LEM KRISTOVHO RÚCHA

Každý z nás, kto má utrpenie, ktoré musí znášať, a vieru v Ježiša, túži byť ním nejakým spôsobom a na nejakej úrovni uzdravený. V evanjeliách vidíme, že samozrejmým spôsobom, ako sa k tomu dopracovať, bolo snažiť sa dotknúť Ježiša alebo dosiahnuť, aby sa on dotkol človeka. Všetci videli, že Ježiš má moc uzdravovať, že uzdravenie "vychádza z neho", a preto sa lakťami a strkanicami snažili zistiť, či by mohli upútať jeho pozornosť a dokonca prísť do kontaktu s jeho rukou alebo odevom, či dokonca s jeho tieňom.

Pripomeňme si niekoľko takýchto momentov. Sú chvíle, keď Ježiš prevzal iniciatívu a niekoho kontaktoval. "On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: "Chcem, buď čistý!" A hneď bol očistený od malomocenstva" (Mt 8, 3). O Petrovej svokre: "Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila." (Mt 8, 15). "Tu sa dotkol ich očí a povedal: "Nech sa vám stane, ako ste uverili." (Mt 9, 29-30; porov. Mt 20, 34). Pri premenení: "Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: "Vstaňte a nebojte sa!" (Mt 17, 6 - 7). Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: "Effeta," čo znamená: "Otvor sa!” V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.(Mk 7, 32 - 35). "Prinášali mu aj nemluvňatá, aby sa ich dotýkal" (Lk 18, 15).

Sú však aj iné prípady, keď sa iniciatívy dotknúť sa Ježiša chopil niekto iný: "Keď s nimi zostúpil, zastal na rovine a s ním aj veľký zástup jeho učeníkov i veľké množstvo ľudu z celého Judska a Jeruzalema, i z týrskeho a sidonského pobrežia. Prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich chorôb. Ozdraveli i tí, ktorých trápili nečistí duchovia. Ba každý zo zástupu sa ho usiloval dotknúť, lebo z neho vychádzala sila, ktorá všetkých uzdravovala. (Lk 6, 17-19). "Obyvatelia toho kraja ho spoznali a rozchýrili to po celom okolí. Nato k nemu prinášali všetkých chorých. Prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho rúcha. Všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli." (Mt 14, 35-36). Jedna z najkrajších scén je vo verzii svätého Marka opísaná takto:

“Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: "Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem."A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: "Kto sa to dotkol mojich šiat?" Jeho učeníci mu vraveli: "Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: “Kto sa ma dotkol?” Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: "Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby." (Mk 5, 25-34; Mt 9, 20-22")

V rozprávaní svätého Matúša a svätého Lukáša žena prichádza za Ježišom a dotýka sa "lemu jeho rúcha", čo je detail dobre zachytený na obraze zo štvrtého storočia, ktorý sa nachádza v katakombách Marcelína a Petra v Ríme:

Prečo nás tento príbeh dojíma a oslovuje? Pretože ženou s krvotokom je ktokoľvek. Všetci sme vynaložili energiu a peniaze na svetské lieky, ktoré nás sklamali a zanechali nás horších ako predtým; viac či menej dúfame, že nás Kristus vylieči, ale bojujeme so strachom ísť k nemu alebo sa s ním otvorene stretnúť. Šťastný koniec jej príbehu je ten, po ktorom túžime aj my, a preto musíme napodobňovať jej vieru a odvahu.

Sergej Bulgakov v dvoch dojímavých pasážach svojho Duchovného denníka naráža na uzdravenie ženy s krvným výronom:

Z hlbín som volal k tebe, Pane [Ž 130,1]. Keď smútok premôže srdce a na dušu zostúpi skľúčenosť, ty, Pane, len ty si moja útecha a moje útočisko. Chytám sa lemu tvojho rúcha [Mt 9, 20] a môj smútok ustupuje a radosť, milostivá radosť, zaplavuje moje srdce. A cítim, že túto radosť mi už nič nemôže vziať. Ale keď vo svojej zbabelosti pustím lem tohto rúcha, utopím sa [Mt 14, 30] [2].

Ale vždy ťa trápi pocit ťažoby, pocit bezmocnosti, vzdialenosti od Boha. Vtedy sa zdá, že nie ty si vzdialený od Boha, ale Boh je vzdialený od sveta a nevera sa nenápadne vkráda do duše a napĺňa ju svojou chladnou, ľadovou samotou. Chladné a ľadové srdce je ďaleko od Slnka. Obráť sa teda k nemu, rukou sa chyť okraja jeho rúcha [Mt 9, 21]; zoslabni, ale túž ho milovať viac ako seba, viac ako svoj život, viac ako to, čo je ti najdrahšie, buď pripravený vzdať sa všetkého, všetkého kvôli láske k Bohu [Mt 10, 37]. A v tvojom srdci sa ako odpoveď rozhorí oheň, ľad sa roztopí, oči zvlhnú slzami; srdce sa zapáli a zachveje, zachytí vôňu blízkosti neba. A opäť nájdeš všetkých svojich drahých milovaných a svet sa rozžiari vo svojej kráse a temnota tvojej duše sa zmení na svetlo radosti a celá tvoja duša sa v blaženom vyčerpaní odovzdá do Pánových rúk. Ó, najsladší Ježišu, Ženích mojej duše, radosť večná, príď do komnaty mojej duše, buď so mnou, večeraj so mnou [Zjv 3, 20], neopúšťaj ma. Volám ťa, milujem ťa, modlím sa k tebe, Ježišu, môj Pane [3]

Tieto pasáže ponúkajú nové podnety na rozjímanie o jednom z nespočetných zvykov, ktoré sa vyskytujú v rozsiahlej sfére rímskeho obradu, a to o zvyku, že servírka (servíri) alebo diakon dvíhajú ornát kňaza počas pozdvihovania hostie a kalicha. Zdvihnutie lemu vrchného odevu kňaza - teda symbolické dotknutie sa moci Krista Veľkňaza a Spasiteľa - pripomína celé predchádzajúce rozprávanie a teológiu. Tento zvyk, ktorý mal praktický pôvod, rýchlo nadobudol symbolický alebo alegorický význam. Ako vysvetľuje Michael Fiedrowicz:

Jednotlivé liturgické prvky, ktoré boli pôvodne zavedené kvôli praktickým požiadavkám alebo z iných historicky podmienených dôvodov, mohli v neskorších epochách nadobudnúť nový, symbolický význam, ktorý im umožňuje prekonať čas a urobiť ich hodnými ochrany. Napríklad pri pozdvihovaní hostie a kalicha majú podľa pokynov rubrík slúžiaci zdvihnúť kňazský ornát, čo bolo pôvodne nevyhnutné kvôli konštrukcii stredovekého zvonového ornátu a jeho ťažkému, bohato zdobenému materiálu. Dnes sa tento zvyk zachováva napriek modifikovaným formám rúcha, a to aj pre jeho krásny a symbolický význam, keď si človek spomenie na ženu s krvotokom, ktorá bola uzdravená dotykom lemu Kristovho rúcha (porov. Mt 9, 20 a nasl.), a potom v tomto geste vidí symbol posväcujúcej moci, ktorá vyžaruje zo Sviatosti oltárnej[4].

Komentujem to aj vo svojej knihe Reclaiming Our Roman Catholic Birthright, keď vysvetľujem vhodnosť postoja ad orientem:

Celebrujúci kňaz, ktorý je na základe svojho svätenia prispôsobený Kristovi, sa stáva živým ikonostasom pred oltárom: obrazom, ktorý tam stojí a nezjavuje seba samého, ale Pána. Druh ornátu, ktorý sa bežne nosí v tradičnej liturgii, je na chrbte zložitejšie zdobený, pretože je určený na pohľad zozadu. Kňaz sa stráca vo svojej úlohe, takže keď posluhujúci zdvihnú okraj ornátu pri pozdvihovaní hostie a kalicha, vieme, že aj my, napodobňujúc ženu trpiacu krvotokom, môžeme uchopiť Kristovo rúcho a byť uzdravení (porov. Mt 9, 20 - 21; Mt 14, 36). V tomto dvojitom pozdvihnutí sa celé stvorenie spolu s naším srdcom pozdvihuje k Bohu, obnovuje sa u neho v skutku a v prísľube (36).

Mnohí katolíci to už poznajú zo skúsenosti alebo z bohoslužobnej literatúry predkoncilového obdobia. (Určite sa to počíta za okrajové správanie, najmä po 16. júli 2021.)

V rímskej omši, ako sa vyvíjala, preto vidíme jemnú a rozumnú postupnosť. Najprv sa rukou slúžiaceho dotýkame Najvyššieho kňaza zvonka, a to tak, že sa chytíme okraja jeho rúcha. Laik sa zdvojuje: sám sa odevu nedotýka; a napokon, ide len o odev, nie o osobu ako takú. Po druhé, vďaka milosti, ktorú nikdy nebudeme schopní pochopiť, a už vôbec nie za ňu v tomto živote dôstojne poďakovať, môže ten, kto má čisté svedomie, pristúpiť k svätej hostine a dotknúť sa samotného Pána - ba dokonca prijať jeho oslávené telo s jeho vykupiteľskou krvou, s jeho všesvätou dušou a jeho životodarným božstvom do svojho tela a duše, čo ďaleko, ďaleko presahuje všetko, o čom ktokoľvek z trpiacich klientov nášho Pána v evanjeliách kedy sníval. Prečo taký dôraz na dotyk s Pánom? Azda nikto nevyjadril toto zdôvodnenie lepšie ako kardinál Charles Journet:

V stanovenom čase sa Boh neuspokojil s tým, že sa k ľuďom dostal z hĺbky svojho nedostupného svetla, ale sám sa začal viditeľne zjavovať uprostred nich a liečiť ich rany zmyslovým kontaktom svojho človečenstva.... Už počas časného života nášho Spasiteľa sa začala vylievať milosť na Cirkev, ktorú okolo seba zhromaždil svojím bezprostredným posväcujúcim kontaktom.... Keby bol Kristus zostal medzi nami [podľa svojho viditeľného človečenstva], bol by sa mohol zmyslovým kontaktom dotknúť len malého počtu ľudí; ale pri odchode z tohto sveta by sa mohol prostredníctvom hierarchie, ktorú posiela cez priestor a čas, telesne dotknúť celého ľudstva.... A aby sa k nám mohol naďalej približovať s rovnakou dôvernosťou ako počas dní svojho smrteľného života, Ježiš zanecháva uprostred nás sprostredkovanie hierarchickej moci a sviatostných obradov, ktoré predlžujú jeho zmyslový kontakt s celým svetom a pod ktorých formou pošle plnosť milosti a pravdy: "Choďte, učte všetky národy, krstite ich... a učte ich.... Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28, 19-20)[5].

A ešte raz:

Je to pôsobenie prostredníctvom kontaktu, ktoré zakladá Cirkev v jej stave plnosti a dokonalosti. Je to činnosť prostredníctvom kontaktu, ktorú sa Kristus snaží v istom zmysle znásobiť, keď prechádza na druhú stranu mora, aby uzdravil posadnutého človeka, keď prechádza cestami Judey a Galiley, dokonca až na hranice Fenície. Práve tento kontakt si želal, aby pokračoval v čase, keď na prahu odchodu z nás ustanovil viditeľnú hierarchiu uprostred nás; zo svojho nebeského domova používa túto hierarchiu ako telesný nástroj, aby s nami udržiaval tento zmyslový kontakt (Mt 16, 19). Práve tento kontakt chce rozšíriť na všetky národy (Mt 28, 19), dokonca až na kraj zeme (Sk 1, 8) a na koniec čias (Mt 28, 20), a neustále dáva vzniknúť svojej Cirkvi. Práve tento kontakt nám prostredníctvom sviatostí Nového zákona - ktoré sú ako Kristove ruky vystierajúce sa k nám naprieč priestorom a časom - odovzdáva (podľa našich správnych dispozícií) Kristovu sviatosť so všetkými pokladmi, ktoré sú jeho vlastníctvom.... Práve kontaktom so sviatosťami prichádza do Cirkvi plne Kristova, plne Kristom stvárnená a plne Kristovi zodpovedajúca milosť[6].

Práve v súlade s nádhernou pedagogikou svätej omše na nás dar dôverného spojenia s Pánom o to viac zapôsobí prvý pohľad na posluhujúceho, ktorý dvíha ornát kňaza. "Vzdialenosť" medzi nami a svätostánkom, zástupná povaha toho, čo sa koná za nás, je akousi anticipáciou a symbolom blízkosti a uzdravenia, ktoré dúfame získať. 7. Možno ju dokonca vnímať ako symbol našej túžby pomáhať Pánovi pri obetovaní seba samého, keď hlbšie vstupujeme do jeho aktu vykupiteľskej obety, "dopĺňajúc na [našom] tele to, čo chýba v Kristových útrapách pre jeho telo, čiže Cirkev (Kol 1, 24).

Pán sa týmito slovami postavil svojim nepriateľom: "Beda aj vám, zákonníkom, lebo nakladáte ľuďom bremená, ktoré nemôžu uniesť, a sami sa ani prstom nedotýkate balíkov" (Lk 11, 46). Boh Otec nás síce zaťažuje bremenami, ale naše bremená sa dajú uniesť - a on sám sa nás dotýka svojím prstom, Duchom Svätým a Eucharistiou -, aby sme mohli niesť svoj kríž až do slávy.

Dr. Peter Kwasniewski

[1] Je nádherné porovnať, ako svätý Lukáš rozpráva ten istý príbeh, a vidieť rozdiely: "Bola istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok a ktorá obetovala všetok svoj majetok lekárom, ale nikto ju nemohol uzdraviť. Prišla za ním a dotkla sa lemu jeho rúcha; a hneď jej prestala tiecť krv. A Ježiš povedal: Kto sa ma to dotkol? A všetci zapierajúci, Peter a tí, čo boli s ním, povedali: Učiteľ, zástupy sa tlačia a tlačia na teba, a ty hovoríš: Kto sa ma dotkol? A Ježiš povedal: Viem, že cnosť vyšla zo mňa. A žena, keď videla, že sa neskrýva, prišla trasúc sa, padla pred jeho nohami a pred celým ľudom vyhlásila, z akej príčiny sa ho dotkla a ako bola hneď uzdravená. On jej však povedal: Odpovedal: "Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila, choď v pokoji." (Lk 8, 43-48).

[2] Sergej Bulgakov, Duchovný denník, vyd. a prekl. Mark Roosien a Roberto J. De la Noval (Brooklyn: Angelico Press, 2022), 55.

[3] Tamže, 99.

[4] Michael Fiedrowicz, Tradičná omša: Fiedrich: History, Form, and Theology of the Classical Roman Rite, trans. Rose Pfeifer (Brooklyn: Angelico Press, 2020), 212. Joseph Shaw k tomu poznamenáva: "V súčasnosti sa v kostole koná sv: "Antropológ by povedal, že ide o životný fakt kultúry: významy sa bežne viažu na praktiky, nie naopak. Kresťan by takýto vývoj mohol pripísať Božej prozreteľnosti. Ani v jednom prípade nejde o nekonečne tvárny význam: kontext určuje hranice toho, čo má zmysel, a neskoršie spôsoby chápania nadväzujú na tie predchádzajúce. Čím viac tento vývoj pokračuje, tým viac zmyslu môže veriaci objaviť a tým podrobnejší kontext majú k dispozícii aj neskorší komentátori."

[5] Charles Journet, Teológia Cirkvi, prel. Victor Szczurek (San Francisco: Ignatius Press, 2004), 44-47.

[6] Tamtiež, 72-73.

[7] Pozri moju prednášku "Vzťah medzi kňazom a ľudom v latinskej omši: Priestor a čas pre božskú intimitu".

www.onepeterfive.com