ZDRAVIE PÁPEŽA A PODOZRIVÉ MLČANIE O VEČNOM ŽIVOTE
Moderná spoločnosť sa vyhýba téme smrti a večného života. Kým v minulosti bola smrť vnímaná ako neoddeliteľná súčasť existencie, dnes je v kolektívnom vedomí vytláčaná na okraj, akoby bola len vzdialenou abstrakciou, ktorú netreba riešiť. Strata duchovného pohľadu viedla k tomu, že smrť je vnímaná len ako medicínsky problém – nie ako brána k večnosti. Paradoxne sa to odráža v otázke zdravia pápeža.
Spoločenský diskurz je pri tomto zredukovaný len na otázky medicíny, starostlivosti a nádeje na uzdravenie. Hovorí sa o modlitbách za zdravie pápeža, o lekárskych prognózach, no málokto spomenie najzásadnejšiu kresťanskú realitu: že život sa nekončí smrťou a že každý, vrátane najvyššieho pastiera Cirkvi, sa raz postaví pred osobný Boží súd. Práve pápež by mal byť príkladom v tomto uvedomení si posledných vecí. Ako hlava Cirkvi by mal aj vo svojom utrpení ohlasovať eschatologické pravdy viery a pripomínať, že pozemská existencia nie je konečná.
Ako je možné, že ani v tejto situácii, keď je zjavné, že pápežov život môže byť v ohrození, sa nehovorí o tejto podstatnej dimenzii viery? Prečo v cirkevných kruhoch prevláda reč, ktorá sa nelíši od reči sekulárneho sveta? Je správne a potrebné modliť sa za pápežovo zdravie, no ešte dôležitejšie je modliť sa za to, aby bol pripravený stretnúť sa s Bohom. To je skutočný prejav lásky k najvyššiemu pastierovi a napokon ku každému človeku. Skutočnou kresťanskou nádejou nie je zachovanie telesného života, ale videnie Boha z tváre do tváre a najmä milosť konečnej vytrvalosti v dobrom, ako to učí sv. Tomáš Akvinský (Summa Theologiae, II-II, q. 137, a. 4). Táto vytrvalosť, známa ako donum perseverantiae, nie je len ovocím ľudskej námahy, ale predovšetkým milosťou získanou modlitbou. Práve preto je dôležité nielen žiť spravodlivo, ale aj prosiť Boha o to, aby nám dal milosť vytrvať až do posledného dychu. Lebo práve v tej chvíli sa rozhoduje náš večný osud. Prečo sa teda o tejto skutočnosti v súvislosti so stavom pápeža nehovorí? Nie, neznamená to, že by sme ho predčasne pochovávali. Znamená to, že sa vytratila nadprirodzená viera a zostala len viera vo všemocnú lekársku vedu, teda čistý naturalizmus.
Tento úpadok sa prejavuje aj v samotnom spôsobe, akým je komunikovaný zdravotný stav pápeža. Všetky informácie sa obmedzujú na detaily o jeho dennom režime – kedy sa zobudil, čo jedol, či čítal dennú tlač (čo je napokon smiešne, koho zaujímajú takéto banality?). Nikde však nepočujeme zmienku o tom, či slúžil svätú omšu, či sa jej aspoň zúčastnil, či sa modlí. Akoby pápež nebol primárne mužom modlitby a obety, ale len verejnou politickou osobnosťou, ktorej zdravie treba monitorovať ako zdravie akéhokoľvek iného štátnika. Pritom v minulosti bolo normálne, že sa komunikoval aj duchovný rozmer choroby pápeža. Po atentáte na Jána Pavla II. svet videl jeho fotografie na nemocničnom lôžku – nie ako senzáciu, ale ako svedectvo. Videli sme ho, ako koncelebroval svätú omšu v nemocnici, ako sa modlil, ako v tichosti trpel. Dnes? Pápež je chorý, ale nikto ho nevidí. Nikto nevie, ako sa duchovne pripravuje.
Keď v rodine ochorie otec či matka, deti ich navštívia. Nie sú od nich izolované. No pápež je dnes od Božieho ľudu oddelený, ako keby veriaci nemali právo vedieť, či ich najvyšší pastier prežíva svoju chorobu v duchu viery. Koľkých trpiacich a chorých by to povzbudilo a posilnilo?
Katolícka viera nie je humanistická filozofia. Nie je to „pozitívna energia“ ani morálna terapia. Je to realita, ktorá hovorí o smrti, o súde a o večnom živote. Ak sa ľudia v okolí Kristovho zástupcu na zemi, či on sám, hanbia či boja hovoriť o posledných veciach človeka, kto ich bude pripomínať? Ak veriaci rezignujú na nadprirodzený pohľad, kto ho v tejto dobe ešte bude mať?
redakcia Vhod-Nevhod