KRÁSA KRISTOVHO SOCIÁLNEHO KRÁĽOVSTVA

Oct 30

Podľa liturgického kalendára Novus Ordo pripadá sviatok Krista Kráľa na mesiac november (zriedkavo na december), aby sa zhodoval s poslednou nedeľou liturgického roka, teda pred adventom. Vo Vetus Ordo však tento sviatok pripadol a pripadá na poslednú októbrovú nedeľu.

Prirodzenosť spoločnosti a jej dôsledky

Podľa slávneho Aristotelovho vyjadrenia Boh chcel človeka ako prirodzene spoločenskú bytosť.

Z toho chápeme, prečo musí človek dosiahnuť spásu aj prostredníctvom spoločnosti.

Pius XII. v turíčnom posolstve z 1. 6. 1941, jasne uvádza, že spása ľudstva môže závisieť od posvätnosti politických štruktúr: "Od formy, ktorá je daná spoločnosti, či je alebo nie je v súlade s Božími zákonmi, závisí a vnuká dušiam dobro alebo zlo, to znamená, či ľudia, ktorí sú všetci povolaní, aby boli oživení Kristovou milosťou, v pozemských nepredvídateľných okolnostiach behu života dýchajú zdravý a živý dych pravdy a morálnych cností, alebo chorobný a často smrteľný bacil omylu a skazenosti."

Rovnakú myšlienku vyjadruje aj Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus z 1. 5. 1991: "Nemožno (...) ignorovať nespočetné podmienenosti, uprostred ktorých sa nachádza sloboda jednotlivého človeka (...)." (III, 25).

Ďalší dôležitý citát v tejto súvislosti sa nachádza v Inštitúcii o kresťanskej slobode a oslobodení (22. 3. 1986) Kongregácie pre náuku viery pod číslom 32: "Človek patrí do rôznych spoločenstiev: rodinných, profesionálnych, politických, a práve v nich musí uplatňovať svoju zodpovednú slobodu. Spravodlivý spoločenský poriadok ponúka človeku nenahraditeľnú pomoc pri realizácii jeho slobodnej osobnosti. Naproti tomu nespravodlivý poriadok je hrozbou a prekážkou, ktorá môže ohroziť jeho osud.”

Z toho je zrejmé, prečo je otázka Boha otázkou nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločnosti. S istotou môžeme povedať, že Boh nie je len Bohom ľudí, ale aj spoločností. Veď Krédo hovorí: Boh stvoril viditeľné skutočnosti a neviditeľné skutočnosti. To znamená, že Boh stvoril a chcel všetko, čo je dobré, všetko, čo je v prirodzenom a predprirodzenom poriadku.

Z toho vyplýva, že aj spoločenský poriadok musí byť podriadený Bohu a musí tiež oslavovať Boha. Ide o dvojakú oslavu: podstatnú a formálnu.

Substanciálne oslávenie: spoločnosť musí byť spravodlivá.

Formálne oslávenie: podriadenie spoločnosti Bohu, ktoré sa musí prejavovať aj verejne. Skutočnosť, že spoločnosť nie je realitou s individuálnym svedomím, nič neznamená. Aj zvieratá sú závislé od Boha, a hoci si to neuvedomujú, sú svojím inštinktívnym správaním zaviazané oslavovať Boha.

Svätý Pius X. vo svojej encyklike Vehementer z 11. februára 1906 napísal: "Je absolútne falošnou tézou, najnebezpečnejším omylom myslieť si, že je potrebné oddeliť štát od Cirkvi. Tento názor sa v skutočnosti zakladá na zásade, že štát nesmie uznávať nijaký náboženský kult: a je absolútne urážlivý voči Bohu, pretože Stvoriteľ ľudstva je aj zakladateľom ľudských spoločností a zachováva v živote ich i nás, izolovaných jednotlivcov. Preto mu dlhujeme nielen súkromný kult, ale aj spoločenský kult a verejné pocty. Okrem toho je táto téza zjavným popretím nadprirodzeného poriadku. Obmedzuje totiž pôsobenie štátu len na snahu o verejný blahobyt v tomto živote, t. j. na bezprostrednú príčinu vzniku politických spoločností; a nijako sa nezaoberá, ako vecami vonkajšími, ich hlbšou príčinou, ktorou je večná blaženosť, pripravená pre človeka na konci tohto krátkeho života. A preto, keďže súčasný poriadok vecí je podriadený dobývaniu tohto najvyššieho a absolútneho dobra, občianska moc by nielenže nemala tomuto dobývaniu brániť, ale naopak, mala by nám pomáhať ho uskutočniť."

Prečo je správne hovoriť o sociálnom kráľovstve Krista?

Aby sme pochopili, prečo je správne hovoriť o Kristovom sociálnom kráľovstve, musíme si položiť základnú otázku: Prečo by mal byť Ježiš považovaný za kráľa? Odpoveď: Ježiš je Kráľom z troch dôvodov.

Prvý dôvod: Ježiš je Kráľom ako Pán celého vesmíru.

Druhý dôvod: Ježiš je Kráľom tým, že obetovaním svojho života vykúpil ľudstvo.

V súvislosti s týmito dvoma dôvodmi Pius XI. v encyklike Quas primas z 11. 12. 1925, ktorou bol ustanovený sviatok Krista Kráľa, potvrdzuje, že Kristus je "Kráľom" jednak na základe prirodzeného práva, pretože je Božím Synom, jednak na základe svojho človečenstva, teda na základe získaného práva, pretože nás vykúpil.”

Tretí dôvod: Ježiš je Kráľ, pretože má trojnásobnú moc: zákonodarnú, súdnu a výkonnú. Táto kráľovská moc je pre svätého Tomáša Akvinského (1225 - 1274) priama nad duchovnými vecami, kým nad svetskými vecami je rovnako priama, ale nie priamo vykonávaná. Naopak, pre svätého Roberta Bellarmina (1542 - 1621) a Francisca Suáreza (1548 - 1617) je priama vo veciach duchovných a nepriama vo veciach svetských. Stručne povedané, pre svätého Tomáša existuje plenitudo potestatis (plnosť moci), t. j. priama moc v duchovných aj časných veciach, aj keď sa Cirkev v časných skutočnostiach vzdáva priamej moci. Na druhej strane pre Bellarmina a Suáreza Cirkev vykonáva priamu moc in spiritualibus a nepriamu moc in temporalibus.

Niektoré námietky, ktoré možno prijať, keď sa hovorí o sociálnom kráľovstve Krista

Prvá námietka, ktorú možno prijať, môže znieť takto: Ale ako môže byť dnes navrhnutý katolícky štát? A potom: je naozaj správne usilovať sa o tento ideál? Druhá môže byť táto: A čo princíp náboženskej slobody? Môže katolícky štát rešpektovať tento princíp?

Začnime prvou námietkou. Je katolícky štát spravodlivý? Nuž, tu stačí zopakovať to, čo sme povedali doteraz.

Štát nemôže byť neutrálny vzhľadom na spoločenskú povahu ľudských bytostí, a teda s prihliadnutím na to, že spása ľudí môže závisieť od svätosti politických štruktúr. O tom sme už hovorili.

Z katolíckeho hľadiska treba o štáte uvažovať podľa vzoru kresťanskej antropológie. Pozrime sa, čo to znamená. Kresťanská koncepcia politiky je výsledkom antropológie (koncepcia týkajúca sa človeka) aj gnozeológie (koncepcia týkajúca sa poznania) prirodzenej a kresťanskej filozofie. Prečo antropológia? Existujú minimálne štyri dôvody.

1) Tak ako je človek obmedzený, aj štát musí vo svojom raison d'être uznať obmedzenosť, a teda potrebu prispôsobiť sa kritériu Spravodlivosti a Zákona mimo seba.

2) Tak ako je človek nielen duchom, ale aj telom, tak aj jeho prežívanie musí zodpovedať spoločenskej a materiálnej organizácii. A samotná politická činnosť nefiguruje ako niečo negatívne, ale ako ušľachtilá a prirodzená nevyhnutnosť.

3) Tak ako človek nie je len telo, ale aj duch, tak ani politická činnosť nemôže byť snahou o dosiahnutie len pozemského šťastia, ale o dosiahnutie celého šťastia, ktorým je večné šťastie a dosiahnutie najvyššieho Dobra, ktorým je Boh.

4) Keďže človek je spojením ducha a tela, aj spoločenská a štátna organizácia musí formálne a obsahovo odrážať toto spojenie. Formálne tým, že musí vzdávať Bohu verejný kult; podstatne tým, že rešpektuje a podporuje Boží zákon.

Teraz vidíme, prečo je kresťanská koncepcia politiky výsledkom prirodzenej a kresťanskej filozofie a gnozeológie. Poznanie podľa prirodzenej a kresťanskej filozofie musí vychádzať z pozorovania predmetu (filozofický realizmus), preto sa politika musí vyhnúť akémukoľvek utopickému nároku na vytváranie nových spoločností a obmedziť sa na organizovanie jediného modelu, ktorý je daný prirodzeným zákonom. Poznanie prirodzenej a kresťanskej filozofie uznáva za základný údaj "zdravý rozum", ktorý je pozorovaním samozrejmých právd, ktoré práve preto, že sú také samozrejmé, netreba dokazovať. No kresťanská koncepcia politiky vyjadruje toto presvedčenie predovšetkým v pedagogickom aspekte, keď tvrdí, že autorita je taká, keď vie poslúchať.

Kristus je Kráľom ľudí, ale aj spoločnosti: a to je práve Kristovo sociálne Kráľovstvo.

Keď sa štát oddelí od kresťanstva, spoločnosť sa nakoniec tiež oddelí od kresťanstva. Dnešné skutočnosti to dostatočne dokazujú.

Legitimitu katolíckeho štátu potvrdzujú tak Otcovia, ako aj učenci a Magistérium. Je to nepretržité učenie. Etapa v tomto zmysle odkazuje na individuálne štúdium.

Prejdime k druhej námietke. Ako je to s princípom náboženskej slobody? Existujú dva spôsoby chápania tohto princípu (alebo by aspoň mali byť dva). Prvý je nesprávny a je v rozpore s večným učením Cirkvi; druhý vychádza z dôstojnosti ľudskej osoby, a preto je autenticky katolícky; a najlepšie ho možno opísať ako náboženskú toleranciu.

Prvý spôsob chápania princípu náboženskej slobody hovorí, že každé náboženstvo (pravé alebo nepravé, na tom nezáleží), ako aj každý príslušník daného náboženstva (pravého alebo nepravého, na tom nezáleží) by mal právo na existenciu (pokiaľ ide o náboženstvo) a na verejné vyznávanie náboženského presvedčenia (pokiaľ ide o príslušníka). To nie je nič viac a nič menej ako pravé právo na omyl.

Ako sme už povedali, takýto spôsob chápania princípu náboženskej slobody je teraz neprijateľný. Pius IX. v Quanta cura a v Syllabe (1864) uvádza, že náboženská sloboda na vonkajšom fóre "je v rozpore s učením Svätého písma, Cirkvi a svätých cirkevných otcov" a že "štát má povinnosť potláčať porušovateľov katolíckeho náboženstva konkrétnymi trestami". Pius XII. vo svojom príhovore k talianskym katolíckym právnikom (6. 12. 1953) učí: "to, čo neodpovedá pravde, nemá objektívne právo ani na existenciu, ani na propagandu, ani na činnosť".

Existuje však aj iný spôsob správneho chápania princípu náboženskej slobody. V tomto prípade, ako sme už povedali, by bolo vhodnejšie hovoriť o princípe náboženskej tolerancie. Je zrejmé, že katolicizmus nikdy nemôže akceptovať nútenie individuálneho svedomia k prijatiu pravdy. V tejto súvislosti nám slávny jezuita páter Messineo (1897 - 1978) niekoľkými jednoduchými slovami ukazuje, ako možno spojiť tieto dva imperatívy (neuznanie akéhokoľvek práva na omyl a náležité rešpektovanie slobody osobnej dôstojnosti). Píše: "Chceli by sme sa spýtať zástancov práv subjektívneho svedomia, čo by povedali priateľovi, ktorý sa objaví v ich dome a pozve ich von, pretože má subjektívnu istotu, že ten dom patrí jemu. Nepochybne by ho odovzdali polícii, ak nie strážcom blázinca. Ako sa dá vysvetliť takéto správanie, ak subjektívne vedomie (aj keď chybné) má právo presadiť sa? Dokonale ho vysvetľuje povaha spoločenských vzťahov, ktoré sú založené na objektívnom práve, pred ktorým musí každé osobné presvedčenie ustúpiť." Potom dodáva: "(...) prijatie pravdy musí byť spontánne: sila alebo nátlak môžu vyvolať vonkajšiu konformitu, nikdy nie duchovné priľnutie k doktríne (...). Z toho vyplýva, že ten, kto sa mýli, najmä ak je v dobrej viere, má právo netrpieť vonkajšie násilie alebo morálny nátlak smerujúci k zmene jeho názoru alebo náboženského vyznania (...). Právo vnútornej slobody, ktoré kategoricky vylučuje akúkoľvek tyraniu vykonávanú nad svedomím, a to tak v politickej, ako aj náboženskej oblasti, ale právo nie omylu, ale ľudskej osoby v jej dôstojnosti ako rozumnej bytosti, v ktorej pevne stojí." (Slobodné hľadanie pravdy, in La Civiltà Cattolica, IV (1950), s. 57).

Treba teda rozlišovať medzi objektívnym právom na omyl a subjektívnym právom na voľbu.

Jedna otázka zostáva stále otvorená. Ak je to tak, znamenalo by to pre katolícky štát aj úplný zákaz akéhokoľvek verejného prejavu bludnej religiozity? Nie nevyhnutne. Vzhľadom na dobro Cirkvi a štátu môže katolícky štát prijímať aj zákony, ktoré sú inšpirované toleranciou voči bludným náboženstvám. Môže sa tak stať, aby sa predišlo horšiemu zlu, ako sú škandály alebo občianske nepokoje. Pius XII. nám o tom opäť hovorí vo svojom príhovore k účastníkom Talianskej únie katolíckych právnikov (6. 12. 1953): "Povinnosť potláčať morálne a náboženské odchýlky nemôže byť konečnou normou konania. Musí byť podriadená vyšším a všeobecnejším normám, ktoré za istých okolností umožňujú, ba dokonca sa možno javia ako najlepšia strana, nezabraňovať chybám, aby sa podporilo väčšie dobro. Tým sa objasňujú dva princípy, z ktorých treba vyvodiť odpoveď na veľmi závažnú otázku postoja katolíckeho právnika, politika a suverénneho štátu k formule náboženskej a morálnej tolerancie s uvedeným obsahom v konkrétnych prípadoch (...) Po prvé: to, čo neodpovedá pravde a morálnej norme, nemá objektívne právo na existenciu, propagáciu a konanie (to sme už spomenuli). Po druhé: nezabránenie tomu prostredníctvom štátnych zákonov a donucovacích ustanovení môže byť napriek tomu ospravedlnené v záujme vyššieho a širšieho dobra."

Posledné objasnenie k tomuto bodu. Máme na mysli falošnú námietku kontextuálnej nevyhnutnosti náboženskej slobody, ktorú treba zjavne chápať ako právo každého náboženstva bez ohľadu na to, či je pravé alebo nie. Niektorí tvrdia, že v dnešnej dobe môže Cirkev hovoriť o náboženskej slobode len pozitívne, aby sa neocitla vytesnená v prípadoch zjavného prenasledovania kresťanov. V skutočnosti takýto argument neobstojí a môže byť nebezpečný. Citujme zaujímavé slová veľkého teológa otca Reginalda Garrigou-Lagrangea (1877-1964): "Môžeme (...) náboženskú slobodu urobiť argumentom 'ad hominem' proti tým, ktorí síce hlásajú náboženskú slobodu, ale prenasledujú Cirkev (sekulárne a socialistické štáty) alebo jej priamo či nepriamo bránia v bohoslužbe (komunistické, islamské štáty atď.). Tento argument "ad hominem" je správny a Cirkev ho neodmieta a používa ho na účinnú obranu svojho práva na slobodu. Z toho však nevyplýva, že náboženská sloboda, posudzovaná sama osebe, je pre katolíkov v zásade udržateľná, pretože je vo svojej podstate absurdné a bezbožné, aby pravda a blud mali rovnaké práva."

Alternatívou k sekularizmu nie je klerikalizmus

Odmietnutie koncepcie "sekularizmu" (a a fortiori koncepcie "svetskosti") v prospech sociálnej kráľovskej moci Krista, ktorá ako dôsledok implikuje snahu brániť (predtým) a realizovať (teraz) katolícky štát, môže vyvolať pokušenie priať si akýsi "klerikalizmus". V skutočnosti by to bolo nesprávne. Málokto sa zamýšľa nad tým, že klerikalizmus vznikol práve ako dôsledok sekularizmu.

Na lepšie vysvetlenie si uveďme príklad. Uvažujme o storočiach neskorého stredoveku. Nuž, boli to storočia, ktoré boli nielen veľmi katolícke, ale všetky sa orientovali na realizáciu Kristovho sociálneho Kráľovstva, a predsa to boli storočia, ktoré boli všetko možné, len nie "klerikálne". V skutočnosti môžeme povedať, že toto zabezpečenie Kristovho sociálneho Kráľovstva vyplývalo práve z toho, že klerikalizmus sa ešte neobjavil. Stredoveký laik totiž cítil, že svoju religiozitu musí prežívať integrálne, a preto musel posväcovať svetské skutočnosti, v ktorých bol povolaný žiť. S doznievaním stredoveku, a teda s nástupom novoveku, hoci postupne, začal kresťanský laik kresťanské svedectvo a integrálne prežívanie viery čoraz viac delegovať na kňaza a rehoľníkov. Spoločnosť sa tak v priebehu novoveku nielen stále viac sekularizovala, ale - práve preto - sa aj kresťanský život stále viac klerikalizoval.

Až sme dospeli k dnešnému paradoxu, keď sa Cirkvi odopiera právo "predsedať" politike, naznačujúc samotnej politike základné usmernenia na jej pôsobenie, ale potom sa nakoniec mieša do konkrétnych politických záležitostí. Zo strany istého katolíckeho progresivizmu je Cirkev kritizovaná za to, že zasahuje - napríklad - tým, že vyhlasuje, že sa nemá voliť politik, ktorý sa hlási k potratom alebo manželstvám homosexuálov; ale potom legitimizuje (nie, požaduje), aby sa Cirkev vyjadrovala k technickým otázkam, ako je ochrana životného prostredia a iné. Je paradoxné, že pre istý katolícky progresivizmus, ktorý vždy hovoril o duchovnosti Cirkvi, už nie je modelom kňaza pastier, ktorý má predovšetkým udeľovať Božiu milosť, a tak ukazovať človeku cestu do neba, ale "tribún" pripravený byť v prvom rade na každej spoločenskej udalosti.

Užitočnosť Kristovho sociálneho kráľovstva, a teda škodlivé dôsledky jeho neuznania

Aby sme pochopili užitočnosť Kristovho sociálneho kráľovstva, musíme mať na pamäti to, čo vyplynulo z jeho negácie: protipozíciu slobody voči pravde, právny pozitivizmus a ekonomizmus. Celok je redukovateľný na technokraciu.

V tejto súvislosti treba vyvrátiť mýtus, ktorý spočíva v presvedčení, že smrť ideológií vystriedal triumf technokracie. Nie je to tak: technokracia je posledným krokom vo vývoji ideologického čítania skutočnosti. Technokraciu skutočne zrodila postmoderna, ale je už koncipovaná modernitou. Čo iné robí Machiavelli (1469 - 1527), než že redukuje politiku na obyčajnú techniku moci? V celej modernite sa politika redukuje na techniku moci, čo je zasa dôsledkom mechanistického pohľadu na ľudský život.

Veľký význam úcty k Pražskému Jezuliatku

V 16. storočí sa v Španielsku začala šíriť úcta ku Kráľovskému Jezuliatku. Územie bolo nedávno oslobodené spod moslimskej nadvlády a Španielsko bolo na vrchole svojej slávy. Vtedy sa začali šíriť vyobrazenia, na ktorých Ježiš už neleží v kolíske, ale stojí na tróne, oblečený v krásnych šatách a s žehnajúcou rukou.

V tomto Španielsku, známom ako "zlaté storočie", žila a pôsobila svätá Terézia z Avily (1515 - 1582), ktorá pre svoju veľkú lásku ku Kristovmu človečenstvu rozvinula karmelitánsku úctu k Dieťaťu Ježiš. Vždy, keď zakladala kláštor, chcela, aby sa v ňom umiestňovala soška Dieťaťa Ježiš, ktorá by sa uctievala a mala rôzne pózy a šaty. Boli to všetko krásne intronizácie, ktorým mníšky dávali prezývky. Medzi nimi bola soška Ježiška s prezývkou El Fundador, oblečená ako kráľ, s pravou rukou žehnajúcou a ľavou v úkone podopierania sveta. Od španielskych karmelitánok sa táto úcta rozšírila do všetkých karmlitánskych kláštorov Európy.

Príbeh toho, čo sa neskôr stalo zázračným Pražským Jezuliatkom, sa začína v roku 1628. Vtedajší predstavený kláštora bosých karmelitánov v českom meste páter Gianluigi dell'Assunta, znepokojený extrémnou chudobou domu, mal inšpiráciu: poveril svojich bratov, aby hľadali sošku Dieťaťa Ježiša a zverili mu osud kláštora.

Sochu ponúkla kňažná Polyxena z Lobkowicz, ktorá sa už predtým vyznamenala ako dobrodinka karmelitánov v Prahe. Zobrazovala krásne Dieťatko Ježiša v kráľovskom odeve, stojaceho vzpriamene (teda v novej polohe, ktorá sa rozšírila v Španielsku v 16. storočí), so svetom v ľavej ruke a pravou v akte požehnania. Na príkaz predstaveného bol prenesený do noviciátu a umiestnený na oltár oratória.

Bosí karmelitáni prišli do Prahy po slávnom víťazstve katolíkov v bitke na Bielej hore (8. novembra 1620). Bolo to v takzvanej tridsaťročnej vojne a katolícke vojsko, verné cisárovi, porazilo povstalecké vojsko, verné naopak palatínskemu kurfirstovi, kalvínovi Fridrichovi V.

Za toto víťazstvo bol cisár Ferdinand II. veľmi vďačný karmelitánskemu rádu, pretože to bol generál bosých karmelitánov, ctihodný otec Dominik od Ježiša Márie, ktorý povzbudil svojich vojakov k víťazstvu nad protestantmi. V dôsledku tohto víťazstva, ktoré sa pripisovalo pomoci Panny Márie, boli karmelitáni v roku 1624 povolaní do Prahy a dostali kostol premenovaný na "Pannu Máriu Víťaznú".

V roku 1631 však saský kurfirst začal obliehať mesto. Mnohí utiekli. Predstavený kláštora z opatrnosti poslal preč novicov a tiež toho, ktorý sa neskôr stal veľkým apoštolom úcty k Pražskému Jezuliatku, otca Cyrila od Matky Božej.

Prešiel krátky čas a Praha kapitulovala. Protestantskí vojaci vyplienili kostoly a kláštory a uväznili aj tých niekoľko zvyšných karmelitánov. Keď v oratóriu uvideli sochu Dieťaťa Ježiša Kráľa, prepukli v rúhavý smiech a kričali: "Tu je bábka pápežov!" Jeden z nich mu z opovrhnutia odsekol mečom ruky a hodil ho za oltár. Takto Sväté dieťa padlo medzi ruiny kostola Panny Márie Víťatnej, kde zostalo dlho zabudnuté medzi odpadkami.

Pražský mier podpísaný v roku 1634 umožnil karmelitánom vrátiť sa do svojho kláštora. Na sochu si však teraz už nikto nespomínal. V roku 1637 sa vrátil aj páter Cyril od Matky Božej. Vojna sa však stále neskončila. Švédi porušili dohody a opäť obliehali Prahu. Otec Cyril medzitým hľadal sošku a veľká bola jeho radosť, keď sa mu ju podarilo nájsť. Všetci bratia z kláštora sa mohli vrúcne modliť k Dieťaťu Ježišovi a Praha vyšla z protestantskej skazy bez ujmy. Po dvoch ťažkých rokoch, v ktorých chýbalo požehnanie svätého Dieťaťa, sa kláštor opäť tešil pomoci dobrodincov. Odvtedy úcta k Pražskému Jezuliatku pokračuje a šíri sa po celom svete.

Teraz sa však trochu zamyslime, aby sme pochopili, prečo o tom hovoríme. Povedali sme, že až do 16. storočia bola úcta k Dieťaťu Ježišovi zameraná najmä alebo dokonca výlučne na Dieťa Ježiša v kolíske, v okamihu Narodenia. Teda na Dieťatko Ježiša nehy, slabosti a "maličkosti". Od tohto storočia je tu však nielen Dieťa Ježiš ležiace v kolíske, ale aj Dieťa Ježiš Kráľ, s korunou na hlave a svetom v rukách. Teda nielen Dieťa Ježiš na svojom prirodzenom mieste dieťaťa (kolíska), ale aj Dieťa Ježiš, ktorý je ako Boh Kráľom celého vesmíru. Je to presvedčenie, že Kristovo panstvo je zároveň panstvom nehy a jemnosti, vlastností typických pre detstvo.

Pozrime sa teraz, na akých teologických základoch spočíva táto pobožnosť. Prečo, to znamená, že nie je nesprávne považovať Kristovo kráľovstvo za výraz celého Ježišovho života, a teda aj jeho detstva.

Kristologická teológia nám hovorí, že Vtelenie sa uskutočnilo prostredníctvom tzv. hypostatickej únie: jeden (božský) subjekt v dvojakej prirodzenosti (ľudskej a božskej). To má dva dôsledky: a) Každý čin, ktorý Kristus vykonal, mal nekonečnú hodnotu. Hodnota činu je totiž daná dôstojnosťou subjektu, ktorý ho vykonáva. Keďže Kristov subjekt je božský, všetky jeho činy mali božskú, t. j. nekonečnú hodnotu. b)Skúsenosť prežíva ten, kto ju vedome prežíva. Skúsenosť je prežívaná subjektom. Preto každú udalosť, ktorú Ježiš prežíval, prežíval aj ako Boh. Vtelenie nám hovorí, že Boh prežíval všetky fázy ľudského života, pretože božský intelekt nepotrebuje dozrievanie tela. Vtelené Slovo si bolo vedomé seba samého (teda svojho božstva) od počatia.

To znamená, že Vtelenie znamená celokresťanskú zvláštnosť. To znamená: Boh zostáva takým aj vtedy, keď je skutočne dieťaťom. Čo znamená, že jeho Kráľovstvo sa vyznačuje aj nežnosťou jeho detstva.

Úcta k Pražskému Jezuliatku je emblematická pre pochopenie kresťanskej koncepcie zvrchovanosti. A to prinajmenšom zo štyroch dôvodov.

1. Úcta k Pražskému Jezuliatku potvrdzuje, do akej miery treba prežívať zvrchovanosť ako svedectvo podriadenosti. Autorita musí mať vlastnú presvedčivosť a na to musí praktizovať poslušnosť: nemožno požadovať poslušnosť, ak sa nepraktizuje poslušnosť. V dávnych časoch korunovácia božským právom znamenala, že kráľ, skôr než začal byť kráľom, uznal, že je podriadený inému kráľovi, oveľa dôležitejšiemu, než je on sám. Poslušnosť môže vyžadovať len ten, kto sa robí poslušným. Korunované dieťa Ježiš učí, že vykonávanie kráľovskej moci znamená aj urobiť sa poslušným Pravde; ako dieťa, ktoré sa robí poslušným.

2. Oddanosť Pražskému Jezuliatku potvrdzuje, ako treba prežívať zvrchovanosť ako prejav služby a lásky, a nie moci. Kresťanstvo učí, že autoritu treba chápať nie ako prejav moci, ale služby. Rozkazuje ten, kto sa vie obetovať, kto je ochotný obetovať sa za svojich poddaných. Vodca je ten, kto ide pred vojskom, ten, kto najviac riskuje. Čím vyššia autorita, tým vyššia zodpovednosť. Boh, ktorý tým, že sa vtelil, skutočne prežíva detstvo a ktorý vládne a zároveň si zachováva svoje detstvo, je Boh, ktorý slúži. Je to Boh, ktorý sa robí malým, aby sa dal do služieb všetkých.

3. Zbožnosť k Pražskému Jezuliatku potvrdzuje, ako je potrebné prežívať zvrchovanosť ako synovskú odovzdanosť Bohu. Kresťanstvo, ktoré uznáva autoritu aj ako prejav poslušnosti Bohu, potvrdzuje, že tí, ktorí prikazujú, musia svoju autoritu odložiť Bohu. Svätého Ľudovíta IX (1215 - 1270), veľkého francúzskeho kráľa, obviňovali z toho, že je "krátkokrký bigotný", pretože trávil viac času modlitbou v kaplnke ako vládnutím svojim poddaným. On však zvykol odpovedať: "Moje povolanie sa mi vyčíta ako zločin, ale nikto by nepovedal ani slovo, keby som všetok ten čas strávil na poľovačkách alebo hazardnými hrami." A nie je náhoda, že jeho vláda bola jednou z najjasnejších v dejinách Francúzska.

4. Úcta k Pražskému Jezuliatku potvrdzuje, ako treba panovníka prežívať v úcte. Kristovo kraľovanie nie je len kraľovanie dospelého Krista, ale aj Krista dieťaťa. No a jednou z charakteristík maličkých je práve to, že sa nechajú ohromiť skutočným, že rozpoznajú úžas nad tým druhým, nad tým, čo sa zjavuje ich očiam, čo je znakom nesmiernej veľkosti, ktorá pripomína majestát božstva. Vládnuce Dieťa Ježiš chce teda naučiť, že údiv detstva nielenže nie je prekážkou pri uplatňovaní zvrchovanosti, ale stáva sa vlastne nevyhnutnosťou, niečím, bez čoho sa človek nezaobíde. A práve z tohto úžasu pramení citlivosť.

Krása Kristovho sociálneho kráľovstva, to znamená: človek sa môže "dotknúť" hviezd

Čo znamená Kristovo sociálne kráľovstvo pre život človeka? Má táto pravda dôsledky na úrovni života? Pozrime sa na to.

Prečítajme si krásnu vetu Gilberta Keitha Chestertona (1874 - 1936): "Človek nie je balón letiaci do neba ani krtko, ktorý má v úmysle iba rýpať v zemi, ale je ako strom, ktorého korene vyživuje zem, zatiaľ čo najvyššie vrcholy akoby sa takmer dotýkali hviezd."

Podľa týchto krásnych slov človek nie je balón naplnený héliom (taký, aký sa predáva na cirkevných slávnostiach, aby deti potešil), jeden z tých balónov, ktoré sa vznášajú - vznášajú čo najďalej od zeme; človek nie je ani krtkom, poloslepým, ktorý má v úmysle kopať, aby našiel len v holej, vlhkej zemi svoju úľavu. Nie. Človek podľa Chestertona nie je toto. Prinajmenšom človek, ktorý naozaj chce byť človekom. Je to skôr strom, ktorého korene vyživuje zem, zatiaľ čo vrchol akoby sa takmer dotýkal hviezd.

Anglický spisovateľ akoby v človeku videl akúsi "longilinearitu". Človek je najvznešenejší. 'Najvznešenejší' preto, lebo na jednej strane sa dotýka zeme, na druhej strane sa 'dotýka' hviezd.

Nevieme, či si to Chesterton myslel (možno si to nemyslel), ale radi si myslíme, že anglický spisovateľ nie náhodou použil výraz "hviezdy" namiesto výrazu "nebo". Význam, ak by bol použil termín "obloha", by totiž mohol byť úplne iný, ak si spomenieme na biblický príbeh o Babylonskej veži. Prečo Boh túto slávnu vežu zničil? Pretože Babylončania chceli postaviť budovu, ktorej vrchol by sa "dotýkal" oblohy. "Dotýkať sa neba" znamená mať nárok vyrovnať sa Bohu, nahradiť ho, urobiť zo seba vlastného Boha.

Na druhej strane "dotýkať sa hviezd" znamená niečo iné. Hviezdy sú vysoko, sú blízko neba, ale nie sú nebom, ako sa tradične chápe. "Dotýkať sa hviezd" znamená smerovať k Bohu, túžiť po stretnutí s ním, orientovať sa na neho s vedomím, že bez neho sa nedá žiť... a nie znehodnocovať ho tým, že sa iluzórne vydávame za jeho miesto.

Chesterton má teda na mysli toto: na jednej strane sa človek zaoberá každodennými problémami; na druhej strane musí tieto problémy riešiť s vedomím, že je stvorený predovšetkým pre nebo. Je stvorený na to, aby hľadel hore.

Malá úvaha o "pohľade nahor". Človek je jediné "zviera" (výraz, ktorý sa nám zjavne nepáči), ktoré má plne funkčnú rotáciu krčnej chrbtice, ktorá mu umožňuje dobre sa pozerať nahor, položiť svoju tvár horizontálne k nebu, aby ho mohol dobre pozorovať. Napríklad pes alebo opica tento pohyb nevykonávajú.

Zatiaľ Chestertonova veta. Teraz sa pozrime na dve iné slávne vety, určite slávnejšie ako tá, ktorú vyslovil tvorca Otca Browna. Sú to dve vety, ktoré majú s tou už spomínanou jeden spoločný bod: zmienku o nebi. Prvá je od Williama Shakespeara (1564 - 1616): "Na nebi a na zemi je viac vecí, ako je v tvojej filozofii, Horácio." Druhý je od Immanuela Kanta (1724 - 1804): "Hviezdne nebo nado mnou, mravný zákon vo mne."

Shakespearova veta sa nám veľmi páči. Mali by sme ju poslať všetkým profesorom filozofie, aby pochopili, čo je vlastne filozofia, t. j. nie racionalistická snaha zahrnúť do svojho myslenia zložitosť skutočnosti, ale údiv nad možným poznaním skutočnosti, ktorej tajomstvo ďaleko presahuje možnosti chápania človeka.

Na druhej strane sa nám Kantova formulácia vôbec nepáči. Je nebezpečná. Nepochybne aj u nemeckého filozofa existovala - na zámernej úrovni - myšlienka vyjadriť spojenie človeka s veľkosťou a krásou nebies. Chcel na intencionálnej úrovni spojiť individuálne vedomie s nekonečnosťou nebies; ale - práve - len na intencionálnej úrovni.

V skutočnosti Kantova slávna veta hovorí niečo veľmi presné: morálne vedomie je úplne oddelené od dimenzie nekonečna, pretože to -podľa Kanta- nemôže vychádzať z metafyzických predpokladov. Morálny základ už nemôže byť na "hviezdnom nebi", pričom pod "hviezdnym nebom" sa myslí božská perspektíva, a teda Boh ako "prvá príčina" podľa aristotelovského prístupu. V Kantovej vete je jasné oddelenie. Kant úplne oddelil. 'Hviezdne nebo' na jednej strane a 'morálne vedomie' na strane druhej: úplne oddelené skutočnosti.

Na druhej strane sa Shakespeare od Kantovej vety dištancuje ("dištancuje", samozrejme, vo "fantastickom" zmysle, pretože anglický dramatik žil dobré dve storočia pred konigsbergským filozofom). On totiž hovorí, že pravda vecí nespočíva v ľudskom myslení. Ak pravda vecí neleží v ľudskom myslení, znamená to, že morálny zákon leží mimo morálneho vedomia. Svedomie je "miestom", v ktorom možno rozpoznať zákon, ktorý je vonkajší, nie "miestom - základom" tohto zákona.

Vráťme sa k Chestertonovej vete, teda k vete, od ktorej sme začali. Chestertonov človek akoby ideálne opakoval Shakespearove slová. Keďže pravda nie je v človeku, ale v "nebi a zemi", pravý človek musí byť v "nebi a zemi". Pravý človek nesmie byť ani "guľou" nepripútanou k zemi, ani krtkom tak ponoreným do zeme, aby nemyslel na nebo. Pravý človek sa musí "rozprestierať", musí sa "rozprestierať" tak, aby jeho nohy boli pevne zasadené na zemi ako korene majestátnych stromov, ale aj s vrcholom takým vysokým, že sa zdá, že sa "dotýka" hviezd.

Tu nejde ani o oddelenie neba od zeme, čo by potom bola kantovská perspektíva, ktorá je ďalším potvrdením sekularizmu, ktorý už v Descartovi našiel jedného zo svojich významných propagátorov. Sekularizmus totiž znamená uvažovať o živote bez toho, aby sa vytvoril priestor pre Boha. Znamená to skôr pochopiť, že nebo a zem sú nad všetkým ľudským chápaním (Shakespeare), a potom pochopiť, že človek, pravý človek, sa musí "natiahnuť", aby si zachoval svoje zakorenenie na zemi, a zároveň sa "dotýkať" nebeských hviezd. Zjednocovať, to znamená, nebo a zem, prestupovať prirodzené do nadprirodzeného a naopak.

To môže urobiť iba človek. Žiadne zviera by toho nebolo schopné. Iba človek, bez ohľadu na svoju fyzickú výšku, sa môže stať obrom, ako - práve - tie gigantické stromy, ktoré majú veľmi hlboké korene a vrcholy, ktoré "hladia" hviezdy.

Nie je náhoda, že práve v čase, keď ľudia najviac verili v sociálnu kráľovskú moc Krista, sa zrodila postava gotickej katedrály: obrovská masa mramoru zakorenená do zeme, ale celá orientovaná k nebu. Postava, ktorá vyjadruje dôležitý, ale pravdivý paradox: symbolickú ťažkosť (ako je tá mramorová), ktorá sa stáva takou ľahkou, že levituje smerom k nebu. Levitácia smerom k nebu, ktorá nepopiera zem, zakorenenosť v zemi, ktorá nepopiera nebo, ale - skutočne - nachádza svoj zmysel existencie v nebi.

Sociálne Kristovo kráľovstvo nie je ani redukciou na zem, ani spiritualistickou a sektárskou abstrakciou úplného popretia zeme, ale skôr presvedčením, že zem už môže zažiť Nebo.

www.itresentieri.it

Vhod Nevhod

KRÁSA KRISTOVHO SOCIÁLNEHO KRÁĽOVSTVA

MÁ HALLOWEEN POHANSKÝ PÔVOD?

MULLER: CIRKEV NIE JE DEMOKRACIA