KRISTUS ALEBO SVET? NEBEZPEČNÝ LIBERALIZMUS

“-Povedal by som, že máte proti-liberálnu fóbiu.
-Uisťujem vás, že fóbia liberalizmu voči Cirkvi je oveľa väčšia. Kresťania dostali od Krista príkaz „milovať svojich nepriateľov“. Liberáli nie.”

Slovo liberál, liberalizmus, ako všetky dôležité slová, má mnoho významov. Tu o ňom uvažujem predovšetkým - ako to zvyčajne robí Magistérium Cirkvi - v jeho filozofickom význame, ale aj v jeho kultúrnych, politických a sociálnych odvodeninách.

Osvietenstvo vedie k liberalizmu, ktorý spočíva v potvrdení slobody človeka pre ňu samotnú, nezávisle od Božej vôle a od ním stvoreného prirodzeného poriadku. Vštepený do starokresťanských národov od konca 18. storočia až po súčasnosť a stále rýchlejšie sa rozvíjajúci, bol od začiatku apoštolským magistériom chápaný ako odmietnutie Božej zvrchovanosti nad človekom a svetom. Je to teda historická forma militantného naturalizmu, praktický ateizmus, vzbura proti Bohu (Lev XIII, encyklika Libertas 1,11,24). A je veľmi dôležité pochopiť, že liberalizmus plodí socializmus a komunizmus: sú to jeho prirodzené deti (Pius XI., encyklika Divini Redemptoris). Liberalizmus, socializmus a komunizmus sú navzájom spojené tou istou krvou.

Keď liberalizmus vyzdvihuje človeka, ako absolútnu hodnotu, pred Boha, môže to robiť, ako to robil v dejinách, veľmi rôznymi spôsobmi - suverénna väčšina, systém viacerých strán, jedna strana, rasa, charizmatický vodca atď -. Všetky tieto formy, či už ide o liberalizmus, komunizmus, socializmus, nacizmus alebo osobné diktatúry, sa však vždy zhodujú v odmietnutí Božej zvrchovanosti nad svetom. Vo všetkých je to človek, ktorý sa robí bohom a určuje rozdiel medzi dobrom a zlom bez akéhokoľvek odkazu na Boha a ním stvorený prirodzený poriadok. Všetky upadajú do primitívneho diabolského pokušenia: „budete ako Boh, poznáte dobro a zlo“ (Gn 3,5). Všetky sú rôznymi spôsobmi naturalistického milenarizmu - „nebo zostúpi na zem“ -. A pretože sú všetky inšpirované tým istým diabolským duchom, sú vždy vražedné a ničia kultúry a národy.

Moderný liberálny svet je vybudovaný ako proticirkev, pretože chce žiť bez Boha a bez Krista. V starokresťanských národoch Západu sa už dve storočia postupne implantuje do myslenia a inštitúcií, zákonov a zvykov. A samozrejme je to odpadlícke, pretože to všetko je odvodené od kresťanstva. Odmietajúc Kristovo vedenie sa vlastne formuje proti Kristovi. Tento liberálny svet verí, že „ľudský rozum, bez akéhokoľvek ohľadu na Boha, je jediným arbitrom toho, čo je pravdivé a čo falošné, čo je dobré a zlé; je zákonom seba samého a jeho prirodzené sily stačia na to, aby zabezpečil dobro ľuďom a národom“ (bl. Pius IX., Syllabus 3).
Radikálna jednota, ktorá existuje medzi liberalizmom a komunizmom, socializmom či nacizmom, vysvetľuje, prečo sú všetky hlboko nepriateľské voči Cirkvi a prečo sa všetky, aj keď sa medzi sebou často hádajú, môžu stať spolupútnikmi, pretože sa zhodujú aspoň v tom, čo je základné. Všetci majú tú istú radikálnu možnosť: „nechceme, aby nad nami vládol“ (Lk 19, 14). Všetci sa zhodujú v najrozhodujúcejšej zásade: „len ak sa ľudia spravujú sami bez akéhokoľvek podriadenia Bohu, môžu sa stať podobnými bohom, ktorí poznajú dobro a zlo“ (porov. H. Graf Huyn, Seréis como dioses; Ediciones Internacionales Universitarias, Barcelona 1991).
Nie je to teda Cirkev, ktorá je vinná za svoje ťažkosti s moderným liberálnym svetom. To je stará a v súčasnosti aktuálna ohováračka nielen ateistov, ale najmä modernistov a liberálnych katolíkov, ktorí sa takto snažia ospravedlniť svoju spoluúčasť, ústupky a pochlebovanie svetu. Samozrejme, že v Cirkvi sú a vždy budú hriechy a pokrivenosti, ale práve liberálny svet, ktorý završuje rozchod s kresťanstvom začatý v renesancii, sa čoraz viac konštituuje ako proticirkev. A dosahuje despotizmus systému jednej alebo viacerých strán; zákonom vyhlasuje právo na potrat, financovaný všetkými občanmi; atď. Takto sa naďalej napĺňajú Kristove slová: „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto so mnou nezhromažďuje, rozptyľuje“ (Mt 12, 30).

Liberálny naturalizmus sa šíril raz - pre oportunistické pohodlie, najmä medzi vyššou strednou vrstvou, pre osobné, ekonomické, spoločenské povýšenie atď. záujmy; inokedy - pre intelektuálne presvedčenie, najmä medzi mužmi z univerzity alebo slobodných povolaní - obaja očakávali od liberalizmu - pozornosť: alebo od niektorého z už spomínaných derivátov liberalizmu - šťastie ľudí, a to ešte viac svoje vlastné. Vskutku, tak ako Demas, „zamilovaný do tohto terajšieho sveta“, opustil svätého Pavla (2 Tim 4,9), tak aj nemálo katolíkov z vyšších vrstiev občianskej a cirkevnej spoločnosti, „zamilovaných do tohto sveta“, opustilo pravé nasledovanie Krista a jeho Cirkvi, hoci mnohí z nich - dnes už nie takí početní - sa stále považujú za kresťanov. Vždy mali pevné odhodlanie radšej prejsť všetkým, alebo takmer všetkým, než by sa mali vyčleniť zo súčasnej svetskej ortodoxie. Radšej čokoľvek, než aby im „ušiel vlak dejín“.
No nie je prekvapujúce, že moderný liberálny svet v posledných dvoch storočiach Cirkev tvrdo prenasledoval, keďže si to vyžadovali jeho vlastné doktrinálne zásady. Niekedy to robil so zbraňou v ruke, inokedy, a to častejšie, s inteligentnými a progresívnymi opatreniami v politike a kultúre, vo vzdelávaní a na univerzitách, v bankovníctve a v médiách a tak ďalej. Tieto opatrenia sú oveľa účinnejšie a vždy čo najviac znižujú vplyv kresťanstva na život ľudí.
Liberálny svet chápe vec modernosti ako boj proti tým ľuďom a inštitúciám, ktoré tvrdohlavo presadzujú absolútnu zvrchovanosť Boha nad týmto svetom. Moderní liberáli považujú za svoje poslanie „bojovať proti tradičným prekážkam“, proti fanatizmu duchovenstva a ľudu, proti jeho nespočetným kresťanským tradíciám - vzdelaniu a zvykom, umeniu a sviatkom, folklóru a kultúre.

Liberálnemu naturalizmu, obhajujúcemu napríklad legálnosť rozvodu alebo potratu, oveľa viac ako o rozvod alebo potrat ide v skutočnosti o boj proti osobám alebo inštitúciám, ktoré naďalej potvrdzujú nedotknuteľný prirodzený poriadok, založený na samotnom Stvoriteľovi. Práve na to sa sústreďuje ich boj. A to je veľmi dôležité pochopiť. Keď napríklad požaduje „rovnaké práva pre manželstvá a páry rovnakého pohlavia“ - niečo zjavne iracionálne-, nebojuje správne za homosexuálov a lesbičky, bojuje predovšetkým za odstránenie všetkých zvyškov Kristovho vplyvu na spoločnosť; bojuje za to, aby raz a navždy potvrdil spoločnosť, v ktorej bez Boha a prirodzeného poriadku neexistuje iná autorita než autorita samotného človeka. To je to, na čom mu skutočne záleží.

Jeden príklad. Zdravotnícke úrady v Anglicku a Walese legalizujú a podporujú antikoncepciu pre tínedžerov vo veku 13 - 16 rokov (Press, október 2012). Na klinikách sociálneho zabezpečenia podľa zavedeného programu dostalo 7 400 dievčat a dospievajúcich v tomto veku antikoncepčné zákroky a implantáty bez predchádzajúceho súhlasu rodiny - predpokladá sa, že už v tomto veku človek plne používa rozum a slobodnú vôľu. Týmto spôsobom vláda zjavne podporuje uplatňovanie sexuality od stále skoršieho veku. To však nie je jej hlavným cieľom: jej hlavným cieľom je zabezpečiť, aby v spoločenskom živote nebolo uplatňovanie slobody jednotlivcov v určitých veciach - v určitých záležitostiach - obmedzované žiadnym občianskym zákonom; jej rozhodujúcim cieľom je vytvoriť úplne autonómne ľudstvo, úplne nezávislé od božských alebo prírodných zákonov, a tak do krajnosti potvrdiť základný princíp liberalizmu: človek je jediným pánom seba samého: je jediným bohom tohto sveta. To je rozhodujúci bod. Konzervatívci aj labouristi, liberáli aj socialisti spolupracujú na tom istom diabolskom úsilí. Všetci sú v tom spoločne. Všetci sú tej istej krvi.

Naturalistická „apoštolská horlivosť“ má prekvapujúcu prozelytickú intenzitu. Konkrétne bezbožný štát - či už marxistický, socialistický alebo liberálnodemokratický je v tej či onej podobe obludným Leviatanom, ktorý má vždy tendenciu mentálne a prakticky formovať spoločnosť, drviť neúprosným sociálnym inžinierstvom tradície, inštitúcie a prirodzené komunitné prejavy, redukovať ľudí na anonymných masifikovaných a manipulovateľných jednotlivcov, likviduje rozmanitosť zvykov a práv, vnucuje jediný výklad dejín a jediný model výchovy a spoločnosti, podmaňuje si spoločenské telo tisíckami a tisíckami a tisíckami zákonov, čoraz viac ovláda ekonomickú situáciu občanov neustále sa zvyšujúcimi daňami a nariadeniami a odhodlane pestuje v ľuďoch tú najinertnejšiu imbecilitu: „panes et circenses“. Je to apokalyptická beštia, ktorá so zúrivým násilím a častejšie so zákernou a obklopujúcou jemnosťou vedie ľudí k apostáze (odpadu od Boha).

Cirkev neustále bojuje proti modernému liberálnemu naturalizmu, považuje ho za nezlučiteľný s kresťanstvom a za príčinu hrozného zla pre súčasný i budúci život. Cirkev vidí v naturalistickom poňatí sveta a politického poriadku stroj na ateizáciu ľudí a na ich drvenie nevýslovnými pohromami, ktoré apoštolské magistérium stále znova ohlasuje a odsudzuje.

Pripomeniem niektoré z hlavných dokumentov. Cirkev opisuje a energicky bojuje proti moderným omylom (Gregor XVI, Mirari vos 1832; Pius IX, Syllabus 1864). Odmieta naturalistické, socialistické či komunistické deriváty liberalizmu (Pius IX, Quanta cura 1864). Napáda všetky spôsoby chápania svetského života bez Boha alebo proti Bohu (Lev XIII, Quod Apostolici muneris 1878, socializmus; Diuturnum 1881, občianska moc; Humanum genus 1884, slobodomurárstvo; Immortale Dei 1885, ústava štátu;Libertas 1888, pravá sloboda; Rerum novarum 1891, sociálna otázka; Testem benevolentiæ 1899, amerikanizmus; Annum sacrum1899, kráľovská moc Krista; S. Pius X, Pascendi 1907; Pius IX, Syllabus 1864). Pius X., Pascendi 1907, modernizmus; Pius XI., Mit brennender Sorge 1937, nacizmus). Pius XII. vyzýva, aby kresťanstvo prekonalo omyly a hrôzy moderného sveta (Summi Pontificatus 1939; Oggi 1944), učí o nevyhnutných podmienkach dôstojnej a prospešnej demokracie (Benignitas et humanitas 1944) a o nevyhnutnom spásonosnom vplyve Cirkvi na národy (Vous avez voulu 1955). Magistérium Cirkvi teda učí princípom spravodlivosti a skutočnej solidarity, ktoré moderný svet ignoruje (Ján XXIII, Mater et Magistra 1961, Pacem in terris 1963; Ján Pavol II, Redemptor hominis 1979).

Je to neustály boj medzi Kristovou Cirkvou a moderným liberálnym svetom, ktorý sa chce budovať bez Boha, mimo Bohaa niekedy aj proti Bohu; v každom prípade uzavretý v absolútne autonómnom naturalistickom humanizme. Na jednej strane katolícki kresťania tvrdia: „Kristus musí kraľovať“ nad našimi národmi (1 Kor 15, 25); bez neho niet spásy, ani časnej, ani večnej (Sk 4, 12). Na druhej strane moderní, liberálni a odvodení kresťania chcú opak: „Nechceme, aby nad nami kraľoval“ (Lk 19, 14).

prof. José María Iraburu

https://www.infocatolica.com/blog/reforma.php/1210301132-196-descristianizacion-2-natu