VSTAL Z MŔTVYCH!

„Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa v ňom“ (Rímske breviár). Toto je deň najvznešenejší, najšťastnejší v celom roku, lebo je to deň, keď „Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný.“ Aj Vianoce sú radostným sviatkom, no kým Vianoce zaznievajú osobitnou nežnosťou, veľkonočné slávenie sa nesie v neomylnej melódii víťazstva – je to radosť z Kristovho triumfu, z Jeho víťazstva. Liturgia svätej omše nám túto veľkonočnú radosť predstavuje v dvoch aspektoch: ako radosť v pravde (čítanie: 1 Kor 5, 7–8) a radosť v láske (modlitba po prijímaní).

Radosť v pravde: podľa mocného napomenutia svätého Pavla: „Slávme teda sviatky nie v starom kvase…, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy.“ Vo svete jestvuje mnoho prchavých radostí, postavených na krehkých, neistých základoch; veľkonočná radosť je však pevne zakorenená v poznaní, že sme v pravde – v pravde, ktorú priniesol Kristus a ktorú potvrdil svojím zmŕtvychvstaním.

Zmŕtvychvstanie nám hovorí, že naša viera nie je márna, že naša nádej nie je postavená na mŕtvom človeku, ale na živom – na Živom v plnom zmysle slova, ktorého život je taký silný, že oživuje, v čase i vo večnosti, všetkých, ktorí v Neho veria. „Ja som vzkriesenie a život; kto verí vo mňa, bude žiť aj keď zomrie“ (Jn 11, 25). Radosť v pravde: len úprimné a čestné duše, ktoré milujú pravdu a – ešte viac – „konajú pravdu“, sa môžu plne radovať zo vzkriesenia. Sme úprimní vtedy, keď sa dokážeme vidieť takí, akí naozaj sme – so všetkými svojimi chybami, nedostatkami a potrebou obrátenia.

Z tohto poznania našich bied pramení úprimné predsavzatie očistiť sa od starého kvasu vášní, aby sme boli úplne obnovení vo vzkriesenom Kristovi. Pravdu však treba uskutočňovať v láske – veritatem facientes in caritate, konať pravdu v láske (Ef 4,15); preto je modlitba po svätom prijímaní, ktorú nám Cirkev vkladá do úst, aktuálna ako nikdy predtým: „Vylej na nás, Pane, ducha svojej lásky, aby sme boli jedno srdce.“ Bez jednoty a vzájomnej lásky niet skutočnej veľkonočnej radosti.

Evanjelium (Mk 16,1–7) nám kladie pred oči verné sväté ženy, ktoré sa pri prvých lúčoch nedeľného úsvitu ponáhľajú k hrobu, a cestou si kladú otázku: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Táto starosť, hoci oprávnená vzhľadom na veľkosť a váhu kameňa, ich neodradí od ich zámeru; ich túžba nájsť Ježiša je silnejšia! A hľa – sotva prídu, vidia, že „kameň je odvalený“.

Vchádzajú do hrobu a stretajú anjela, ktorý ich víta radostným oznámením: „Vstal z mŕtvych, niet ho tu.“ V tej chvíli im Ježiš ešte nedovolí, aby Ho našli a videli; no o niečo neskôr, keď v poslušnosti anjelovmu príkazu odchádzajú od hrobu, aby túto zvesť oznámili učeníkom, zjaví sa im sám a pozdraví ich: „Pozdravujem vás!“ (Mt 28,9) – a ich radosť bude nesmierna.

Aj my túžime nájsť Pána; možno ho hľadáme už mnoho rokov. A táto túžba je možno sprevádzaná vážnym nepokojom, ako odstrániť prekážky a odvaliť z našej duše ten kameň, ktorý nám doteraz bránil nájsť Pána, celkom sa Mu odovzdať a dovoliť Mu, aby v nás zvíťazil.

Práve preto, že chceme nájsť Pána, už sme prekonali mnohé prekážky, podopieraní Jeho milosťou; Božia prozreteľnosť nám pomohla odvaliť mnohé kamene, prekonať veľa ťažkostí. Napriek tomu je hľadanie Boha postupné a musí trvať po celý náš život. Z tohto dôvodu, podľa príkladu svätých žien, musíme v sebe neustále udržiavať svätý nepokoj v hľadaní Pána – nepokoj, ktorý nás robí usilovnými a horlivými v tomto hľadaní, a zároveň naplnenými dôverou v Božiu pomoc, pretože Pán sa postará o to, aby sme sa dostali tam, kam by nás naše vlastné sily nikdy nedoviedli, lebo On urobí za nás to, čo sami nedokážeme.

Veľká noc každý rok označuje čas obnovy v našom duchovnom živote, v našom hľadaní Boha; každý rok znovu vystupujeme po ceste k Nemu v novosti života (novitate vitae, porov. Rim 6,4).

https://crisismagazine.com/opinion/he-is-risen