NEMECKÁ SYNODA - VZOR REVOLÚCIE V CELEJ CIRKVI

Predstavujeme vám prednášku pri príležitosti uvedenia novej knihy o nemeckej synodálnej ceste, v ktorej autor krátko objasňuje mnohé procesy, ktoré vidíme v Cirkvi dnes, no ktorých korene siahajú hlboko do minulosti. Aj keď, bohužiaľ, kniha nie je dostupná v slovenskom preklade, ponúkame ctenému čitateľovi tento preklad prednášky:

Táto kniha sa zaoberá takzvanou "nemeckou synodálnou cestou" (Synodale Weg). To, čo je v stávke, však ďaleko presahuje germánsku sféru. Podľa autoritatívnych pozorovateľov života Cirkvi to, o čom sa bude diskutovať na Weg-u, výrazne ovplyvní generálnu synodu, ktorú zvolá pápež František na jeseň 2023 a 2024, tak ako to už ovplyvnilo predsynodálne konzultácie uskutočnené v rôznych krajinách (1).

Ak na chvíľu odhliadneme od štatistického faktu veľmi nízkeho záujmu veriacich na celom svete o predsynodálne "cesty" a/alebo konzultácie, v našej štúdii sa pozastavíme pri analýze dôležitosti preberaného obsahu a intenzity záväzku zúčastnených cirkevných autorít uskutočniť to, čo si František želal už v roku 2015 pri príležitosti prejavu k päťdesiatemu výročiu ustanovenia biskupskej synody: "Cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia [. ... je konštitutívnym rozmerom Cirkvi" (2).

V súčasnosti, bez ohľadu na iné úvahy, nemecká synodálna cesta, ktorá sa prezentuje ako odpoveď na toto pápežovo pozvanie, zaujala miesto hlavného aktéra v tomto "konštitutívnom rozmere Cirkvi tretieho tisícročia". Tieň jej odvážnych návrhov sa vrhá po celom svete na celý synodálny proces iniciovaný v Cirkvi.

Implicitnú výhradu pápeža Františka k nemeckej synodálnej ceste bolo možné vidieť skôr v otázke metódy než obsahu. Podľa jedného z najviac akreditovaných vatikanistov, Sandra Magistra, podľa pápežovho názoru v nemeckom Weg "problém vzniká vtedy, keď synodálna cesta vychádza z intelektuálnych, teologických elít a je výrazne ovplyvnená vonkajšími tlakmi", zatiaľ čo namiesto toho by sa mala robiť "s veriacimi, s ľudom". Ukazujúc, ako sú tieto "názory" ľudí do značnej miery podmienené zvonka Cirkvi, veľkými protagonistami prevládajúcich kultúrnych modelov, Magister dospieva k záveru, že "nákaza nemeckej 'synodálnej cesty', ktorú nezastavil pápež, teraz prekročila hranice a hrozí podmieniť samotnú generálnu synodu synodálnosťou" (3).

Nedávno iný autoritatívny autor, Ed Condon, napísal v časopise The Pillar niečo ešte jednoznačnejšie: "Mnohí pozorovatelia poukazujú na verejnú podporu sekretára synody, kardinála Maria Grecha, kontroverznej synodálnej ceste Nemecka so sériou stretnutí vo Vatikáne, najmä po tom, čo delegáti (nemeckého Weg) hlasovali za formálne štruktúry riadenia cirkvi pod vedením laikov, požehnanie homosexuálnych zväzkov v cirkvách a interkomuniu s protestantmi. Nemeckí biskupi v posledných týždňoch navštívili aj Grechovu kancelárii a poprední členovia konferencie dostali niekoľko súkromných audiencií u pápeža Františka, čo u niektorých vatikánskych pozorovateľov vyvoláva dojem, že celý proces celosvetovej synody má pre Nemcov akúsi 'prednostnú voľbu' (4).

Ak sa naplní rozhodujúci vplyv nemeckej cesty na nadchádzajúce synody o synodalite, ktoré podľa kardinála Grecha "už nebudú udalosťou, ale procesom", t. j. akousi permanentnou synodou (5), môžeme si byť istí, že v skutočnosti pôjde o ambiciózny projekt reformy univerzálnej Cirkvi s rizikom, že ju odtrhne od jej základov alebo ju znovu vynájde na iných základoch, než aké chcel náš Pán a ktoré sa upevnili počas dvetisíc rokov dejín. Už sa hovorí o "novej synodálnej cirkvi".

Od konciliarizmu k trvalej synodalite: "dlhý pochod" procesu

Propagátori "synodálneho" modelu Cirkvi nevychádzajú ani tak z teologických dišpút, ako skôr z túžby, povedal by som z horlivosti, prispôsobiť Cirkev modernosti ako nezadržateľnej požiadavky "ducha doby". Nachádzame v nich predovšetkým hlbokú túžbu po rovnostárskejšom a tolerantnejšom stave vecí. V protiklade k dvojitému princípu hierarchie a autority sú dva pojmy chápané ako metafyzické hodnoty, ktoré dobre vyjadrujú ducha tejto reformy: absolútna rovnosť a neobmedzená sloboda. Prirodzená potreba vysvetliť túto túžbu dala vzniknúť ideologickým tendenciám, teologickým školám a neskôr reformným hnutiam. Inými slovami, od trendov sa prešlo k myšlienkam a potom k faktom.

Táto túžba nie je nová. Už na začiatku 15. storočia sa pod zámienkou prispôsobenia Cirkvi novej mentalite, ktorá sa zrodila s humanizmom, objavil takzvaný "konciliaristický" prúd, ktorý chcel obmedziť pápežovu hierarchickú moc v prospech koncilového zhromaždenia. Cirkev mala byť ako výraz vôle veriacich štruktúrovaná do značne autonómnych miestnych a regionálnych "synod", z ktorých každá mala svoj vlastný jazyk a zvyky. Tieto synody sa potom mali pravidelne schádzať na "generálnom koncile" alebo "svätej synode", ktorá mala najvyššiu autoritu v Cirkvi. Pápež, zredukovaný na primum inter pares, by sa zasa musel podriadiť rozhodnutiam koncilov prostredníctvom rovnakého hlasovania účastníkov.

Konciliarizmus výrazne prispel k oslabeniu Cirkvi a podnietil návyky autonómie, ktoré boli predobrazom "národných cirkví", ktoré neskôr vytvorila protestantská revolúcia pod zástavou Los von Rom! (Preč od Ríma! - pozn. prekl.). To bol začiatok procesu deštrukcie Cirkvi a kresťanstva, ktorý sa neskôr nazýval "revolúcia". Tento proces pokračoval s čoraz radikálnejšími prejavmi svojich egalitárskych a libertariánskych postulátov cez presne vymedzené etapy, ktoré majstrovsky preskúmal Plinio Correa de Oliveira v knihe "Revolúcia a kontrarevolúcia" (6): pseudoprotestantská reformácia (1517), Francúzska revolúcia (1789), komunizmus (1917), kultúrna revolúcia (1968). Pokračovala aj horlivosť niektorých katolíkov prispôsobiť Cirkev revolúcii, ktorú vnímali ako neodvratného víťaza budúcnosti.

Na prelome 18. a 19. storočia sa s cieľom prispôsobiť Cirkev novým časom, ktoré priniesla Francúzska revolúcia, objavil prúd neskôr známy ako "liberálny katolicizmus", ktorý v rovnostárstve hlásal vyrovnávajúcu demokraciu v spoločnosti a v Cirkvi.

"Budúcnosť modernej spoločnosti závisí od dvoch otázok: od nápravy demokracie väčšou slobodou a od zosúladenia katolicizmu s liberálnou demokraciou. (...) Prijímame, dovolávame sa zásad a slobôd vyhlásených v roku 1789", hromžil Charles de Montalembert (7). Podľa nich si rovnosť a sloboda modernej doby vyžadovali Cirkev bez hierarchie a bez doktrinálnej autority. "Uctievame Boha ako zvrchovaného autora revolúcie, ktorá nás oslobodzuje. (...) Pravý režim katolicizmu je režimom univerzálnej slobody. [V Cirkvi] sme si všetci rovní," povedal Claude Fauchet, "konštitučný" biskup Calvadosu v roku 1791 (8).

Cesta bola teraz vyznačená. Na začiatku dvadsiateho storočia tieto heterodoxné myšlienky viedli k modernizmu (ktorý svätý Pius X. definoval ako "syntézu všetkých heréz"), ktorého predstava o Cirkvi bola taká premenlivá, že ani neuvažovala o viditeľnej štruktúre, nieto ešte o Magistériu. V modernistickom delíriu je Cirkev len produktom kolektívneho svedomia, t. j. združenia jednotlivých svedomí, ktoré spájajú svoje náboženské skúsenosti. Stručne povedané, je to životne dôležitá emanácia kolektívu kresťanov, a nie inštitúcia. "Ježišova vízia nezahŕňala založenie Cirkvi," napísal Alfred Loisy, najvýznamnejší predstaviteľ tohto prúdu (9).

(9) Na reformný projekt modernizmu - vždy pod zámienkou prispôsobenia Cirkvi dobe - nadviazala v 30. rokoch 20. storočia takzvaná Nouvelle Théologie, ktorá vypracovala koncepciu Cirkvi ako "Božieho ľudu" v dnešnom zmysle. Tento výraz je úplne legitímny. V prostredí prehriatom progresivizmom a v snahe prispôsobiť Cirkev revolučným trendom doby však nadobudla črty, ktoré neboli v súlade s magistériom. Opustením teologickej koncepcie "ľudu", t. j. súhrnu pokrstených, ktorí sa prostredníctvom posväcujúcej milosti stávajú občanmi nebeského kráľovstva, sa prijali sociologické koncepcie, ktoré vychádzali z demokratickej doktríny (suverénny ľud) a marxistickej doktríny (proletársky ľud). Aplikovaním takýchto koncepcií na Cirkev vznikla egalitárska ekleziológia, ktorá je úplne cudzia Tradícii. "Moja vízia Cirkvi spochybňuje pyramídový, hierarchický a právny systém zavedený protireformáciou," povedal Yves Congar, "moja ekleziológia je ekleziológia 'Božieho ľudu'" (10) .

1943: Poplašný výkrik Plinia Corrêa de Oliveiru

Pokiaľ ide o modernizmus, Nouvelle Théologie sa mohla spoľahnúť na jednu zásadnú výhodu: zatiaľ čo modernisti vždy predstavovali intelektuálnu elitu, ktorá mala len malý vplyv na masy veriacich, Nouvelle Théologie sa naopak podarilo infiltrovať do rozsiahlych sektorov laických hnutí, najmä Katolíckej akcie. "Nová Katolícka akcia, ktorá sa zrodila v 20. a 30. rokoch 20. storočia, prevrátila [teologickú] metódu. Boli sme úzko spätí s touto revolúciou," pochválil sa otec Marie-Dominique Chenu v roku 1975 (11).

11. marca 1940 bol Plinio Correa de Oliveira vymenovaný za predsedu Arcidiecéznej rady Katolíckej akcie v São Paule. Z tejto privilegovanej pozorovacej stanice si priamo uvedomoval zlo, ktoré začínalo infikovať laikov. Potom ich začal odsudzovať zo stránok katolíckeho týždenníka Legionário, ktorý redigoval. Zlo však preniklo príliš hlboko, nezriedka s podporou vysokých cirkevných autorít. Preto sa rozhodol napísať knihu, v ktorej by podal presnú diagnózu zla, ktoré postihlo Cirkev.

S predslovom apoštolského nuncia v Brazílii, Mons. Benedetta Aloisiho Masellu, bola kniha "Na obranu Katolíckej akcie" vydaná v roku 1943. Toto dielo predstavovalo prvé rozsiahle vyvrátenie progresívnych omylov, ktoré sa šírili v rámci Katolíckej akcie v Brazílii a následne aj vo svete.

Po analýze povahy Katolíckej akcie a vzťahu medzi laikmi a hierarchiou sa brazílsky mysliteľ venuje odchýlkam v oblasti liturgie, spirituality a metód apoštolátu. Spoločným menovateľom týchto omylov bola snaha znížiť, až takmer zrušiť hierarchickú štruktúru Cirkvi. Slávne mystické telo Kristovo, varoval katolícky vodca, riskovalo, že sa premení na sieť "slobodomurárskych bratstiev" (12) zložených z laikov, ktorí by prevzali právomoci, ktoré doteraz patrili kňazom a biskupom.

Plinio Correa de Oliveira ako prílohu prepísal apoštolský list Notre Charge Apostolique, v ktorom svätý Pius X. odsúdil Le Sillon práve pre jeho demokratické egalitárske doktríny. Takéto doktríny, oslavoval brazílsky mysliteľ, "sú podvratné a revolučné" (13). Egalitársky duch sa prejavil aj v spôsobe poňatia liturgie. Už vtedy sa totiž v kruhoch Katolíckej akcie začali praktiky, ktoré predznamenali liturgickú reformu z roku 1969 a jej zneužitie. Tieto chyby, vtedy nazývané "liturgizmus", boli predmetom dôkladnej analýzy Plinia Correa de Oliveiru, ktorý bol tiež priekopníkom v odsudzovaní modernistického smerovania v liturgickej oblasti. Podľa brazílskeho mysliteľa "sa nenachádzame v prítomnosti roztrúsených omylov, ale celého doktrinálneho systému založeného na základných omyloch a veľmi dôsledne ich vyznávajúceho vo všetkých dôsledkoch" (14). Tento systém nebol ničím iným ako starým modernizmom, ktorý sa prezentoval v nových formách, ale stále ničil každý hierarchický prvok v Cirkvi.

1969: Odsúdenie "Novej cirkvi”

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) mnohí - tak "pokrokári", ako aj "tradicionalisti" - prirovnávali ku generálnym stavom, ktoré začali Francúzsku revolúciu. Nový vzťah, ktorý chcel koncil otvoriť medzi Cirkvou a moderným svetom, v skutočnosti otvoril Pandorinu skrinku reforiem a spustil proces, ktorý v praxi, ak nie aj v doktríne, čoraz viac nadobúdal podobu permanentnej Francúzskej revolúcie. Zatiaľ čo niektorí čítajú koncil prostredníctvom umiernenej girondistickej hermeneutiky, iní ho navrhujú čítať radikálne jakobínsky a nechýbajú ani tí, ktorí sa prikláňajú ku krajnému babuvizmu. Rovnako ako v roku 1789.

Plinio Correa de Oliveira, znepokojený vývojom udalostí v Cirkvi, ktoré predpovedal už pred tridsiatimi rokmi, uverejnil v roku 1969 rozsiahle a výstižné odsúdenie: "Okultné skupiny plánujú rozvrat v Cirkvi" (15). Podľa brazílskeho mysliteľa je červenou niťou podvratného hnutia nepodriadenosť a nesloboda, čo znamená "oslobodenie" Cirkvi od akýchkoľvek doktrinálnych noriem alebo organizačných štruktúr. Plinio Correa de Oliveira vysvetľuje, že odcudzenie znamená "vzburu proti akejkoľvek nadradenosti a nerovnosti". Brazílsky mysliteľ konštatuje, že "najvyšším cieľom je Cirkev, ktorá nie je ani odcudziteľná, ani odcudzená", a analyzuje rôzne oblasti, v ktorých by sa takéto odcudzenie mohlo realizovať:

1. odcudzenie sa Cirkvi vo vzťahu k Bohu: Nová Cirkev navrhuje Boha, ktorý nie je transcendentný, ale imanentný. Neosobný Boh, ako živel rozšírený v prírode.

2. odcudzenie sa Cirkvi vo vzťahu k nadprirodzenému a posvätnému: Veci Cirkvi - sviatosti, kňazstvo atď. - sa nemajú považovať za "posvätné". - nemožno ich považovať za "posvätné". Sakralita musí zomrieť spolu s koncom odcudzenia.

3. odcudzenie sa Cirkvi vo vzťahu k viere, morálke, Magistériu a evanjelizačnej činnosti: Nová Cirkev si nenárokuje byť učiteľkou. Ani s veriacimi nezaobchádza ako s učeníkmi, pretože to by bolo odcudzujúce. Každý dostáva charizmy od Ducha Svätého, ktorý hovorí priamo k duši.

4. odcudzenie sa Cirkvi vo vzťahu k cirkevnej hierarchii: Aby sa Cirkev oslobodila od hierarchie, musí sa demokratizovať.

5. odcudzenie sa Cirkvi vo vzťahu k verejnej moci: Nová cirkev vyhlasuje, že nepotrebuje verejnú moc, ani s ňou nechce nadviazať vzťah moci k moci.

Na konci tohto procesu by bola "nová, panteistická, demytologizovaná, desakralizovaná, odcudzená, egalitárna cirkev, ktorá by slúžila revolúcii".

Nemecká synodálna cesta

"Nemecká synodálna cesta" predpokladá a pokračuje v starom konciliaristickom sne. "Pred Františkom teraz stojí najväčšie dielo jeho pontifikátu: prechod od hierarchickej Cirkvi k 'synodálnej', teda demokratickej a decentralizovanej," píše vatikanista Jean-Marie Guénois. "To znamená hlbokú zmenu cirkevnej kultúry, ktorej cieľom je skoncovať s 'klerikalizmom', mocou kňazov a biskupov v Cirkvi" (16).

Vatikanista Andrea Gagliarducci je na rovnakej vlnovej dĺžke: "Pápež František chce, aby boli všetci postavení na rovnakú úroveň, aby sa kňazi necítili nad laikmi a aby biskupi nemali väčšiu moc ako kňazi. Tým však dekonštruuje svet, zbavuje symboly významu" (17).

Filozof Stefano Fontana, sumarizujúc význam reforiem, ktoré si želá synodálna cesta, uvádza: "Chce sa zaviesť moderná liberálna demokracia do Cirkvi" (18).

Ak by sa synodálna cesta dotiahla do konečných logických dôsledkov, znamenalo by to zničenie Svätej rímskej cirkvi. Nehovorím to ja, ale kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery: "Snívajú o inej cirkvi, ktorá nemá nič spoločné s katolíckou vierou... a chcú zneužiť tento proces, aby posunuli Katolícku cirkev nielen iným smerom, ale k (jej) zničeniu" (19).

Nemecká synodálna cesta plne zapadá do rovnostárskeho a slobodomurárskeho revolučného procesu, ktorý sa začal v 15. storočí. Práve v tom spočíva jeho sila a nebezpečenstvo. Nie je to chiméra, nad ktorou sa zamýšľa nejaký teutónsky teológ, ale projekt, ktorý zhromažďuje a usmerňuje tendencie hlboko zakorenené v modernom človeku a následne poháňané mocnou propagandistickou mašinériou revolúcie.

Ak k tomu pridáme znamenia podpory tohto procesu, ktoré prichádzajú z cirkevných sfér, pochopíme, že čelíme "dokonalej búrke". Dcéra Plinia Correa de Oliveira, Združenie Tradícia, Rodina, Vlastníctvo (TFP - pozn. prekl.) by vážne pochybilo pri plnení svojich povinností, keby v tejto dramatickej situácii nepozdvihlo svoj hlas na obranu Kristovej nevesty. Hlas plný úcty k Petrovmu stolcu, ale zároveň dôrazne upozorňujúci na nástrahy, ktoré na nás čakajú.

Z tohto dôvodu ponúkame našim milým čitateľom dôležitú štúdiu Dr. Diega Benedetta Panettu o nemeckej synodálnej ceste, ktorá sa podrobne opiera o pôvodné pramene. Pre tých, ktorí chcú zostať verní Cirkvi ako vždy, je táto štúdia napomenutím a výzvou k doktrinálnemu boju, a to práve pri príležitosti 80. výročia prvého výkriku na poplach, ktorý spustil Plinio Correa de Oliveira svojou knihou Na obranu Katolíckej akcie.

Julio Loredo

Poznámky

1. Sandro Magister, Il sinodo tedesco contagia l’intera Chiesa, senza che il papa lo freni.

2. Discorso del Santo Padre per la commemorazione del 50° anniversario dell’istituzione del Sinodo dei Vescovi, 17 ottobre 2015.

3. Sandro Magister, Il sinodo tedesco contagia l’intera Chiesa, senza che il papa lo freni. Grassetti nostri.

4. Ed. Condon, Is Pope Francis' synodal extension a plan, or a punt?. Grassetti nostri.

5. Stefano Fontana, Il Sinodo permanente, stortura che accresce i timori.

6. Cfr. Plinio Correa de Oliveira, Rivoluzione e Contro-Rivoluzione, Roma, Luci sull’Est, 1998.

7. Charles de Montalembert, L’Église libre dans l’État libre, in Emmanuel Barbier, Histoire du Catholicisme Libérale et du Catholicisme Social en France, Yves Cadoret, Bordeaux, 1924, vol. I, pp. 33-34.

8. Claude Fauchet, Sermon sur l’accord de la réligion et de la liberté, Parigi, 14 febbraio 1791, in Migne, Collection intégrale et universelle des orateurs sacres, Paris 1855, vol. 66, col. 159-174.

9. Alfred Loisy, L’évangile et l’église, p. 182, cit. inMarcel Chossat, in DAFC, vol. III, col. 629, s.v. “Modernisme”.

10. Yves Congar, in Jean Puyo, Une vie pour la verité. Jean Puyo interrogue le Père Congar, Le Centurion, Paris 1975, p. 102.

11. Cit. in Jacques Duquesne, Un théologien en liberté. Jacques Duquesne interrogue le Père Chenu, Le Centurion, Paris 1975, pp. 58-59.

12. Plinio Correa deOliveira, Emdefesa da Ação Católica,AveMaria, San Paolo, 1943, p. 77.

13. Ibid., p. 361.

14. Ibid., p. 101.

15. “Grupos ocultos tramam a subversao na Igreja”, Catolicismo, aprile-maggio 1969.

16. Vik van Brantegem, Le Figaro: «Papa Francesco crea dei cardinali per garantire la sua continuità».

17. Andrea Gagliarducci, Pope Francis, the crisis of unity.

18. Stefano Fontana, I tre buchi neri del Sinodo che mettono in pericolo la Chiesa.

19. National Catholic Register, Cardinal Müller on Synod on Synodality: ‘A Hostile Takeover of the Church of Jesus Christ … We Must Resist’.

www.atfp.it