NICEA STÁLE AKTUÁLNA - BOJ O PRAVÚ VIERU V JEŽIŠA KRISTA
Tento rok si pripomíname 1 700. výročie Nicejského koncilu, pravdepodobne najvýznamnejšieho zhromaždenia v dejinách kresťanstva. Ešte stále mladá Cirkev, ktorá sa vtedy spamätávala zo stáročí prenasledovania, sa ocitla v rozkole kvôli diskusii o identite Ježiša Krista.
Kríza sa začala, keď kňaz z egyptskej Alexandrie menom Árius tvrdil - v rozpore s dlhoročným, ale ešte nedefinovaným katolíckym postojom -, že Syna, druhú osobu Trojice, stvoril Boh Otec. Pre ariánov bol Ježiš najvyšším stvorením, najbližšie k Otcovi, ale nebol s ním rovnocenný a večný. Diskusia sa neobmedzovala len na vežu zo slonoviny: rozdelila diecézy a mestá po celej Rímskej ríši, pričom v mnohých z nich boli konkurenčné ariánske a katolícke cirkvi a biskupi. Keď cisár Konštantín videl, že tento zmätok ohrozuje jeho neistú moc, zvolal biskupov sveta do mesta Nicea v dnešnom Turecku, aby túto otázku definitívne vyriešili. Takto vznikol prvý ekumenický alebo všeobecný koncil v dejinách Cirkvi. Výsledné vyhlásenie viery, Nicejské vyznanie viery, je najdôležitejším textom kresťanstva mimo Písma. Rázne vyvrátilo arianizmus a potvrdilo plné božstvo Krista ako „pravého Boha z pravého Boha“. Kľúčovým slovom v celom vyznaní viery je homoousios, teda „jednej podstaty“. Potvrdzuje, že Syn je „ tej istej podstaty“, rovnako plnohodnotný Boh ako Otec. Konciloví otcovia odmietli kompromisný termín homoiousios, v ktorom by pridané písmeno znamenalo, že Syn je „podobnej podstaty“ ako Otec.
Správny termín a pravda, ktorú presadzuje, sa líši viac než len o iotu („i“). Táto diskusia nie je ani len záležitosťou sémantiky alebo ezoterických teologických termínov. Ak Ježiš nie je pravý Boh, potom nemá moc nás zachrániť a ukrižovanie sa redukuje len na ďalšiu starovekú tragédiu. Keď kresťania na celom svete každú nedeľu recitujú Vyznanie viery (konečná verzia vznikla neskôr v tom istom storočí na koncile v Konštantínopole), môžu považovať za samozrejmé, aká bola táto debata napätá a aký neistý bol jej výsledok. Dokonca aj po koncile zostalo mnoho biskupov pod vplyvom arianizmu.
Slávny anglický teológ svätý John Henry Newman o 1500 rokov neskôr pri hodnotení situácie napísal:
„Episkopát, ktorého konanie bolo také rýchle a jednomyseľné na Nicejskom koncile tvárou v tvár arianizmu, nezohral ako skupina alebo stav ľudí dobrú úlohu v problémoch, ktoré nasledovali po koncile; zato laici áno. Katolícky ľud, v celej šírke kresťanstva, bol neústupčivým obhajcom katolíckej pravdy, zatiaľ čo biskupi neboli.“
Newmanove slová sú, žiaľ, dnes rovnako aktuálne. Mnohé doktrinálne zmätky prichádzajú z najvyšších úrovní vedenia Cirkvi – od tých biskupov a kňazov, ktorí by mali byť hlasmi jasnosti. Pokušenie novôt, odpútanie sa od tradície, ktorú považujeme za pochádzajúcu od samotného Boha, zvádza priveľa prelátoch k tomu, aby spochybňovali a deformovali apoštolskú vieru Cirkvi. Výsledná rozdelenosť zneisťuje katolíkov a tých, ktorí pozorujú Cirkev zvonku, rovnako ako tomu bolo pred 1 700 rokmi. Isté kresťanské denominácie hlásajú heslo, že „doktrína rozdeľuje“ – že teologické diskusie brzdia misijné poslanie. Ale Nicea nám pripomína, že nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy. To rozdelenie spôsobené doktrinálnou neistotou bolo presne to, čo sa cisár Konštantín snažil uzdraviť. Skutočná jednota existuje len vďaka našej spoločnej viere v Toho, ktorý je samotnou Pravdou.
Kresťania, ktorí sú dnes znechutení otvoreným odporom moderných Ariov, môžu nájsť útechu v Newmanových slovách. Počas období inštitucionálnej krízy, či už v 4. storočí v Rímskej ríši alebo v 16. storočí v Anglicku, to neboli vo všeobecnosti biskupi, kto uchoval vieru – boli to oddaní laici. V Cirkvi hovoríme o sensus fidelium, teda o „zmysel veriacich“. To však nie je to isté ako vox populi, teda prieskum verejnej mienky. Odkazuje to na duchovnú vnímavosť tých, ktorí sú najvernejší, ktorí zostávajú najbližšie Bohu a ktorí dokážu rozoznať hlas pastiera od hlasu nájomníka. Títo „veriaci“ možno nikdy neprečítali žiadnu teologickú knihu, ale majú istejší inštinkt pre pravdu než mnohí vzdelanci. Keď počujú hlasy, ktoré spochybňujú učenie Cirkvi, najmä v otázkach sexuálnej morálky, okamžite im začne blikať výstražná kontrolka. Vedia, že toto nie je katolícka viera, že niečo tu nie je v poriadku. A stále hľadia na biskupov, aby ich viedli a učili.
Príliš často však hľadia márne. Či už zo zle pochopenej zdvorilosti alebo zo snahy zamiesť rozdiely pod koberec, priveľa biskupov sa zdá byť neschopných alebo neochotných postaviť sa týmto falošným hlasom a pomenovať ich menom. Našťastie, laici, podporení novými médiami, čoraz viac vstupujú do tohto prázdna, aby obhajovali a vysvetľovali pravdu katolíckej viery. Možno to nie je celkom to, čo mal II. vatikánsky koncil na mysli, keď volal po obnove laického apoštolátu. Ale Boh koná tajomnými spôsobmi. Prostredníctvom polopohanského cisára viedol Cirkev cez jej najväčšiu teologickú krízu.
A po 1 700 rokoch ju vedie stále.
Fr. Brian A. Graebe
https://www.thecatholicthing.org/2025/02/13/one-creed-to-unite-them-all/