NECH PÁPEŽ FRANTIŠEK ODPOČÍVA V POKOJI. A POKOJ NECH SA VRÁTI DO CIRKVI
Len pár mesiacov po začiatku svojho pontifikátu vyhlásil pápež František pred skupinou mladých ľudí v Paraguaji: „Choďte a robte zmätok.“ Zvláštne vyjadrenie od Petrovho nástupcu. No ako roky jeho pontifikátu plynuli, videli sme, čo tým myslel. Rok čo rok svoj sľub napĺňal. A Cirkev sa ponorila do bezprecedentného chaosu.
Spomeňme si na klasickú definíciu pokoja podľa svätého Augustína: tranquillitas ordinis (pokoj ako dôsledok poriadku). Počas vlády pápeža Františka však nebolo po poriadku ani stopy — a už vôbec nie po pokoji. Jedna rozvratná udalosť striedala druhú; jeden šok nasledoval po druhom; nejasnosti sa vrstvili na nejasnosti. Každá epizóda bola sprevádzaná cri de coeur — srdcervúcim výkrikom verných katolíkov. Viac ako len pár renomovaných teológov, inak známych svojím akademickým odstupom a pokojom učenca, začalo podpisovať medzinárodné vyhlásenia, vedené obavou, že pápež František upadol do herézy.
Zverejnenie jednej z jeho prvých apoštolských exhortácií, Amoris Laetitia, prinieslo univerzálnej Cirkvi ochladenie. Strážca pokladu viery akoby menil stáročné učenie Cirkvi tým, že dovolil rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom pristupovať k Eucharistii. Dobrí katolíci boli zmätení. Pápežskí apologéti sa vykrúcali, len aby dokázali zasadiť štvorcový kolík diskontinuity do okrúhleho otvoru ortodoxie. Nič nezaberalo. Slová znamenali to, čo hovorili. A zo strany pápeža Františka neprišlo ani k najmenšiemu kroku späť. Žiadne prehodnotenie. Zostal neoblomný a uverejnil opätovné potvrdenie svojho stanoviska v oficiálnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, čím udelil pochybnému odklonu od tradičného učenia o manželstve akési kvázi-magistériálne schválenie. Toto nebezpečné schválenie vyvolalo dnes už historicky známu intervenciu tzv. „dubiá kardinálov“: Waltera Brandmüllera, Raymonda Burkeho, Carla Caffarru a Joachima Meisnera. Takáto obozretná žiadosť o doktrinálne objasnenie – a to nie od jedného, ale od štyroch významných kardinálov – bola mimoriadna. Zdalo sa, že obavy katolíkov boli oprávnené. A čakali. A čakali. O mnoho mesiacov neskôr pápež síce poskytol odpoveď, no tá bola rovnako nejasná ako samotná problematická exhortácia. Zvláštne, najmä vzhľadom na pápežovu záľubu v transakčnom štýle riadenia, v ktorom bola poslušnosť odmeňovaná a vernosť k Tradícii často trestaná.
Potom tu bola Františkova záľuba v drakonických disciplinárnych opatreniach. Aj jeho apologéti sa dostali do rozpakov. Klerici s progresívnejším zmýšľaním tieto nástroje už dávno považovali za nemoderné v „Cirkvi dialógu” – najmä v takej, ktorá sa nesie v duchu laissez-faire synodality. Napriek tomu trestal, umlčiaval a odvolával biskupov i kňazov bez váhania. Zdalo sa čudné, že pápež, ktorý sa deklaruje ako ten, čo neodsudzuje, koná ako jeden z najprísnejších sudcov. Jeho spôsob riadenia pripomínal skôr stredovekých pápežov. Minimálne zvláštne.
Aj ten najnestrannejší pozorovateľ si mohol všimnúť, že pápež František prejavuje väčšiu náklonnosť k povinným ideologickým módnym trendom dnešnej doby než k nepopulárnym nárokom Pokladu viery. Dokonca aj tento pomazaný pavlovský výraz zosmiešnil a zakázal pápežský nuncius v Spojených štátoch, kardinál Christoph Pierre, počas rozhovoru s vtedy odvolaným biskupom Stricklandom.
Žiaden pápež z tých posledných, ktorého si pamätáme, neodvolal toľko biskupov z ich diecéz, ba dokonca exkomunikoval zjavne nevinných kňazov. Zdalo sa, akoby sa do jeho hľadáčika dostávali len tí, ktorí verne hájili zjavené pravdy viery. Ťažko sa to ospravedlňovalo, najmä pri jeho pasivite voči vážnej apostázii nemeckých biskupov a iných podobných prelátov po celom svete.
Katolíci si nechápavo škrabali hlavy, keď vnášal pohanské modly do Baziliky sv. Petra. S radosťou vítal známych nepriateľov Cirkvi na svojich audienciách a propagoval módne progresívne témy ako ekologická spravodlivosť či práva transsexuálov. Áno, Cirkvi prislúcha vstupovať do dialógu aj s jej odporcami. Ale čo obraz, ktorý tým vytvára? Veď každý vie, že obraz vydá za tisíc slov.
Zmätenie zavládlo medzi katolíkmi, keď pápež prejavoval nezvyčajné zanietenie pre sexuálne menšiny, zatiaľ čo ostával úplne ľahostajný voči veriacim katolíkom, ktorí trpeli otrasmi v Cirkvi. Vynára sa jeden dramatický príklad: čínski katolíci – medzi nimi kardináli, biskupi a laici – ktorí v súčasnosti trpia prenasledovaním a doslova hnijú v žalároch.
Zmätok sa prehlboval, keď pápež propagoval rovnosť náboženstiev a skreslené chápanie práva národov brániť svoje hranice pred cudzincami. Hlásal rôzne témy blízke ľavici a často karhal katolíkov za prílišnú „prozelitizáciu“, čím ich zanechával v zmätenom úžase. Ktorý príkaz majú nasledovať – Kristov alebo jeho? Znovu sa zdalo, že nesúhlas je odmeňovaný a vernosť trestaná. Podobne ako Shermanov pochod k moru, aj pápež František akoby chcel zničiť každý výhonok autentickej viery.
Najznepokojujúcejší bol jeho neúprosný útok proti Tradičnej omši. Ide pritom o rastúce hnutie v Cirkvi, ktoré sa stáva domovom veľkých rodín, pevnej vernosti viere a mnohých kňazských a rehoľných povolaní. Úprimní katolíci boli zmätení, keď pápež František rozpútal prenasledovanie voči skupine katolíkov, ktorá prejavovala najväčšiu úctu voči jeho úradu a dokonalú vernosť článkom viery. Tento likvidačný program predstavoval rozhodný a výrazný rozchod s dokumentmi Ecclesia Dei Adflicta a Summorum Pontificum, ktoré boli pokusom jeho predchodcov o nápravu montiniovsko-bugniovských zákazov starobylej Tradičnej omše. Bolo zrejmé, že sa pripútal k liturgickému modelu, ktorý bol diskreditovaný a ktorý sa stal nositeľom sekularistických motívov prvej polovice 20. storočia. Práve vo chvíli, keď sa začala formovať liturgická obnova typu Jána Pavla II. a Benedikta XVI., pápež František ju pochoval.
Vo svojich prejavoch opakovane útočil na seminaristov a kňazov, ktorí uprednostňovali tradičné liturgické rúcha alebo nosenie sutany. Opäť – zvláštne. Bez rozpakov dusil nadšenie nových seminaristov a novokňazov (ktorých je aj tak žalostne málo, ak si to vôbec všimol). Otvorene pohŕdal liturgickým výrazom, ktorý bol v Cirkvi uctievaný po stáročia.
Povýšil biskupov, ktorí zavádzali represívne disciplíny proti tradičným prejavom viery, a pritom agresívne propagovali ideológie s ňou nezlučiteľné. Pápež František schválil nové liturgické formy, ako napríklad amazonský obrad, ktorý minimálne zatemňoval pravdy viery. Zdalo sa, že nás zanechal v zrútenej bani – len s lyžičkami, ktorými sa máme vyhrabať von.
Pápež František si skutočne splnil svoj sľub „urobiť neporiadok“. A s týmto „neporiadkom“ prišiel zánik pokoja v Cirkvi. Nastúpila rozdelenosť. Vypukli napätia. Nezanedbateľný počet katolíkov prijal excentrické názory sedevakantizmu.
Jednou z najväčších tragédií tohto obdobia je však ticho. Ticho pastierov. Trpiaci katolíci sa na nich obracali s nádejou na vedenie – no dostalo sa im len klišé a banálne kázania. Buď sa úplne vyhli téme chaosu, alebo opakovali „všetko je v poriadku“ – refrén, ktorý doviedli k dokonalosti. Ich hanebné mlčanie zanechalo Kristových “maličkých” v pasci, blúdiacich a padajúcich do trhlín spôsobených doktrinálnym otrasom. Postaví sa história k týmto nemým prelátom tak, ako sa postavila k biskupom v Henrichovom Anglicku 16. storočia, či v Nemecku 30. rokov?
Kým mnohí katolíci sa cítili stratení v mori dezorientácie, Božia milosť pretrvávala. Pôsobivému množstvu obdivuhodných katolíkov dovolil tento pád upevniť si vieru. S hrdinskou vytrvalosťou zostali verní nemeniteľnému učeniu Matky Cirkvi a jej nadčasovým formám zbožnosti. Budúce generácie im zatlieskajú a napíšu svedectvá, ktoré ich budú velebiť. Boli verní, keď nevera bola bežnou mincou doby.
Možno ich inšpirovala dojímavá poézia T. S. Eliota z jeho Four Quartets: „Pre nás je len úsilie, / ostatné nie je našou vecou.“ Alebo možno sv. John Henry Newman svojimi neochvejnými slovami:
„Celý priebeh kresťanstva od počiatku je len jednou dlhou sériou trápení a nepokojov. Každé storočie je ako tie ostatné – a tým, ktorí v ňom žijú, sa zdá horšie než všetky predchádzajúce. Cirkev je neustále chorľavá, náboženstvo sa zdá byť na pokraji zániku, schizmy dominujú, svetlo pravdy je zastreté. Jej nasledovníci sú rozptýlení. Kristova vec je neustále v smrteľnej agónii… Ale Cirkev je ako Noemova archa, ktorá nezabránila potope ani ju nezničila, ale niesla sa po jej vlnách a uchovávala nádej ľudskej rodiny vo svojom krehkom útvare.“
Modlime sa všetci za nesmrteľnú dušu pápeža Františka. Držme s úctou deväťdňové zádušné pobožnosti. Dajme slúžiť svätú omšu za svätou omšou za spásu jeho duše. Aj po všetkom tomto nás však pápež František stále zanecháva zmätených.
Avšak, nie Boh.
otec John A. Perricone
https://crisismagazine.com/opinion/may-pope-francis-rest-in-peace-and-may-peace-return-to-mother-church?fbclid=IwY2xjawJ12_pleHRuA2FlbQIxMQBicmlkETFTYlY4Q2U2NnBUYXF4QjZKAR7xRwBkXB6-5-ScKcWK3v_5vSgsVpojr6L3sGyiQdYuQ6wFBuDTkPQ0iNgXZQ_aem_yuGSPWJlFo8rA4Lu2J2v6Q