O “UZDRAVUJÚCICH KŇAZOCH“ A INÝCH DIVNÝCH NARUŠENIACH

Zaoberať sa touto témou je úloha plná nebezpečenstva. Doktrinálne vákuum, ktoré vzniklo počas uplynulých šesťdesiatich rokov koncilných otrasov, totiž zanechalo nemálo katolíkov uviaznutých v akejsi krajine nikoho. Neukotvení posvätnou Tradíciou a tradíciami tisícročných pokladov Cirkvi sa ocitli v situácii, keď sa snažia získať zvyšky zo stolov sekularizmu a terapeutického gýča. S liturgickou ponukou, ktorá často pripomína treťotriedny vaudeville, ich duše hladujú.

S dobrými úmyslami nachádzajú útočisko v akejsi hysterickej modlitbe - inak povedané, v akejsi upokojujúcej citovej mdlobe. Keďže toto útočisko sa rodí z úprimnej duchovnej túžby, ťažko ho držať v prísnych teologicko-asketických normách. Ale musí sa ich držať. Inak sa k doktrinálnemu bedáru pridá duchovný úpadok, balzam, ktorý upokojuje, ale neposväcuje. Niekto môže namietať, že je to polovičná cesta k autentickej modlitbe, alebo lepšie ako nič. Ale táto sentimentalita je návyková a môže dušu natrvalo zneistiť. Chuť kaviáru je pre človeka vychovaného na diéte z praclíkov a piva neznesiteľná.

Mons. Knox tento pálčivý problém emócií/hystérie v modlitbe majstrovsky spracoval vo svojej klasike Entuziazmus. Sleduje temné slepé uličky emócií v modlitbe od prvotnej Cirkvi až po devätnáste storočie. Zakaždým, keď sa vynorí, je na vine vážnejšia trhlina. Msgr. Knox uviedol:

"V súčasnosti sa nachádzame v situácii, keď sa nám nedarí dosiahnuť, aby sme sa stali svedkami toho, čo sa stalo. Entuziazmus... [má] vo svojich koreňoch odlišnú teológiu milosti. Naša tradičná náuka hovorí, že milosť zdokonaľuje prirodzenosť, pozdvihuje ju na vyššiu úroveň, aby mohla niesť svoju úlohu v hudbe večnosti, ale ponecháva jej ešte prirodzenosť. Predpoklad nadšenca je odvážnejší a jednoduchší: pre neho milosť zničila prirodzenosť a nahradila ju. Spasený človek vyšiel do nového poriadku bytia, s novým súborom schopností, ktoré sú vlastné jeho stavu... Odmieta používanie ľudského rozumu ako vodítka k akémukoľvek druhu náboženskej pravdy. Priamy náznak Božej vôle mu je sprostredkovaný na každom kroku, ak len bude súhlasiť s tým, že sa vzdá ramena tela - úbohého ľudského intelektu, osudovo zatemneného pádom.”

Toto vážne odpútanie sa od asketicko-duchovnej tradície Cirkvi zanecháva dušu stratenú na mori, zodpovednú iba svojim vlastným vzruchom. Chesterton to nazýva "bohom vo vnútri". V známej pasáži z Ortodoxie je jeho zdrvujúce hodnotenie:

Zo všetkých strašných náboženstiev je najstrašnejšie uctievanie boha v sebe... To, že Jones bude uctievať boha v sebe, sa nakoniec ukáže ako to, že Jones bude uctievať Jonesa. Nech Jones uctieva slnko alebo mesiac, čokoľvek namiesto vnútorného svetla; nech Jones uctieva mačky alebo krokodíly, ak nejaké nájde na svojej ulici, ale nie boha vo svojom vnútri. Kresťanstvo prišlo na svet najprv preto, aby násilne presadilo, že človek sa má pozerať nielen dovnútra, ale aj von, aby s úžasom a nadšením hľadel na božskú spoločnosť a božského kapitána. Jediná zábava byť kresťanom spočívala v tom, že človek nezostal sám s vnútorným svetlom, ale definitívne spoznal vonkajšie svetlo, jasné ako slnko, jasné ako mesiac, hrozné ako vojsko so zástavami.

V nadšení chýba pokora pred príkladom svätých, ktorí sa nikdy nemodlili s vonkajším prejavom alebo maniakálnym blúznením, ale vždy pokojne a poriadkom. Máme povedať ako mýtnik: "A mýtnik, stojac zďaleka, nechcel ani oči pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu" (Lk 18, 13).

Nemalo by sa zabúdať na svätého Cypriána v jeho Traktáte o modlitbe Pána:

Keď sa modlíme, naše slová by mali byť pokojné, skromné a disciplinované. Uvažujme o tom, že stojíme pred Bohom. Mali by sme sa mu páčiť svojím telesným postojom i spôsobom reči. Pre vulgárnych ľudí je charakteristické kričať a robiť hluk, nie pre tých, ktorí sú skromní. Naopak, tí by mali vo svojej modlitbe používať tichý tón.

Práve ochabnutie tejto pokory vytvára živné podmienky pre rozkvet extravagantných a falošných duchovných javov. Ak duša nemá radosť z poslušnosti Cirkvi a jej tradícii, začne mať radosť len sama zo seba. Žiaľ, tento narcizmus vedie ľudí von z Katolíckej cirkvi. Tieto odchody sú jasne viditeľné u katolíkov, ktorí zámerne prijímajú omyly.

Práve ochabnutie pokory vytvára živné podmienky pre rozkvet extravagantných a falošných duchovných javov. Nie sú však o nič menej prítomné u katolíkov, ktorí sa vyžívajú v entuziazmoch, ktoré sú v jasnom rozpore s tradíciou svätých. Zatiaľ čo intelekt sa dá ľahko oklamať herézami, rovnako smrtiace sú aj zbesilé emócie napodobňujúce zbožnosť. Obe zanechávajú ľudí osamotených a bez Cirkvi.

Vezmime si napríklad fenomén dnešného "kňaza, ktorý uzdravuje", ktorý sa tu a tam zjavuje na radosť más. Aby sme si boli istí, svätí kňazi s charizmou uzdravovania (gratia gratis data - milosť darovaná v prospech iných) vždy zdobili Cirkev a získavali si obdiv veriacich. Jasný rozdiel medzi týmito kanonizovanými svätcami a súčasnou úrodou pretvárky je v tom, že svätci mali pokoru, zatiaľ čo tí druhí len chuť na sebapresadzovanie (človek sa pýta, či si uvedomujú to, čo je v Jn 3, 30: "On musí rásť, ale ja sa musím zmenšovať").

Pamäť síce zlyháva, ale človek si zrejme nespomína na svätého otca Pia, ktorý by propagoval omše s uzdravovaním, sv. Vincenta de Paul slebo niektorého zo svätých. Už len toto by malo byť napomenutím pre katolíkov, ktorí sa ponáhľajú na hviezdne vystúpenia "kňaza, ktorý uzdravuje" du jour. Ak nie toto, tak Lukáš 11, 29: "je to zlé a zvrátené pokolenie, ktoré hľadá znamenia a zázraky".

Pravá katolícka duša sa vyhýba všetkému, čo je nové, zväzujúce alebo precitlivelé. Zásada svätého Vincenta z Lerins (434 n. l. - Commonitorium) o rozpoznateľnosti pravej náuky sa vzťahuje aj na oblasť modlitby a katolíckej praxe. Jeho test spočíval vo vážení správania podľa troch vlastností: semper, ubique, ab omnibus. Inými slovami, ak sa nedá overiť, že prax sa používala vždy v živote Cirkvi, všade na všetkých miestach, kde Cirkev existuje, a všetkými katolíkmi, kdekoľvek existovali, prax, resp. názor treba odmietnuť.

Jednoduchšie povedané, katolík by mal utekať od každej praxe, ktorú neprijali svätí. Skutoční svätci s charizmou uzdravovania, ako napríklad svätý Pio, neznášali pozornosť. Ešte odpornejšie by sa takýmto ľuďom zdalo prímenie "uzdravujúci kňazi". Ich život poznačila taká prenikavá pokora, že ich preferovaným miestom stretnutia s veriacimi bola spovednica, a nie javisko. Ach, tá inscenovanosť. Ako inak nazvať hystériu a krik, mdloby a chvenie?

Kde v dejinách katolíckej zbožnosti nájdeme tieto prejavy okrem období doktrinálnej laxnosti a disciplinárneho úpadku (opäť Knoxov Entuziazmus)? Posvätná Kongregácia pre náuku viery 23. novembra 2001 promulgovala sedemnásťstranové "Pokyny k modlitbám za uzdravenie". V nej sa dozvedáme, že "na takýchto zhromaždeniach by nemalo byť prítomné nič, čo by pripomínalo hystériu, umelosť, teatrálnosť alebo senzáciu, a to predovšetkým zo strany tých, ktorí ich vedú".

Okrem toho ďalej upozorňuje, že modlitby za uzdravenie musia zostať oddelené od slávenia svätej omše a sviatostí. Samozrejme, "Inštrukcia" reagovala na celú subkultúru hysterických hnutí, ktoré sa v Cirkvi rozmohli ako huby po daždi za posledné polstoročie. Zdá sa, že žiadne z nich neprešlo vincentínskym testom.

Cirkev sa vo svojom učení opiera o kanonické spisy dvoch svojich najväčších svätcov: Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily. Stoja v panteóne učiteľov Cirkvi. V skutočnosti ich nazvala svojimi učiteľmi modlitby. Obaja sa k otázkam, o ktorých uvažujeme, vyjadrujú absolútne jasne a úplne jednoznačne. Svätý Ján od Kríža sa zdá byť ako chemik, ktorý označuje fľašu lebkou a skríženými kosťami, keď sa v modlitbe zriekne emócií. Vypočujte si jeho vážne upozornenie na emocionálne zážitky a podobné javy v jeho Výstupe na horu Karmel:

Nikdy sa na ne nesmieme spoliehať ani ich prijímať, ale musíme od nich vždy odletieť bez toho, aby sme sa snažili zistiť, či sú dobré alebo zlé: čím sú totiž úplne vonkajšie alebo telesné, tým menej určite sú od Boha. Je vhodnejšie a zvyčajnejšie, aby Boh komunikoval s dušou, kde je viac bezpečnosti a úžitku, než so zmyslami, v ktorých je obyčajne veľa nebezpečenstva a klamu... Preto ten, kto si váži takéto veci, veľmi sa mýli a vystavuje sa veľkému nebezpečenstvu, že bude oklamaný... A tak sa dá vždy predpokladať, ţe takéto veci sú skôr od diabla ako od Boha, pretoţe diabol má väčší vplyv na to, čo je vonkajšie a telesné, a tam môţe človeka ľahšie oklamať tým, čo je vnútornejšie a duchovnejšie... Vie do duše vsugerovať tajnú spokojnosť so sebou samým... Tieto predstavy a pocity preto treba vţdy odmietnuť: Lebo aj keď niektoré z nich pochádzajú od Boha, on sa ich odmietnutím nepohoršuje a účinok a ovocie, ktoré chce ich prostredníctvom v človeku vyvolať, nie je o nič menej isté, pretože sú odmietnuté a neželané. (Kniha 2, kap. 11, body 2, 3, 5 a 8)

Svätá Terézia z Avily nie je o nič menej prísna vo svojom varovaní pred výstrednými prejavmi v modlitbe či paranormálnym exhibicionizmom u kňazov. Ona len stojí v neprerušenej tradícii svätcov a magistrovského učenia. Možno práve to je v tomto všetkom rozhodujúce slovo: Tradícia, ktorú treba chápať presne v Pavlovom zmysle (1 Tim 6, 20) ako to, čo Cirkev odovzdávala po celé veky. Vo svojom Vnútornom hrade píše:

Tí, ktorí sa domnievajú, že spojenie s Bohom spočíva v extázach alebo vytrženiach a v užívaní si Boha, klamú sami seba. Nespočíva totiž v ničom inom ako v odovzdaní a podriadení našej vôle s našimi myšlienkami, slovami a skutkami Božej vôli a je dokonalé vtedy, keď sa vôľa ocitne oddelená od všetkého a pripútaná len k tej Božej, takže každé jej hnutie je výlučne a čisto Božou vôľou. (Kniha 3)

Jedným slovom, všetci sa musíme snažiť modliť ako svätá Terézia z Avily alebo svätý Ján z Kríža a nasledovať kňazov, ktorí konajú ako svätý Ján Bosco alebo liečiteľ z Arsu. Akákoľvek odchýlka od tejto normy by mala byť každému katolíkovi strašne podozrivá.

V týchto nabitých časoch chýbajú primerané dávky podozrievavosti. Bolo by dobré, keby sme si pripomenuli triezve varovanie Victora Huga: "Na každom človeku leží voľba, či si zo svojej duše urobí svätyňu, alebo stoku."

otec John A. Perricone

https://crisismagazine.com/opinion/of-healing-priests-and-other-strange-intrusions?fbclid=IwAR0_uYFS_lVXKj2b_l_5EiXE0z9WPCyxiX9m-x1qpVrPrpgrYiBaplpQoN4