PIUS XII. A ZBABELÍ KARDINÁLI

Dňa 8. decembra bude mať Katolícka cirkev 21 nových kardinálov. posvätné kolégium tak bude mať 256 členov, z ktorých 141 bude mať právo hlasovať v budúcom konkláve. O kreovaní nových kardinálov informoval 6. októbra pápež František, ktorý im na sviatok Nepoškvrneného počatia udelí červený biret ako znak pripravenosti obetovať život a vysloví slávnostnú formulu:

„Na slávu všemohúceho Boha a na dôstojnosť Apoštolskej stolice prijmite červený biret ako znak kardinálskej dôstojnosti, ktorý symbolizuje, že máte byť pripravení konať odvážne, až do preliatia krvi, pre rozvoj kresťanskej viery, pre pokoj a pokojný život Božieho ľudu a pre slobodu a šírenie Svätej Rímskej cirkvi.“

Táto slávnostná formula nie sú len prázdnymi slovami; vyjadruje zodpovednosť kardinálov, ktorí sú najbližšími spolupracovníkmi a poradcami pápeža a tvoria akýsi senát Cirkvi. Pochopenie tejto vysokopostavenej misie kardinálov nám osvetlí príbeh, ktorý čerpám z krásnej knihy dona Charlesa T. Murra „Tajomná duša Vatikánu: Hlboké puto medzi Piom XII. a sestrou Pascalinou,“ ktorú v roku 2024 vydalo vydavateľstvo Fede e Cultura z Verony (s. 84-88).

Príbeh je takýto. V roku 1946 povýšil pápež Pius XII. pekinského arcibiskupa Thomasa Tien Ken-Sina (1880-1967) do kardinálskej dôstojnosti a dal Katolíckej cirkvi prvého čínskeho kardinála.

V roku 1949 sa Čína dostala pod kontrolu marxisticko-leninského revolucionára Mao Ce-tunga, jedného z najkrutejších komunistických diktátorov, ktorý si udržal moc až do svojej smrti v roku 1976. V súlade s princípmi marxizmu-leninizmu sa Mao snažil vymazať akúkoľvek prítomnosť náboženstva v novej Čínskej ľudovej republike. Zo všetkých náboženstiev bolo rímskokatolícke náboženstvo v Číne obzvlášť nenávidené; Mao nielenže nenávidel učenie Cirkvi, ale mal obavy z jej organizácie na národnej a medzinárodnej úrovni. Všetci čínski biskupi a kňazi boli vyzvaní, aby sa zriekli viery a prispeli k vybudovaniu socialistického štátu. Tí, ktorí chceli zostať verní Rímskej cirkvi, čelili smrti, väzeniu alebo prevýchove v pracovných táboroch.

Keď sa kardinál, pekinský arcibiskup Tien Ken-Sin, dozvedel, že prezident Mao ho chce obviniť z vlastizrady a zatknúť, podarilo sa mu v noci utiecť a doraziť do Ríma. Jedného rána sa kardinál dostavil k bronzovej bráne Vatikánu v kardinálskom rúchu, oblečený v červenom od hlavy až po päty. Možno očakával srdečné prijatie zo strany pápeža, ale nestalo sa tak.

V tomto bode vstupuje do príbehu svedectvo sestry Pascaliny, ktorá bola vernou spolupracovníčkou pápeža Pacelliho a mladému donovi Murrovi, ktorý ju navštevoval v sedemdesiatych rokoch, vyrozprávala:

„Svätý Otec ma toho rána zavolal do svojej kancelárie a povedal mi, že pri dverách je výnimočný návštevník. Keďže monsignor Tardini predtým informoval Svätosť, že kardinál Tien utiekol z Číny, aby si zachránil život, príchod kardinála na prah Svätého Otca nebol úplným prekvapením. ‘Napriek tomu – pokračuje sestra Pascalina – Svätý Otec nebol vôbec nadšený’ a dal sestre presné pokyny, aby kardinálovi odovzdala posolstvo. ‘Keď to oznámi žena – dodal pápež – bude to jasnejšie a náš hnev bude menej očividný.’“

Sestra Pascalina, dosť nervózna, prišla ku kardinálovi Tienovi, ktorý čakal na správy na Štátnom sekretariáte, a s námahou prekonala svoju hanblivosť a povedala mu: „Vaša Eminencia, Svätý Otec vás dnes nemôže prijať, ani v najbližších dňoch.“

„Ale musím osobne hovoriť so Svätosťou,“ protestoval kardinál.

„Obávam sa, že to nebude možné,“ odpovedala sestra. „Čokoľvek chcete povedať Svätému Otcovi, môžete to povedať monsignorovi Tardinimu, keď sa vráti. Svätý Otec ma však požiadal, aby som vám položila otázku, ktorá ho mätie. Svätý Otec sa chce spýtať, o čom ste premýšľali, keď ste prijali červený biret. Chcel by tiež vedieť, prečo si myslíte, že kardináli Svätej Rímskej cirkvi nosia červené rúcho. Ak ste si mysleli, že to znamená niečo iné než ochotu vyliať svoju krv za Krista a jeho Cirkev, potom čo pre vás ten symbol znamená?“

Kardinál neodpovedal a v tichosti zavrel oči. Sestra Pascalina, skôr než opustila miestnosť, dala kardinálovi poslednú radu. Povedala mu, že Svätý Otec je nesmierne zarmútený, že opustil svoje stádo v čase, keď ho jeho ľud najviac potreboval. Mal zostať na mieste, ktoré mu bolo pridelené. Ak by to znamenalo väzenie alebo smrť, mal by sa vrátiť do Číny a čeliť tomu namiesto toho, aby sedel vo Vatikáne, oblečený v červenom. „Ak sa rozhodnete nevrátiť do Číny,“ dodala, „myslím, že by ste mali podať Svätému Otcovi demisiu a prenechať rúcho niekomu, kto vie, prečo je červené.“

Kardinál sa hodnosti nevzdal a odišiel do Chicaga. Môžeme si predstaviť, aký prísny bol Pius XII. voči nemu. Čo by však Pius XII. povedal, keby vedel, že dnes Vatikán otvorene spolupracuje s dedičmi vtedajších komunistických prenasledovateľov? Tými, ktorí neodmietajú, ale naopak hrdo obhajujú odkaz Mao Ce-tunga a komunistickú ideológiu svojej krajiny. Odporúčam vám prečítať si knihu dona Charlesa Murra, amerického kňaza, ktorý žil v rokoch 1971 až 1979 v Ríme. Don Murr vydal už v roku 2023, tiež vo vydavateľstve Fede e Cultura, dôležitú knihu venovanú vatikánskej slobodomurárskej organizácii: „Loge, peniaze a skryté sily v Gagnonovom vyšetrovaní“. Nová kniha je plná mnohých ďalších príbehov a anekdot, ktoré nám pomáhajú pochopiť históriu Cirkvi zvnútra. Prednosťou oboch diel dona Murra je, že sú napísané brilantným štýlom, s historickou vážnosťou a predovšetkým so skutočnou láskou k Cirkvi.

prof. Roberto de Mattei

https://blog.messainlatino.it/2024/10/pio-xii-e-i-cardinali-vigliacchi.html?m=1