SVÄTOSŤ CIRKVI A ŠKANDÁLY V JEJ LONE
Ako vysvetľujú teológovia, Cirkev založená Ježišom Kristom je Božím kráľovstvom na tomto svete, naplnením vykúpenia, dokonalosťou pôsobenia Ducha Svätého, najslávnejším prejavom Svätej Trojice. Oslávenie Svätej Trojice je konečným cieľom Cirkvi a celého stvorenia. Svätosť Boha, Jediného a Trojjediného, predstavuje dôvod svätosti Cirkvi, ktorá je svojou podstatou vnútorne svätá, čistá a nepoškvrnená, aj keď sa skladá z hriešnikov. O tejto svätosti svedčia jej členovia. Nech je skazenosť v Cirkvi akokoľvek veľká, vždy sa nájde dostatočný počet svätých, ktorí si zachovávajú pravú vieru a vedú dokonalý život. Svätosť mystického tela nevyžaduje, aby všetci jeho členovia boli svätí, ale aby existovali svätí a aby sa ich svätosť javila ako ovocie zásad a pravidiel svätosti, ktoré Kristus zveril Cirkvi (Conrad Algermissen, La Chiesa e le chiese, Morcelliana 1942, s. 3-15).
Žiaľ, tento nadprirodzený rozmer Cirkvi je cudzí nielen tým, ktorí proti nemu bojujú, ale niekedy aj tým, ktorí ho obhajujú. Cirkev mala vždy svojich odporcov i obhajcov, ale dnes hrozí, že aj tí druhí ju budú považovať za rovnaký podnik alebo politické hnutie.
Napríklad pápež František často vystupuje skôr ako politický vodca než ako Petrov nástupca. Ale okrem pochybného výkonu jeho vlády a mediálneho obrazu zostáva legitímnym vikárom Krista, 266. pápežom Katolíckej cirkvi.
Legitímnymi nástupcami apoštolov sú kardináli, ktorí ho obklopujú a na ktorých bude, aby zvolili jeho nástupcu. Kontroverzie okolo postavy úradujúceho pontifika sa však rozširujú aj na Posvätné kolégium, a to kvôli omylom, ktoré verejne vyznávajú niektorí kardináli, a morálnym škandálom, ktoré sa právom či neprávom týkajú niektorých z nich. Škandály a omyly sprevádzali život Cirkvi od jej počiatkov a Cirkev v rámci nej zriadila cirkevné tribunály, ktoré mohli overiť obvinenia a uložiť vinníkom náležité cirkevné tresty. Znepokojujúcou novou skutočnosťou je, že rozsudky a oslobodzujúce rozsudky sa teraz vynášajú v médiách skôr, ako sa vynesú v cirkevných súdnych sieňach, čím sa ruší tradícia diskrétnosti a spravodlivosti, ktorá vždy charakterizovala vnútorné fungovanie Cirkvi.
V posledných dňoch medzinárodná tlač venovala pozornosť prípadu peruánskeho kardinála Juana Luisa Ciprianiho Thorneho, arcibiskupa Limy, ktorému podľa rekonštrukcie kauzy v španielskom denníku El País z 25. januára, po ktorej nasledovala intervencia kardinála a vyhlásenie vatikánskej tlačovej kancelárie, Svätá stolica uložila opatrenia obmedzujúce jeho verejnú činnosť, miesto pobytu a používanie kardinálskych insígnií. Pápež si totiž zrejme myslí, že sa dopustil vážnych morálnych zločinov, a preto ho trestne sankcionoval, avšak bez toho, aby ktokoľvek poznal dôkazy, na ktorých sa tieto sankcie zakladajú. Kardinál Cipriani zatiaľ tvrdí, že je nevinný, a protestuje, že nedodržal právne predpisy. Podobne ako kardinál Cipriani, aj peruánsky arcibiskup José Antonio Eguren, ktorý bol zapojený do nedávnych udalostí, ktoré viedli k potlačeniu Sodalitium Christianae Vitae, odsúdil, že bol podrobený súdnemu procesu, v ktorom neboli rešpektované jeho práva, čo naznačuje, že Svätá stolica postupuje v právnej rovine s použitím postupov nehodných Kristovej Cirkvi.
Hrozí, že morálne zneužitie, z ktorého sú títo preláti obvinení, bude prekryté rovnako závažným právnym zneužitím. To môže vyvolať hmlu neistoty okolo početných škandálov, ktoré postihli kolégium kardinálov v posledných rokoch pontifikátu, počnúc prípadom amerického kardinála Theodora McCarricka, ktorého pápež František vo februári 2019 odvolal z klerického stavu pre sexuálne zneužívanie, do ktorého bol zapletený.
O mesiac neskôr, v marci 2019, musel z funkcie arcibiskupa odstúpiť emeritný arcibiskup Santiaga de Chile Ricardo Ezzati Andrello, ktorého v roku 2014 vymenoval za kardinála sám pápež Bergoglio, a to pre krytie obvinení zo sexuálneho zneužívania maloletých. V tých istých dňoch bol vo Francúzsku kardinál Philippe Barbarin odsúdený na šesťmesačný podmienečný trest odňatia slobody za neoznámenie sexuálneho zneužívania spáchaného kňazom v jeho diecéze. Hoci bol rozsudok neskôr v januári 2020 po odvolaní zrušený, Barbarin predložil svoju rezignáciu na funkciu lyonského arcibiskupa, ktorú pápež František prijal v marci 2020.
Pápež František 24. septembra 2020 prijal zrieknutie sa kardinála Becciua „práv spojených s kardinálskym titulom“ vrátane práva na účasť v budúcom konkláve. Becciu bol zapletený do škandálu s investíciami do nehnuteľností v Londýne. Vždy vyhlasoval, že je nevinný, ale v decembri 2023 ho vatikánsky súd zložený výlučne z laických sudcov odsúdil na päť rokov a šesť mesiacov odňatia slobody s doživotným pozbavením verejného úradu za finančné trestné činy vrátane sprenevery, prania špinavých peňazí, podvodu, vydierania a zneužitia úradnej moci. Na druhej strane sa zdá, že prípad kardinála Óscara Rodrígueza Maradiagu, arcibiskupa z Tegucigalpy, koordinátora skupiny, ktorá mala pápežovi radiť v otázkach riadenia Cirkvi, nemal žiadne trestnoprávne dôsledky. V roku 2017 sa honduraský kardinál ocitol v centre obvinení z nehospodárneho nakladania s financiami vrátane prijímania veľkých súm peňazí od Katolíckej univerzity v Hondurase, ktorej bol rektorom, ale z funkcie arcibiskupa diecézy odstúpil až v roku 2023, vo veku 81 rokov.
Doktrinálne a morálne škandály v súčasnosti prenikli do celého spoločenského tela Cirkvi a znetvorili jej obraz. Každý, kto navštevuje cirkevné spoločenstvá, vie, v akej smutnej situácii sa mnohé z nich nachádzajú. Obraz predstavuje oportunistických a zbabelých farárov; biskupov s obchodným zmýšľaním, neznalých teológie a kanonického práva; predstavených rehoľných rádov, ktorí sa viac zaujímajú o organizovanie lobistických akcií vo svojich kongregáciách než o dobro veriacich; rehoľníkov a rehoľníčky, ktorí sú teraz nespokojní s Cirkvou a pošliapavajú svoje rehoľné sľuby. Nehovoriac o havarijnom stave, v akom sa nachádzajú cirkevné budovy, keď ich nepodporuje mocný štát alebo európske príspevky, ale najviac zaráža nedbalosť a ľahostajnosť, s akou sa slávi svätá omša, čoraz viac vzdialená nielen formou, ale aj duchom od tej apoštolskej.
Je to dôvod hodiť všetko do jedného vreca a viditeľnú Cirkev hodiť cez palubu s opovrhnutím? To by predsa neurobila Panna Mária, ktorá pod krížom zdvojnásobila svoju lásku k zranenému telu nášho Pána. Cirkev na zemi je sám Kristus, ktorý prežíva mystickým spôsobom. Dejiny Cirkvi odrážajú jeho život. Celý život Božieho Syna bol krížovou cestou a taký je aj život Cirkvi cez pohnuté udalosti dejín. A tak ako v Ježišovom živote po Veľkom piatku nasledovala triumfálna Veľkonočná nedeľa, tak aj členovia Cirkvi budú jedného dňa účastní na jeho oslávení, Preto Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený“ (Mt 24, 13-14).
Rany spôsobené Cirkvi jej vnútornými členmi musia preto živiť našu vytrvalosť a dôveru v neporušiteľnosť Cirkvi. Čím viac je umŕtvovaná, tým viac musí rásť naša túžba po jej vyvýšení a oslave. Veľkodušné srdcia veria v konečný triumf Cirkvi, ktorej je súdené zažiariť, svätá a nepoškvrnená, nielen na konci čias, ale aj v historickej budúcnosti, ktorú Prozreteľnosť určite uskutoční podľa svojich tajomných plánov.
prof. Roberto de Mattei
https://www.corrispondenzaromana.it/la-santita-della-chiesa-e-gli-scandali-al-suo-interno/