pre všetky neživé a iracionálne bytosti, bolo by obludné myslieť si, že s človekom konal inak a stvoril ho nedokonale. V človeku musia byť vlastnosti, ktoré mu v stave potencie umožňujú vybudovať dokonalejšiu ľudskú spoločnosť, než akú pozorujeme napríklad u zvierat, u včiel a mravcov. Inak by človek nebol Božím majstrovským dielom.

To znamená, že nie je možné, aby normálnym stavom ľudskej spoločnosti bolo, že si bude musieť vybrať medzi jednou z týchto tragických možností: upadnúť do anarchie alebo sa podriadiť ťarche despotizmu. Musí nevyhnutne existovať možnosť stabilného a trvalého usporiadania spoločnosti v rovnováhe, ktorá nebude smerovať k jednému z týchto dvoch extrémov.

Práve preto Cirkev odsudzuje liberálov, ktorí si zvolili cestu anarchie. Cirkev si odmieta vybrať medzi dvoma cestami záhuby, medzi priepasťami, ktoré sa otvárajú na oboch stranách. Cirkev ukazuje ľudstvu správnu cestu, ktorá nesmeruje ani k anarchii, ani k despotizmu. Touto cestou je kresťanský poriadok.

* * *

Liberalizmus sa dlhé desaťročia snažil Cirkev oklamať. Liberálna príšera mala tisíc tvárí pre všetky chute. Kým jedna tvár sa na Cirkev usmievala a snažila sa nalákať a očariť jej naivné deti, iná vrčala a snažila sa paralyzovať bojazlivých katolíkov. Ešte iná sa na Cirkev pozerala znudene a nespokojne, trochu ako márnotratný syn vo chvíli, keď opúšťa otcov dom: bol to len rafinovaný manéver, ktorý mal odradiť reakciu skutočných katolíkov, ktorí sa obávali masového odpadnutia liberálnych katolíkov, svojich bratov.

Liberálna hydra mala aj iné tváre: slobodomyseľný, militantný antiklerikalizmus, ktorý útočil na kostoly, porušoval svätostánky, znesväcoval obrazy, vraždil kňazov a mníšky. Potom tu bol anarchistický liberalizmus, tá húsenica nihilistov, karbonárov a atentátnikov, ktorí vraždili kráľov a hlavy štátov.

Prirodzene, takejto rozmanitosti liberálnych tvárí zodpovedala v Cirkvi veľká rozmanitosť názorov na to, ako sa tejto hydre postaviť a bojovať proti nej.

Len málo bolo tých, ktorí vnímali všetky tváre hydry. Ešte zriedkavejší boli tí, ktorí boli schopní pochopiť, že táto pluralita tvárí nie je vonkajším obrazom vnútorného rozdelenia v hydre, ale stratégiou na zmätenie katolíkov. Každý úsmev bol klamstvom. Každé rúhanie bolo naopak úprimné. Za zdanlivou rôznorodosťou a kolísavosťou bol liberalizmus logický, nepružný, nemenný vo svojom pohybe smerom k anarchii a ateizmu.

Mnohým tváram zodpovedalo, samozrejme, toľko rôznych jazykov. Nie všetko, čo liberalizmus navrhoval, bolo nevyhnutne odsúdeniahodné, samo osebe, v oblasti čistej doktríny. Bolo teda možné súhlasiť s niektorými liberálnymi výrokmi bez toho, aby sa tým vyznávalo učenie odsúdené Cirkvou. Čo robiť? Súhlasiť s tým, čo bolo možné, a dúfať, že šelmu skrotíme neskôr? Alebo zaútočiť okamžite, okamžite, dôkladne, bez váhania?

Katolíci devätnásteho storočia skúsili od všetkého trochu. A nakoniec, keď sa pozriete na vývoj Európy v tomto období, vyskočí na vás jedna skutočnosť: napriek všetkým katolíckym pokusom skrotiť šelmu, liberalizmus dobyl Európu, odkresťančil ju, sekularizoval, rozpustil rodinu a štát a ťahal svet cestou, ktorá sa na dva prsty priblížila k anarchii.

Náhla hrôza z tejto anarchie vzbudila pocit odmietnutia, z ktorého sa zrodili fašizmus a nacizmus.

* * *

Tvárou v tvár falošnej alternatíve despotizmus - anarchia si totalitári všetkých odtieňov zvolili despotizmus, aby reagovali na anarchiu.

Mali pravdu? Zjavne nie. Pretože sa im opäť nepodarilo oslobodiť sa od falošnej alternatívy. V snahe uniknúť pred liberalizmom skĺzli do opačnej priepasti. Nepochopili, že nejde o voľbu medzi dvoma priepasťami, ale o hľadanie cesty, ktorá vedie do neba. Preto nás reakcia proti anarchii zďaleka neviedla ku kresťanskej civilizácii, ale k novej priepasti: k molochovskému štátu.

Hovorím to preto, aby som ukázal, že medzi liberalizmom a despotizmom je spoločný koreň. Aký despotizmus? Rozmanitosť politického zafarbenia nie je zaujímavá. Či je hnedá, červená alebo čierna, stále je to despotizmus. Nezáleží ani na tom, či je tento despotizmus mierny, blahodarný, mäkký, ako ten, ktorý chce v Anglicku zaviesť labouristická vláda. Vždy to bude despotizmus.

Dnešný socializmus, tak ako včerajší nacizmus, ako predvčerajší liberalizmus, má tisíc tvárí. Kým jedna sa na Cirkev usmieva, iná ju ohrozuje a ďalšia na ňu útočí. Tvárou v tvár tomuto novému socializmu, tak ako predtým liberalizmu, môže byť reakcia katolíkov na celom svete, ale najmä v Európe, len jedna: bojovať proti nemu rozhodne, úprimne, rozhodne, bez strachu.

Socializmus nie je divoké zviera, ktoré sa dá skrotiť. Je to apokalyptické monštrum, ktoré v sebe spája ľstivosť líšky a násilie tigra. Nezabúdajme na to, pretože inak nás fakty nakoniec poučia veľmi bolestným spôsobom.

prof. Plinio Correa de Oliveira

www.atfp.it