NÁSTUP KULTÚRNEHO KRESŤANSTVA BEZ OSOBY JEŽIŠA KRISTA
Minimálne je nepopierateľné, že značný počet verejných intelektuálov začína prejavovať záujem o kresťanskú vieru. Tento záujem niektorých priviedol k úprimnému obráteniu (napríklad v prípade Ayaan Hirsi Ali, Nialla Fergusona alebo Tammy Petersonovej). U iných (Jordan Peterson, Douglas Murray a Konstantin Kisin, aby sme spomenuli aspoň niektorých) zostáva ich viera nejasná – kresťanstvo je skôr niečo, k čomu sa odvolávajú, než čo by skutočne prijali.
Nikde to nebolo viditeľnejšie než na konferencii ARC (Alliance for Responsible Citizenship), ktorá sa konala v Londýne v dňoch 17. – 19. februára. Táto pôsobivá udalosť, na ktorej sa zúčastnilo viac ako štyritisíc ľudí z celého sveta, sa zameriavala na víziu obnovy ARC, založenú na presvedčení, že západná civilizácia je v úpadku, no zároveň bola poháňaná nádejou, že môžeme „znovu položiť základy našej civilizácie“. Ambiciózna misia, to je isté.
Vo svojom prvom prejave Jordan Peterson povzbudil účastníkov, aby podporovali „pravé a vzájomne sa rešpektujúce spojenie tradičného konzervativizmu a klasického liberalizmu“ proti hedonizmu. To sa na konferencii, ktorá má v jadre myšlienku zodpovedného občianstva, môže zdať rozumné. No ako to dosiahneme v praxi? “Obeta,” vyhlásil Peterson so svojím typickým vážnym tónom, je jediným riešením.
Nasledovalo dokonalé ukázanie predností aj obmedzení kultúrneho kresťanstva. Peterson pretkával svoj prejav takmer priznaniami pravdivosti kresťanskej viery, no zakaždým sa starostlivo vyhýbal tomu, aby túto hranicu skutočne prekročil. „Biblická knižnica,“ ako sa vyjadril Peterson, je jedným zo „základných textov“ „slobodných západných spoločností“, ktoré slúžia ako „rozšírené štúdie“ o nevyhnutnosti sebaobetovania v prospech budúcich generácií. Pre Petersona nie je kresťanstvo pravdivým mýtom (ako to slávne formuloval C. S. Lewis), ale „zjednocujúcim meta-naratívom“. Preto asi neprekvapí, že hoci bola „kresťanská dráma obety“ vyzdvihovaná mnohokrát, Kristus sám nebol ani raz spomenutý.
Rétorika „naratívu“ je síce určite príťažlivá pre nekresťanov, no nesie riziko zahmlievania skutočných kresťanských právd. „Obeta, ktorá sa Bohu najviac páči,“ uzavrel Peterson, „je tá, ktorá smeruje k najvyššiemu.“ Ale čo fakt, že najväčšou obetou bolo Božie vlastné obetovanie sa na vykúpenie ľudstva skrze Kristove vtelenie? Peterson chce, aby sme verili, že sa dokážeme „pozviechať sami“, prekonať svoje egoistické ja a vystúpiť k „božskému“. Kresťanská viera nás však učí, že to je Boh, kto sa vo svojom milosrdenstve skláňa k nám z neba. Civilizáciu nemôžeme vybudovať len čistou silou vôle. Potrebujeme otium rovnako ako negotium; modlitbu rovnako ako tvrdú prácu.
Aby sme boli voči Petersonovi féroví, netvrdí, že je kresťan. No ako jeho verzia kultúrneho kresťanstva získava na sile, začína mať vplyv aj na tých, ktorí sa za kresťanov už považujú. Napríklad Ayaan Hirsi Ali súhlasila s Petersonom, že úpadok Západu súvisí s oslabovaním kresťanstva. „Moje posolstvo pre vás dnes,“ vysvetlila počas druhého dňa konferencie, „je zdôrazniť, že zodpovedné občianstvo na Západe je neoddeliteľné od kresťanskej morálky.“ Mám veľký rešpekt voči Hirsi Ali, ktorú považujem za úprimnú vo svojom obrátení na kresťanstvo. No jej výrok vyvoláva zásadnú otázku: Ako môžeme prijať „kresťanskú morálku“, ak neveríme v pravdivosť kresťanského príbehu?
Ale, počujem namietať napríklad Roda Drehera, ARC je predsa konferencia o zodpovednom občianstve, nie duchovné cvičenia. Prečo by sme nemohli pracovať na záchrane západnej civilizácie, keď vieme, že to nie je to isté, čo spása? Prečo by sme nemohli priblížiť kresťanstvo širšiemu publiku, aby sme mohli efektívnejšie spolupracovať? Z tohto pohľadu niet ničoho zlého na tom, že Peterson nazýva Kristov život „meta-naratívom“ alebo že Hirsi Ali podporuje návrat ku „kresťanskej morálke“.
Berem tento argument na vedomie. No problém zostáva – prechod od kultúrneho kresťanstva k čisto nástrojovému využívaniu kresťanskej viery je nebezpečne krátky a zvodne plynulý. Preto by sme mali zostať opatrní. „Národné štáty,“ pokračovala Hirsi Ali v tom istom prejave, „potrebujú kresťanskú morálku“ na svoje prežitie. Čo to však znamená? Mali by štáty podporovať účasť na omšiach alebo zaviesť povinné štúdium Biblie na školách? Musíme skutočne veriť v Krista, alebo nám postačí len považovať jeho príbeh za inšpirujúci? A čo je ešte dôležitejšie: Ak by jedného dňa Západ už „nepotreboval“ kresťanstvo, mali by sme ho jednoducho zahodiť? Samozrejme, Peterson, Hirsi Ali a mnohí ďalší rečníci na ARC majú pravdu, keď poukazujú na to, že Západ bol formovaný kresťanskou vierou. Oceňujem ich odvahu hovoriť o tom nahlas a zreteľne. Ich úspech je pozitívnym signálom, že kresťanstvo sa začína brať vážnejšie aj v sekulárnom svete. Určite neobhajujem kresťanský ústup zo spoločnosti, ani neodmietam spoluprácu so sekulárnymi priaznivcami kresťanskej viery na dosiahnutí spoločných cieľov.
Nemali by sme však stratiť zo zreteľa hlavný cieľ kresťanského života, konečný cieľ, pre ktorý sme boli stvorení. Kresťania vybudovali prvé nemocnice, prvé univerzity, najkrajšie katedrály. Ako nedávno argumentoval Paul Kingsnorth, „Mnísi vybudovali Západ rovnako nepochybne ako vojaci – a vybudovali jeho trvalejšiu časť.“ Ako kresťania veríme, že sme boli stvorení na to, aby sme milovali a boli milovaní Bohom. To je náš cieľ, náš zmysel: Boh. Ak sme niečo stratili, obnovujeme to pre Neho. Akékoľvek iné dobro, ktoré vznikne ako dôsledok nášho nasmerovania života ku Kristovi, aj keby to bolo také vznešené ako oživenie západnej civilizácie, musí zostať druhotné.
V konečnom dôsledku zostáva otázka: Čoho sme občanmi? Ak skutočne veríme, že „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20), potom musíme jasne povedať, že kresťanská viera nie je len užitočná, ale aj pravdivá.
Beatrice Scudeler
https://thecatholicherald.com/apparently-new-atheism-is-out-cultural-christianity-is-in-but-where-is-jesus-in-all-this/