NEMÔŽEME OČAKÁVAŤ, ŽE PEKLO JE PRÁZDNE
Existencia pekla je jedným z najväčších škandálov pre postmodernú ideológiu. Dobráci, relativisti a veční adolescenti nemôžu zniesť samotnú myšlienku pekla, pretože je v rozpore s ich náboženstvom (o ktorom ani nevedia, že ho majú). Preto dnes mnohí, mnohí pokrokoví "kresťania" v peklo jednoducho neveria. Túto časť viery opustili, akoby to bol starý, pokazený a nepoužiteľný kus haraburdia, neuvedomujúc si, že s pravdou a vierou sa nedá vyjednávať, je to všetko alebo nič. Ako učil už svätý Tomáš, nemožno si vybrať niektoré pravdy alebo časti viery, ktoré sú príjemnejšie, a iné odmietnuť, pretože ten, kto tak robí, sa vlastne úplne vzdáva viery a nahrádza ju vlastnými názormi.
To je jasné každému, kto sa ešte drží katolíckej viery, ale čo táto myšlienka, ktorá sa šíri v údajne pravoverných kruhoch, že môžeme, ba dokonca by sme mali očakávať, že peklo bude prázdne? Presne to práve potvrdil sám pápež František v rozhovore pre taliansku televíznu reláciu: "Rád si myslím, že peklo je prázdne. Áno, je ťažké si to predstaviť. To, čo hovorím, nie je dogma viery, ale moja osobná vec: rád si myslím, že peklo je prázdne. Dúfam, že je!”
Na prvý pohľad je to pre katolíka prípustná možnosť. Veď Cirkev kanonizovala mnohých svätých, čím nás ubezpečila, že sú v nebi, ale nemá žiadne "antikánonizácie", ktorými by vyhlásila, že konkrétna osoba je v pekle. Okrem toho Písmo učí, že Boh si želá, aby boli všetci spasení, takže by sme si mali želať to isté. Ktorý rozumný človek by si mohol želať, aby bol niekto zatratený? Preto pokiaľ obhajujeme existenciu pekla ako možnosť, zdá sa rozumné a dokonca chvályhodné dúfať a očakávať, že v praxi a z Božej milosti bude prázdne, však? Nie.
Pravdou je, že táto myšlienka, ktorá je v dejinách Cirkvi veľmi čerstvá, je v skutočnosti pokusom, povedané evanjeliovo, slúžiť dvom pánom. V skutočnosti umožňuje človeku zostať, aspoň zdanlivo, v katolíckej viere, ale zároveň využívať všetky výhody, ktoré získavajú tí, ktorí jednoducho popierajú existenciu pekla. To znamená, že inštinktívny odpor, ktorý v nás peklo vyvoláva, môžeme vyriešiť tak, že ho deaktivujeme, zbavíme sa toho, čo je na ňom hrozné, a premeníme ho na neškodnú, iba teoretickú možnosť. Inými slovami, kruh sa kvadratizuje, pretože sa stáva možným vyznávať tak katolicizmus, ako aj dobroprajnosť večného dospievania.
Podľa toho by peklo bolo skutočné, ako učí Cirkev, ale pravda je taká, že Boh je taký dobrák, taký dedko namiesto otca, že by mu nikdy nenapadlo poslať tam niekoho naozaj. Teoreticky existujú prikázania a prirodzený zákon, ale v praxi bude každý súdený podľa vlastného názoru, a nie podľa Božieho zákona. Koncepčne sa tvrdí, že Boh je spravodlivý a že budeme súdení podľa svojich skutkov, ale v dôvere, že v okamihu pravdy nikto v žiadnom prípade nebude zodpovedný za svoje činy a my môžeme žiť šťastne a bezstarostne ako veční tínedžeri bez strachu, že budeme za ne potrestaní.
Je ľahké si všimnúť, že takáto predstava mení peklo na strašidlo, bubáka alebo podobné imaginárne postavy. Matky ich po stáročia používali na to, aby pohrozili svojim deťom, keď sa zle správali, ale boli by prvé, ktoré by boli šokované a zdesené, keby videli strašidlo vchádzať do dverí. Ktorá matka by chcela, aby jej dieťa, nech by sa správalo akokoľvek zle, uniesol alebo trýznil netvor či zločinec? Rovnako by Boh použil peklo, aby nás prinútil správať sa dobre, ako hrozivú a strašnú možnosť, ktorá by však v praxi bola úplne imaginárna, pretože Boh nikdy netrestá, a už vôbec nie navždy. Nevymýšľam si, opäť to pápež František výslovne uvádza v Amoris Laetitia: "nikto nemôže byť odsúdený navždy, pretože to nie je logika evanjelia" (AL 297). Skôr treba povedať, že neexistencia večného zatratenia je logikou postmoderného a dobromyseľného myslenia, nie evanjelia.
Zaujímavé je, že okrem toho, že ide o hanebnú praktickú neutralizáciu učenia Cirkvi, ktoré je odsunuté do kategórie obyčajnej teoretickej možnosti, faktom je, že základný predpoklad celej tejto myšlienky je falošný, pretože podľa katolíckej viery peklo nie je prázdne. To, že nie je prázdne, je dogma viery. To, čo Cirkev učí, nie je, že v pekle môže niekto byť, ale že tam skutočne sú zatratení.
Kto sú títo zatratení, o ktorých vieme, že už sú v pekle? Satan a jeho démoni. Ako učí Štvrtý lateránsky koncil, "diabol a ostatní démoni boli stvorení Bohom s dobrou prirodzenosťou, ale sami sa urobili zlými". Sú to dobrí anjeli, ktorí sa vzbúrili proti Bohu, a preto boli večne zatratení. Katechizmus Katolíckej cirkvi v skutočnosti hovorí o "neodvolateľnosti ich voľby", čo znamená, že "hriech anjelov nemožno odpustiť" (KKC 391). Inými slovami, sú prví, ktorí budú odsúdení, a ako učí svätý Ján Damascénsky, "po páde pre nich neexistuje pokánie, tak ako pre ľudí neexistuje pokánie po smrti". V evanjeliu sa totiž objavuje sám Ježiš Kristus, ktorý pri poslednom súde hovorí: "Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom" (Mt 25, 41).
Preto sú všetky tieto moderné výmysly, ktorými sa nás snažia udržať v dobrom i v katolíckom náboženstve, smiešne a zbytočné. Viera Cirkvi nám hovorí, že sú a že skutočnosť nezodpovedá našim dobráckym očakávaniam, pretože v skutočnosti sú v pekle zatratení a nemá zmysel veriť, že je prázdne. Problém nie je v tej konkrétnej realite pekla, ale v tom, že my tvrdením, že skutočne milosrdný by bol niekto iný, odsudzujeme Boha a predstierame, že sme milosrdnejší ako on. Žiaľ, hlupáci, kto sme my, aby sme súdili Boha? Iba nekonečné Božie milosrdenstvo a nekonečná spravodlivosť môžu adekvátne odpovedať na tú smrteľnú ranu hriechu v našej vlastnej prirodzenosti, na ktorú smutná, hlúpa dobrota našej doby neponúka viac než trochu náplasti a pár aspirínov. Ako nás učí viera, súčasťou tejto odpovede je peklo, pretože Boh ho múdro chcel a pretože jeho láska k nám zahŕňa aj to, že nám dáva možnosť túto lásku dokonca odmietnuť.
To by nám malo povedať, že to, čo musíme urobiť, je brať vieru vážne, a nie sa ju snažiť neutralizovať prekrúcaním, až kým nebude hovoriť opak toho, čo hovorí. Mysterium iniquitatis, tajomstvo zla, je hrozné, ale je skutočné a premáha nás a ničí naše čisto ľudské predpoklady, pretože je práve tým tajomstvom, ktoré sa celkom nezmestí do našich malých obmedzených hláv. Buďme skutočnými mužmi a ženami a pozrime sa realite do tváre miesto toho, aby sme ju osládzali, aj keď je hrozná, ako je hrozné peklo. S Božou milosťou bojujme na život a na smrť proti hriechu a snažme sa oslobodiť čo najviac ľudí od hriechu a od pekla, ako povedal svätý Pavol: Kristova láska nás pobáda (2 Kor 5, 14) a stal som sa všetkým ľuďom všetkým, aby som mohol všetkými prostriedkami niektorých zachrániť (1 Kor 9, 22).
Rozjímajme o kríži a tam uvidíme, aké hrozné sú hriech a peklo. Kristus vzal vážne vesmírnu a radikálne neľudskú závažnosť ľudského hriechu, a preto sa podrobil smrti za naše hriechy a smrti na kríži. Prelial za nás svoju krv, krv samotného Boha! Keby bolo peklo len teoretickou možnosťou, nebol by potrebný tento zázrak zázrakov, v ktorom Boh, aby vykúpil otroka, obetoval Syna. Aj toto je tajomstvo, a dokonca väčšie ako tajomstvo pekla. Dávajme si pozor, aby sme tvrdením, že rušíme menšie tajomstvo, teda peklo, v praxi nezavrhli väčšie Tajomstvo, teda Kristovo vykúpenie.