FRANTIŠEK, MILOSRDENSTVO A PRAVDA

Vedci hovoria, že keď dôjde k silnému zemetraseniu, môže to spôsobiť mierne vychýlenie rotácie Zeme – nepatrne sa zmení tvar planéty a dokonca aj dĺžka jedného dňa. Naproti tomu sa v súčasnosti zdá, že Katolícka cirkev a pápežstvo majú vo svete slabý a nie vždy pozitívny vplyv. No keď pápež František zomrel, nedalo sa nevšimnúť, že napriek všetkému mediálnemu šumu má smrť pápeža stále silu otriasť svetom. Vidia to aj hlboko sekulárne, ba často antikatolícke médiá.

Toto pápežské interregnum je výnimočným časom pre katolíkov – časom myslieť a konať ako katolíci. V najbližších dňoch by bolo mimoriadne užitočnou duchovnou disciplínou – napríklad – ignorovať, čo hovorí väčšina sekulárnych médií v chvále či kritike pápeža, a namiesto toho sa hlboko zamyslieť nad Božou prítomnosťou v Cirkvi naprieč dejinami a nad osobitnou úlohou, ktorú Boh zveril Petrovým nástupcom. Nie všetci boli obdivuhodní muži. Niektorí neboli ani veľmi kresťanskí. Niektorí boli múdri. Ešte menej z nich skutočne veľkých. No všetci patria do duchovného poriadku reality, ktorý presahuje bežné kategórie, akými meriame svetových vodcov.

Áno, môžete, samozrejme, skúsiť aplikovať na pápeža politické kritériá. Ale väčšinou to vedie len k povrchnosti a nerozumným záverom. Predstava, že konzervatívci boli proti Františkovi, zatiaľ čo progresívci ho milovali pre jeho kritiku kapitalizmu a obhajobu migrantov a životného prostredia – pričom, mimochodom, išlo aj o významné témy „konzervatívneho“ pápeža Jána Pavla II. (pozri Centesimus Annus) či Benedikta XVI. (najmä Ratzingerovu nádhernú knihu Na počiatku) – je nezmyselná. Takéto charakteristiky používajú len leniví novinári, ktorí všetko vnímajú cez jednoduché politické okuliare, aby zaplnili prázdne miesto na stránke.

To všetko je lepšie odložiť bokom. Katolík by sa mal namiesto toho modliť za spásu duše svojho brata vo viere – pápeža, samozrejme, a teda pre katolíka osobitnú postavu úcty a lásky, nech už mal akékoľvek chyby či zlyhania. A pokiaľ ide o dlhodobé dôsledky jeho pontifikátu, tie je najlepšie prenechať úsudku dejín, nie titulkom novín.

Napríklad: František je dnes znova oslavovaný ako „reformátor“ – podobne ako na začiatku svojho pontifikátu, keď mu túto úlohu pridelili kardináli, ktorí ho zvolili. František síce premiešal dikastériá Rímskej kúrie, no či išlo o užitočnú reformu alebo len „urobenie neporiadku“, ukáže až čas. Finančný systém vo Vatikáne tiež mohol byť do veľkej miery vyčistený kardinálom Pellom, ktorý mi pred svojou smrťou súkromne povedal, že všetko bolo pripravené – kým nebol on a ďalší náhle odstránení bez presvedčivého vysvetlenia.

Podobne sexuálne škandály viedli k vydaniu niekoľkých dokumentov a k slabým pokusom o reformu. No aj bez toho, aby sme tu menovali všetkých, musíme spomenúť obludného Marka Rupnika. Nad celým pontifikátom visí tieň priateľov pápeža Františka, obvinených z ťažkých previnení – niektorých dokonca odsúdených svetskými súdmi – ktorí boli chránení, ba v niektorých prípadoch ukrytí v Ríme. Stále čakáme na účtovanie, ktoré by vykorenilo to, čo možno jedine označiť ako homosexuálnu sieť priateľsky naklonenú hriechu, ktorá zatemňuje duchovný profil Cirkvi.

Pre autora týchto slov bol symbolickým momentom pontifikátu Jorgeho Maria Bergoglia (pápeža Františka) jeho pokus z roku 2019 – našťastie do veľkej miery neúspešný (Deo gratias) – zmeniť slová modlitby, ktorú nás naučil samotný Ježiš: Otče náš. Španielska verzia je nesprávnym prekladom: no nos dejes caer en tentación („Nenechaj nás padnúť do pokušenia“). Anglická verzia je oveľa bližšie k pôvodným Ježišovým slovám: καὶ μὴ εἰσενέγκῃς ἡμᾶς εἰς πειρασμόν– doslova: „neuveď nás do pokušenia“. Možno by sa to dalo vyložiť aj ako „neprivádzaj nás k skúške“, ale rozhodne sa tam nevyskytuje ani „padnutie“, ani „dovolenie“. František veril, že Boh nikoho neprivádza do pokušenia. No klasickí filológovia – mnohí z nich ani neboli katolíci – upozornili na správny význam slov. Biblisti nám pripomenuli, že Matúš píše (4,1): „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal.“

Nech už sa to človek snaží rozlíšiť akokoľvek, meniť výrok samotného Boha len preto, že sa nám nepáči predstava, že Boh niekoho skúša, nie je dôstojné pápeža. Možno pochopiť pápežovu túžbu predstaviť nekonečnú Božiu lásku voči človeku v bezohľadnom a krutom svete. A mnoho z náklonnosti, ktorú ľudia voči nemu pociťovali, pramenilo z jeho charizmy, ktorá mu umožnila vyjadrovať súcit takmer univerzálne. No – za cenu slov Pána, keď Ho apoštoli prosili: „Nauč nás modliť sa“?

Ale taký bol František.

Dnes je čas na triezve zamyslenie a obnovenú nádej pre Cirkev vo svete – ako ním bol aj deň zvolenia Jorgeho Maria Bergoglia pred dvanástimi rokmi. Kto sa dnes obzrie okolo seba a vidí hlboký rozvrat sveta, nemôže necítiť, že naša doba potrebuje katolicizmus, ktorý je pevný – ba až naliehavý – vo svojom učení o tomto aj budúcom živote. Najmä mladí ľudia na to počas tejto Veľkej noci akoby odpovedali. No zároveň zúfalo potrebujeme aj tú všeobecnú milosrdnosť a nehu, ktoré tak charakterizovali pontifikát Františka. Jasnú hlavu a horúce srdce. Pápeža, ktorý dokáže osloviť oboje. A kde nájsť takúto postavu?

Modlíme sa so žalmistom (Ž 85, 10 a nasl.) v nádeji na deň, keď:

Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba. Veď Pán dá požehnanie a svoje plody vydá naša zem. Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása.

Robert Royal

https://www.thecatholicthing.org/2025/04/22/francis-mercy-and-truth/