“LAUDATE DEUM” SOTVA SPOMÍNA KRISTA

Laudate Deum ("Chváľte Boha"), apoštolská exhortácia pápeža Františka o klimatickej kríze, ktorá bola dnes zverejnená v Ríme, má aspoň jednu veľkú silu. Je kratšia ako Laudato Si' ("Buď pochválený"), jeho encyklika z roku 2015 na takmer rovnakú tému. Môže to znieť ako chrapúnstvo, ale je to práve naopak. Tá bola nafúknutým dokumentom s takmer 38 000 slovami. Nový text je štíhlejší, oveľa účinnejší a má sotva 7 500 slov. Čo znamená, že ho bežní ľudia môžu skutočne čítať.

Ako takmer všetko, čo František hovorí a robí, aj Laudate Deum je miešaný nápoj. V šiestich častiach a sedemdesiatich troch odsekoch František načrtáva svoje názory na našu "globálnu klimatickú krízu", negatívny vplyv dnešného technokratického myslenia, slabosť príslušných medzinárodných štruktúr pri zmierňovaní krízy, priebeh klimatických konferencií, "čo môžeme očakávať od COP28 v Dubaji" a napokon "duchovné motivácie".

Málokto by spochybnil pápežovo tvrdenie, že v súčasnosti čelíme vážnym environmentálnym problémom plytvania a znečisťovania s klimatickým účinkom a že hlavnými vinníkmi sú bohaté, rozvinuté krajiny.

Prvá časť Laudate Deum - "Globálna klimatická kríza" - je pôsobivo vyargumentovaným súhrnom údajov podporujúcich túto tézu, hoci František príliš netrpezlivo odmieta opačné názory ako "sotva rozumné". Pri oživovaní spomienky na Covid-19 a jeho poučenia, že "to, čo sa deje v jednej časti sveta, má dôsledky na celú planétu", sa dopúšťa poľutovaniahodného prešľapu. Možno je to tak, ale "veda", ktorá stála za hystériou a uzáverami Covidu 2020 - 2021, sa ukázala ako chybná alebo vyslovene nepravdivá, čo viedlo k tisícom zbytočných úmrtí a systematickému šikanovaniu každého, vrátane vedeckých veteránov, ktorí spochybňovali politiku Covidu.

Po Covide sa pochopiteľne vytratila príťažlivosť "sledovania vedy" ako presvedčivého argumentu pre čokoľvek vrátane zmeny klímy. Na druhej strane však František poznamenáva, že "v snahe zjednodušiť realitu sa nájdu takí, ktorí by zodpovednosť [za klimatické škody] chceli hodiť na chudobných" alebo že "za všetko môžu chudobní", pretože majú príliš veľa detí. Presne tak. To je implicitný motív každého balíka pomoci prvého sveta na kontrolu populácie pre krajiny tretieho a štvrtého sveta.

Druhá časť dokumentu - "Rastúca technokratická paradigma" - je najsilnejšia. Je dobre napísaná a presvedčivo podaná. A je v súlade s učením všetkých Františkových posledných predchodcov. Ukážkou sú odseky 23 a 24:

Je mrazivé uvedomiť si, že schopnosti rozšírené technológiou "dali tým, ktorí majú vedomosti a najmä ekonomické zdroje na ich využívanie, impozantnú nadvládu nad celým ľudstvom a celým svetom. Ešte nikdy nemalo ľudstvo takú moc nad sebou samým, a predsa nič nezaručuje, že sa bude využívať múdro, najmä keď si uvedomíme, ako sa v súčasnosti využíva... V koho rukách je všetka táto moc, alebo či nakoniec skončí? Je nesmierne riskantné, aby ju mala malá časť ľudstva". . . . Nie každé zvýšenie moci predstavuje pre ľudstvo pokrok. Stačí si spomenúť na "obdivuhodné" technológie, ktoré boli použité na decimovanie obyvateľstva, zhadzovanie atómových bômb a vyhladzovanie etnických skupín. Boli historické momenty, keď nás náš obdiv [k] pokroku zaslepil pred hrôzou jeho dôsledkov. Toto riziko je však vždy prítomné, pretože "náš obrovský technologický rozvoj nebol sprevádzaný rozvojom ľudskej zodpovednosti, hodnôt a svedomia...". Stojíme nahí a odhalení tvárou v tvár našej stále rastúcej moci a chýbajú nám prostriedky na jej kontrolu. Máme určité povrchné mechanizmy, ale nemôžeme tvrdiť, že máme zdravú etiku, kultúru a duchovnosť, ktoré by boli skutočne schopné stanoviť hranice a naučiť jasnému sebaovládaniu." Nie je zvláštne, že taká veľká moc v takýchto rukách je schopná zničiť život, zatiaľ čo mentalita vlastná technokratickej paradigme nás zaslepuje a nedovoľuje nám vidieť tento mimoriadne vážny problém súčasného ľudstva.

Tieto riadky sú jednoznačne pravdivé a mohol by ich napísať každý pápež od čias Jána XXIII; vynikajúcim príkladom je zbierka myšlienok Benedikta XVI. o životnom prostredí Božia záhrada. Františkovi slúži ku cti, že tak dôrazne a dobre ponúka svoje vlastné postrehy.

Text je však na vratkej pôde, keď tvrdí, že "globalizácia podporuje spontánne kultúrne výmeny, väčšie vzájomné poznanie a procesy integrácie národov, ktoré napokon vyvolávajú multilateralizmus 'zdola', a nie iba ten, ktorý určujú mocenské elity". Globalizácia v skutočnosti mimoriadne dobre poslúžila mocenským elitám a znížila skutočnú moc, ktorú vykonávajú jednotlivé národy a v rámci nich. František múdro kritizuje myšlienku "svetovej autority sústredenej v jednej osobe alebo v elite s nadmernou mocou". Namiesto toho sa zasadzuje za účinnejšie medzinárodné organizácie, ktoré by mali silu slúžiť spoločnému dobru, ukončiť hlad a chudobu a brániť základné ľudské práva.

Problémom je, že doteraz takmer všetky takéto organizácie boli silne ovplyvňované alebo ovládané - čo nie je prekvapujúce - mocenskými elitami; elitami, ktoré majú zdroje na formovanie politiky kontroly populácie, na podkopávanie tradičných sexuálnych noriem a rodiny a na presadzovanie potratov ako "základného práva". Zdá sa, že Vatikán má napriek, alebo možno práve vďaka svojim nahromadeným historickým skúsenostiam, vrodenú slabosť pre svetové organizácie; majú nejasnú vôňu starých dobrých kresťanských čias.

Najväčším sklamaním Laudate Deum je, že od odseku č. 2 až po odsek č. 60 by ho mohol vypracovať ktorýkoľvek inteligentný neveriaci človek pracujúci pre sekulárnu mimovládnu organizáciu. Ježiš sa objaví v odseku č. 1 a potom sa odmlčí až do odseku č. 64. V texte, ktorý má 7 500 slov, sa slovo "Ježiš" vyskytuje trikrát, "Boh" 11-krát, "cirkev" raz, "katolícka" dvakrát, "biblická" raz, "Biblia" raz a "kresťanská" raz. V istom zmysle je to nespravodlivé, pretože záverečná časť textu - "Duchovné motivácie" - je v skutočnosti celkom pekná a opiera sa o rôzne biblické odkazy. Laudate Deum je však v podstate svetský dokument s náboženským dodatkom.

Možno tvrdiť, že to má svoj účel, že ide o špecifický druh "sprievodu". František sa snaží hovoriť spoločným etickým jazykom veľmi rôznorodému globálnemu publiku. Nakoniec však končí ako cvičenie v teológii "me too", požehnanie smeru hlavného názorového prúdu, ktorý je už inde dobre vyjadrený a do veľkej miery formovaný a moderovaný tými istými mocnými ľuďmi, ktorých František právom dúfa, že napomenie a možno aj získa. Tí, ktorí sú pri moci, a ich médiá mu s radosťou poďakujú... a potom si nebudú všímať akékoľvek zreteľné zvyšky kresťanstva v texte. A takýchto zvyškov je veľmi málo; v skutočnosti nie je v celom dokumente nič sebavedomo evanjeliové.

Čo sa, žiaľ, zdá byť vzorom celého pontifikátu.

Francis X. Maier

www.firstthings.com