PÁPEŽ FRANTIŠEK: ROZPOR MEDZI SLOVAMI A ČINMI

S rozmachom moderných médií sa exponenciálne zvýšil vplyv pápežstva na verejnosť. To bolo zmiešané požehnanie. Na jednej strane sa zvýšila schopnosť pápežstva okamžite šíriť svoje učenie a celkovú optiku každej pápežskej cesty a gesta. Na druhej strane - paradoxne, keďže podstatou nových foriem médií je redukovať všetko, čoho sa dotknú, na ľahko stráviteľné „správy dňa“ - rôzne vyhlásenia Vatikánu sa tiež zredukovali na to, čo si ľudia z médií myslia, že sa „predá“.

Pápež František, v závislosti od teologickej perspektívy, buď žalostne nepochopil tento základný sociologický fakt, čo spôsobilo, že sa stal obeťou neustálej dezinterpretácie, alebo bol majstrom manipulácie, ktorý počítal s týmto mediálnym driftom do populistických dvojznačných kategórií, aby mohol obísť celý cirkevný aparát a prehovoriť priamo k „ľudu“ spôsobom, ktorému rozumie. Podľa môjho názoru je odpoveďou to druhé, čo komplikuje akékoľvek hodnotenie jeho trvalého odkazu. Myslím si, že dôkazy tejto pápežskej stratégie vidíme v rôznych performatívnych protirečeniach tohto pápežstva, ktoré sa na prvý pohľad zdajú také otravné, ale dávajú zmysel ako pokusy zmeniť Cirkev tým, že sa najprv zmení kultúrny naratív o nej. Konkrétne rozpor, na ktorý narážam, spočíva v tom, že došlo k nesúladu (jemne povedané) medzi tým, čo pápež František učil na oficiálnej úrovni, a tým, čo robil v rôznych svojich činoch - činoch vrátane personálnych rozhodnutí, ale aj mnohých jeho poznámok „mimo manžety“. Tieto poznámky boli podľa môjho názoru viac strategicky vypočítané, než si myslíme, a boli súčasťou celkového pokusu nasmerovať mediálny príbeh presne tam, kam chcel. Na jednej strane, všetky jeho oficiálne učenia v magisteriálnych dokumentoch boli schopné ortodoxného výkladu, napriek tomu, čo môžu tvrdiť jeho domnelí tradicionalistickí kritici. Môžeme polemizovať o jeho zmene Katechizmu o treste smrti (môžeme polemizovať, pretože čo koniec koncov znamená „vždy neprípustné“?) alebo o jeho prístupe k prijímaniu rozvedených a civilne znovu zosobášených (naozaj sa dá dlhoročné cirkevné učenie zmeniť nejednoznačnou poznámkou pod čiarou v jednom dokumente?) Ale práve tieto hádky vznikli kvôli nejednoznačnosti vyjadrenia, a preto podľa mňa nie sú dôkazom výslovnej pápežskej heterodoxie. Na druhej strane v jeho konaní pri riadení Cirkvi vidíme rozhodné uprednostňovanie personálu a politiky, ktoré sú v priamom rozpore s tým istým učením Cirkvi, ktoré pápež zastával.

Napríklad práve v otázke homosexuality a napriek svojmu magistériálnemu učeniu na túto tému vyšiel v ústrety kňazom, biskupom a dokonca kardinálom, ktorí verejne vyjadrili nesúhlas s učením Cirkvi v tejto otázke. Okrem toho, hoci vo svojom učení o otázkach týkajúcich sa manželstva, rodiny a sexuality podporoval oficiálnu morálnu teológiu Cirkvi, napriek tomu urobil čistky v Inštitúte Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu v Ríme od väčšiny jeho zamestnancov. Tých členov fakulty, ktorí učili v súlade s Veritatis splendor , nahradil morálnymi teológmi s „proporcionálnejším“ zmýšľaním. To isté urobil aj s Pápežskou akadémiou pre život. A na začiatku svojho pontifikátu pápež František chválil morálnu teológiu Bernarda Häringa, jedného z prvých teológov v modernej ére, ktorý sa hlásil k verzii proporcionalizmu. Häring, čo nie je zanedbateľné, bol veľmi verejným odporcom Humanae Vitae aj Veritatis Splendor a celkovo kritikom takmer celej budovy tradičnej katolíckej morálnej teológie. Napriek tomu ho pápež František považoval za vzor toho, ako správne robiť morálnu teológiu.

Činy hovoria hlasnejšie ako slová. Činy pápeža Františka mi naznačujú, že ide o pápeža, ktorý chcel kontroverzným spôsobom zmeniť Cirkev, ale urobiť to spôsobom, ktorý Cirkev neroztrhá. Preto to, čo nemohol dosiahnuť prostredníctvom pápežského fiat bez toho, aby spôsobil schizmu, sa rozhodol uskutočniť prostredníctvom akéhosi cirkevného driftu, ale driftu, ktorý bol navrhnutý tak, aby sa uberal želaným smerom. Dôkazom tohto uprednostňovania riadeného driftu je skutočnosť, že pápež František, hoci bol zástancom „teológie ľudu“ (a teda bol tak trochu cirkevným „populistom“), napriek tomu ostro vystupoval proti pravicovému populizmu, a to tak v svetskej politike, ako aj v Cirkvi. Preto keď o Cirkvi povedal, že „všetci sú vítaní“ (Todos! Todos!), musíme si uvedomiť, že jeho konanie voči katolíkom, ktorí sa hlásili k tradičnej morálnej teológii a liturgii, prezrádzalo rozhodný sklon práve v tom, koho tento „todos“ zahŕňal. V tomto smere, keď sa pozrieme na jeho mnohé výroky znevažujúce teológiu a stavajúce ju do protikladu k jednoduchej viere ľudí, na jeho obhajovanie pravdy doktrín, ale ich následné podkopávanie tým, že ich charakterizuje ako neživé abstrakcie a obyčajné ideály, ktoré sú v rozpore s „milosrdenstvom“, a na jeho neustále odkazy na potrebu sprevádzania spôsobom, ktorý sa odkláňal od zákona postupnosti a prechádzal do postupnosti zákona, začína sa nám vynárať obraz. Tento obraz je obrazom pápeža, ktorý presadzoval pastoračnú stratégiu zhodnocovania pocitov a skúseností „obyčajných ľudí“ smerom zdôrazňujúcim morálny a doktrinálny minimalizmus sústredený okolo morálnej teológie „základnej možnosti“, ktorá bagatelizovala význam jednotlivých morálnych skutkov alebo doktrinálnych presvedčení. Ale tí, ktorí sa chcú naďalej zameriavať na maximalistický prístup k viere a morálke a ktorí chcú v tej istej „každodennosti“ zhodnocovať hrdinstvo povolania k svätosti, boli pápežom Františkom často ostro kritizovaní ako elitárski, odťažití, farizejskí „spiatočníci“ (indietristi).

To ma potom privádza späť tam, kde som začal. Myslím si, že performatívne rozpory tohto pápežstva boli znakom pápeža, ktorý sa po Druhom vatikánskom koncile dobre naučil, že, ako to uznal aj Benedikt XVI, mediálny koncil sa ukázal ako skutočný koncil a historický koncil ako taký sa stal nereálnou abstrakciou. Vidíme teda, že slávny „duch II. vatikánskeho koncilu“ sa vynoril ako generatívny cirkevný motor, ktorý poháňal posledných 60 rokov života Cirkvi. Myslím si, že pápež František sa svojou šikovnou manipuláciou s mediálnymi slovami a obrazmi snažil „pokračovať v revolúcii“ cestou akejsi „teológie ľudu“, ku ktorej smerovali jeho časté mediálne vyhlásenia. Vyhlásenia typu „Kto som ja, aby som súdil?“ prechádzajú z pozlátka bez magisteriálneho významu do niečoho, čo má hlbokú cirkevnú váhu, keď po tom, čo boli tieto výroky v médiách prekrútené pro LGBTQ+ spôsobom, Vatikán mlčal. Čo, samozrejme, znamená, že mediálny spin, či už Vatikánom vopred naplánovaný alebo nie, sa stal pravdou o tom, čo tieto slová znamenali.

Podľa môjho názoru pápež František nebol heretik, ako tvrdia jeho najzarytejší kritici. Ale pri všetkej úcte k nemu a s úprimnou synovskou láskou k jeho duši, ktorá je, ako sa modlím, u nášho Pána, jeho pastoračná stratégia bola receptom na inštitucionálnu samovraždu. A to je niečo, čo je možno horšie ako heréza.

Dr. Larry Chapp

https://www.catholicworldreport.com/2025/04/22/pope-francis-symposium/?fbclid=IwY2xjawJ2GrFleHRuA2FlbQIxMQBicmlkETFTYlY4Q2U2NnBUYXF4QjZKAR5-wZnx1FWf5DsM4dWAgQRDSdaiqYP56e_r9Eh38P6fllSoEynrO4QADM8BKg_aem_W3imkt6z7bx8gYBNkQ9QpQ#Chapp