OLTÁRNA MRIEŽKA A HRANICE

Katolicizmus v Spojených štátoch a Európe smeruje k problémom. Hlavným problémom je migrácia. Viceprezident JD Vance kritizoval Konferenciu katolíckych biskupov USA za jej nepriateľský postoj k „rozumnému vymáhaniu imigračných zákonov“. Kardinál Timothy Dolan na to podráždene reagoval, pričom Vanceove vyjadrenia nazval „zlomyseľnými“. Americkí biskupi sa snažia držať vatikánskej línie v tejto otázke. Pápež František neustále kritizuje tých, ktorí chcú sprísniť hraničné kontroly a obmedziť imigráciu. Je pravda, že proti interrupciám vystupuje silnými slovami, no s vášňou pranieruje populistických politikov, ktorí reagujú na nespokojnosť verejnosti s elitárskymi politikami umožňujúcimi neobmedzenú masovú migráciu.

Pri všetkých tých rečiach o Trumpovi ako o „druhom príchode Hitlera“ je pre mnohých ťažké uvedomiť si, že už dávno nežijeme v 20. storočí. To isté platí aj v cirkevných záležitostiach. Mnohí starší duchovní si nedokážu pripustiť, že drvivá väčšina dnešných ľudí sa narodila po Druhom vatikánskom koncile. Po koncile sa Katolícka cirkev vydala na dlhodobú cestu zmierenia sa s dominantným étosom povojnového Západu. Ako tvrdím v knihe Návrat silných bohov (Return of the Strong Gods), tento étos bol definovaný konsenzom otvorenej spoločnosti. V reakcii na to vplyvné osobnosti katolicizmu 70. rokov sformulovali víziu Cirkvi „otvorenej modernému svetu“. To znamenalo klásť dôraz na témy ako „dialóg“, ako aj iné pojmy naznačujúce angažovanosť a otvorenosť.

Karl Popper vo svojej vplyvnej knihe Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia (The Open Society and Its Enemies) vyjadril svoju metafyzickú pozíciu jasne: silné pravdy sú nepriateľmi konsenzu otvorenej spoločnosti. „Otvorený katolicizmus“ túto myšlienku prevzal a začal odmietať „dogmatizmus“ a iné formy „rigidity“ ako protikladné duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Takmer v každej oblasti sa teologická „otvorenosť“ prepojila s progresívnymi morálno-politickými záväzkami. Učili nás, že musíme prekonať hranice a búrať bariéry. Cirkevná hierarchia bola zdiskreditovaná. Klerikalizmus? Potrebujeme „posilnenie postavenia laikov“! To isté sa dialo v širšej spoločnosti. Staré hierarchie sa museli zrútiť. Pedagogika utláčaných? Vylúčení a marginalizovaní musia byť posilnení!

Podobné oslabovanie hraníc nastalo aj v morálnej teológii. Bernhard Häring tvrdil, že morálne učenie Cirkvi nesmie obmedzovať individuálne rozlišovanie. Iní argumentovali, že Cirkev musí byť otvorená novým morálnym poznatkom. Tak ako spoločnosť potrebuje dávku otvorenosti, aj jednotlivec potrebuje oslobodenie od obmedzení a hraníc – právo voľne migrovať, bez ostrých hraníc medzi správnym a nesprávnym.

V 70. rokoch boli v takmer všetkých kostoloch v USA demontované oltárne mriežky. Biskupi a kňazi, ktorí dohliadali na ich odstránenie, mali presnú, hoci mylnú intuíciu. Oplotenie oltára komunikuje silné posolstvo oddelenia. Posvätné a profánne sú odlišné, často protikladné. Boží dar seba samého v Eucharistii si vyžaduje úctu a ochranu pred znesvätením. Ako hriešnici musíme pristupovať k Najvyššiemu s pokorou, pokľaknúť a prosiť, aby nebral ohľad na našu nehodnosť. Tieto pocity sa považovali za spiatočnícke, za prekážku misie Cirkvi. Oltárne mriežky museli ísť dolu, aby sa mohla Cirkev pretvoriť na otvorenú voči svetu. Namiesto ochrany Kristovho prítomného daru museli veriaci vyjsť von a hlásať Evanjelium všetkým. Mladý Hans Urs von Balthasar napísal manifest na podporu tejto vízie s názvom Rúcanie bašt (Razing the Bastions). Názov hovorí za všetko.

Karl Popper vydal svoju knihu v roku 1945. Teraz je rok 2025 a čoraz väčší počet obyvateľov západných krajín si uvedomuje, že otvorená spoločnosť je spoločnosť rozložená, bez smerovania a demoralizovaná. Požadujú niečo iné – spoločnosť lásky, ktorá buduje múry a presadzuje normy, ktoré bránia, chránia a podporujú to, čo milujeme. Podobný posun prebieha aj v Cirkvi – a z rovnakého dôvodu. Otvorená Cirkev sa stáva kolóniou sveta. Jej lídri hovoria ako terapeuti a multikultúrni byrokrati. Posvätné je pohltené banálnym. Rastúci počet veriacich, najmä mladých, chce niečo iné, niečo sebaisté a oddelené od sveta. Ako sa kardinál Cupich v Chicagu s rozčarovaním dozvedel, chcú kľačať pri oltárnych mriežkach.

Povedz mi, čo si myslíš o oltárnych zábradliach, a ja ti poviem, aký je tvoj postoj k čoraz vážnejšiemu politickému a kultúrnemu fenoménu masovej migrácie. Ak si myslíš, že obnova oltárnych zábradlí je zradou Druhého vatikánskeho koncilu, som si istý, že akýkoľvek pokus o vynucovanie hraníc považuješ za neľudskú xenofóbiu.

Pápež František sa rád považuje za muža ľudu. Ale pokiaľ ide o hranice, spolupracuje s bruselskými byrokratmi a globalistickými elitami. Jeho moralizujúca kritika akéhokoľvek úsilia obmedziť príliv migrantov sa v skutočnosti rovná útoku na čoraz väčší počet obyčajných Európanov a Američanov. Pápež naznačuje, že rastúca volebná podpora populistických politikov vychádza z xenofóbnej „nenávisti“ a túžby „diskriminovať“ a „vylučovať“. Pravdu povediac, Svätý Otec znie ako riaditeľ oddelenia diverzity v Google alebo grantový referent Fordovej nadácie – globalista, ktorý sníva o otvorenej spoločnosti, otvorenom svete a tých, ktorí si myslia inak, hádže do koša „poľutovaniahodných“. To isté platí pre jeho snahu vykoreniť latinskú omšu a iné prejavy „rigidity“. Znie ako starý jezuita (čo aj je), ktorý nedokáže pochopiť, prečo mladí ľudia nereagujú na jeho desaťročia staré posolstvo o otvorenosti, dialógu a angažovanosti. Pápež František je oveľa obľúbenejší medzi profesormi teológie na jezuitských univerzitách – tých najoddanejších zástancov „otvorenej Cirkvi“ – než medzi americkými kňazmi pod šesťdesiat rokov.

Predpovedám krízu v katolicizme. Tak ako klerikálny establishment v 19. storočí tvrdošijne obhajoval umierajúci ancien régime, tak aj dnešné katolícke elity sa zúfalo držia zdiskreditovaného konsenzu otvorenej spoločnosti. Medzitým ľudia v laviciach a kňazi, ktorí ich spravujú, chcú vedieť, ako zostať verní v skutočných podmienkach našej doby – podmienkach, v ktorých je „otvorenosť“ vnucovaná ideologicky a spôsobuje čoraz viditeľnejšie škody.

Budeme potrebovať moderného Leva XIII., pápeža, pre ktorého nie je vždy rok 1939 – a ktorý chápe, že Druhý vatikánsky koncil bol len jedným z mnohých ekumenických koncilov.

R.R. Reno

https://firstthings.com/altar-rails-and-borders/