JUBILEJNÝ PREPADÁK VO FRANTIŠKOVOM RÍME
Keďže viem, že Vy a Vaši čitatelia máte o túto tému záujem, posielam Vám krátky prehľad mojej cesty do Ríma.
Očakával som, podobne ako vláda a obchodníci v meste, že Rím bude v tomto období plný pútnikov prichádzajúcich na Jubileum, ktorí sa pridajú k zvyčajným davom turistov. No, ani jedno, ani druhé. Rím je prázdny a, čo je ešte horšie, takmer bez pútnikov. Všetci sa zhodujú, že minulý rok v tomto období bolo oveľa viac ľudí čakajúcich v radoch na vstup do baziliky sv. Petra alebo na návštevu iných chrámov. Je smutné a až patetické vidieť na námestí sv. Petra nekonečné sépie plotov, ktoré boli postavené na usmernenie davu pútnikov, ktorí tam však nie sú. Verte mi, napriek tomu, že som strávil v Ríme desať dní a býval len pár krokov od baziliky, nikdy som nevidel nikoho prechádzať týmito zábranami. Sám som pri každom vstupe do baziliky buď vôbec nemusel čakať, alebo len niekoľko minút. Minulý rok však čakanie nikdy nekleslo pod štyridsať-päťdesiat minút. Tento rok som nemusel stáť v rade ani pri prechode cez Svätú bránu – ani v Bazilike sv. Petra, ani v Santa Maria Maggiore. A pritom organizátori z Vatikánu dokonca plánovali zaviesť registráciu a QR kódy!
V niektoré dni som videl skupiny pútnikov – všetky z talianskych diecéz – prichádzať k bazilike s nábožnosťou, ale bolo ich len málo. Som si vedomý, že ide o mimo sezónu, a možno sa táto pochmúrna situácia zmení s príchodom jari a leta. No nie som si tým istý.
V skutočnosti však neexistuje dôvod, prečo by mali veriaci lojálni voči hierarchii prísť do Ríma na Jubileum. Ak sa Cirkev rozhodla, že jej poslaním je chrániť migrantov, zachraňovať planétu a poskytovať útočisko tým, ktorí majú problematickú sexuálnu identitu, potom nemá veľký zmysel cestovať do Ríma kvôli získaniu jubilejnej odpustky. Odpustky? Ak je, ako povedal pápež František, peklo prázdne a očistec podľa mnohých biskupov neexistuje, potom je to len stredoveký konštrukt. Jubileum stratilo akýkoľvek význam. Obraz, ktorý sa naskytol Rimanom počas ceremónie otvorenia Svätej brány, bol takýto: František otvoril len dve zo svätých brán – tú v bazilike sv. Petra a, novinkou, jednu v miestnom väzení, pričom vyslal delegátov, aby otvorili ďalšie tri: v Santa Maria Maggiore, v bazilike sv. Pavla za hradbami a v jeho katedrále, v Lateránskej bazilike. V bazilike sv. Petra ostal sedieť na invalidnom vozíku, bez mitry a pluviálu, pričom sa len dotkol brány, ktorá sa otvorila zvnútra. Avšak v tých istých dňoch vysvätil za biskupa jedného zo svojich chránencov a vtedy bol energický a dynamický. Je pre pozorovateľov jasné, že Jubileum je pre Svätého Otca len nepríjemnou povinnosťou.
Negatívny dojem zanechal aj fakt, že druhé výročie úmrtia pápeža Benedikta XVI. sa oficiálne nepripomínalo. V bazilike sv. Petra síce bola slúžená omša, ktorú celebroval kardinál Müller, ale išlo o súkromnú iniciatívu, ktorú vedenie baziliky skôr blokovalo. Prvé výročie bolo slávené s určitou dôstojnosťou za účasti členov Sixtínskeho zboru, ktorí vtedy ponúkli svoje služby bez nároku na odmenu, ale tento rok odmietli účinkovať pre kritiku, ktorej sa predtým dostalo.
Ďalšou nevyhnutnou témou súkromných – a nielen súkromných – rozhovorov je nadchádzajúce konkláve, ktorého termín však nikto nepozná. Niektorí sa tešia, že pápež František žije tak dlho, pretože to umožnilo, aby sa všetka špina v Cirkvi dostala na povrch a aby sa plody koncilu ukázali také, aké naozaj sú: už nie zrelé, ale zhnité. Rovnako to dalo svetu čas na pravicový posun, ktorý nepochybne ovplyvní aj kritériá výberu ďalšieho pápeža. Kardinál Burke je v kruhu svojich kolegov sledovaný s veľkým záujmom – nie tak ako potenciálny kandidát, ale skôr ako poradca, vďaka jeho blízkosti k americkému konzervatívnemu prostrediu.
Na druhej strane, ako ste už niekoľkokrát vysvetlili vo svojom blogu, niektorí analytici považujú za chybu pripisovať pápežovi Františkovi premyslené a ideologicky motivované rozhodnutia. Sám vo svojej poslednej autobiografii priznal, že jednou z jeho slabostí je robiť unáhlené rozhodnutia bez dôkladného premyslenia. To sa týka aj výberu kardinálov. Je chybou myslieť si, že vyberá len presvedčených bergogliánov. V skutočnosti vyberá tých, ktorí mu sú sympatickí, alebo tých, ktorých zvolenie by mohlo naštvať iných, pričom sa nezaujíma o ich skutočné ideologické smerovanie. Príkladov je mnoho, uvediem len jeden: povýšil na kardinála indického kňaza syro-malabarského rítu, ktorý pracoval na Štátnom sekretariáte a organizoval jeho cesty – George Jacob Koovakad. Pápež ho poznal, často sa s ním stretával, bol mu sympatický – a tak ho spravil kardinálom, hoci bol iba úradníkom a ešte k tomu mladým. Niečo skutočne stredoveké. A zaujímavé je, že tento kňaz je dosť konzervatívny a úprimne veriaci človek. Jeden prípad z mnohých.
Takže aj keď bergoglianizmus prestane existovať v momente, keď František vydýchne naposledy, môžeme byť svedkami viacerých prekvapení pri voľbe jeho nástupcu.
https://www.aldomariavalli.it/2025/02/14/il-flop-giubilare-nella-roma-bergogliana/amp/