JAKOBÍNSKA SYNODA - REVOLÚCIA POKRAČUJE

Nenechajte sa oklamať. To, že horúce témy nie sú na programe synody, neznamená, že revolúcia nie je v plnom prúde.

Je náhoda, že pastieri Katolíckej cirkvi objavili v roku 1962 skutočnosť, že Katolícka cirkev musí byť „viac participatívna“ a menej „klerikálna“ — inými slovami, viac demokratická? Že by po 2000 rokoch na Cirkev zostúpil Duch Svätý a rozhodol sa, že je čas, aby táto starodávna inštitúcia odrážala moderné politické trendy? Dnes nám hovoria presne toto: Cirkev musí pokračovať v ceste, na ktorú sa vydala na Druhom vatikánskom koncile, a musí byť viac „synodálna“. Ľavica v Katolíckej cirkvi, mierne povedané, nie je spokojná s hierarchickou štruktúrou Cirkvi. Také staromódne! „Synoda o synodalite“ je čiastočne neúspešným pokusom urobiť katolicizmus opäť atraktívnym, narušiť túto zastaranú štruktúru. Ako keby sme už dosť netrpeli gitarovými kapelami a spevom „Kumbaya“ počas omše, teraz musíme byť svedkami ďalšieho vážneho útoku na naše dedičstvo. Kardinál Zen pred nedávnom varoval, že „cieľom toho stretnutia [Synody] je očividne zvrhnúť hierarchickú triedu Cirkvi a zaviesť demokratický systém.“ Zdá sa, že hlavným motívom „Synody o synodalite“ je demokratizácia Cirkvi. Jeden z rečníkov na Synode dokonca tvrdil, že Cirkev je príliš monarchická. Predstavte si to! Cirkev založená na apoštolskej postupnosti je obvinená z tohto, že je príliš hierarchická. Iracionalita tých, ktorí by zapálili pokladnicu svätej múdrosti vekov, nepozná hraníc. Je však zrejmé, že v určitých ohľadoch je Františkov režim všetkým, len nie demokratickým. Donútiť sídelných biskupov, napríklad, žiadať Rím o súhlas pred povolením tradičnej latinskej omše, nie je úplne v súlade s pápežovým deklarovaným presvedčením o „jednote v rozmanitosti.“ Takže pre bežného pozorovateľa Synody môže byť mätúce chápať význam tohto údajného antiklerikalizmu. Chce František urobiť Cirkev viac demokratickou, decentralizovanejšou, viac „reagujúcou“ na miestne problémy? Alebo nie? Zdá sa, že si želá urobiť Cirkev viac prispôsobivou pre niektoré zvláštnosti v rámci katolíckych komunít (nie však pre tradičné, pravoverné komunity).

Stojí za to pochopiť význam tohto paradoxu, pretože vrhne svetlo na modus operandi Františkovho režimu a na prebiehajúce synody, ktoré slúžia na dosiahnutie jeho revolučných cieľov. Ak chceme pochopiť tento chaos, musíme sa, ironicky, obrátiť na veľkého proroka „demokratickej“ revolúcie, Jeana-Jacquesa Rousseaua. Rousseauova veľká myšlienka v dejinách politického myslenia spočíva v tom, že bol medzi prvými, ktorí „objavili“ ideu, že demokracia nemusí zahŕňať ľudí. Demokracia, ako tvrdia Rousseau a jeho nasledovníci, je čisto hypotetická a môže sa viac či menej približovať k tomu, aby dosiahla „demokratický“ ideál (to znamená k ideál samotného Rousseaua). Tento ideál nazýva Rousseau všeobecnou vôľou. Revolucionári od čias Rousseaua,  Robespierra a Marxa až po Wilsona a Obamu, sa tejto myšlienky chytili; ja to nazývam ideológiou demokratizmu. Dokonca tomu podľahli aj niektorí katolícki myslitelia. Šíritelia ideológie demokratizmu zneužívajú pojem „demokracia“ na podporu svojich záujmov, zvyčajne niečoho veľmi nepopulárneho a nedemokratického. Pretože žijeme v dobe demokracie, naše elity (ktoré skutočne opovrhujú obyčajnými ľuďmi) musia ľuďom sľubovať, že tvrdo pracujú na rozšírení demokracie; že robia x, y a z „prístupnejšími,“ najmä „tým na okraji;“ že sú inkluzívnejší, rozmanitejší atď. — zatiaľ čo títo elitári žijú čoraz extravagantnejšie a stávajú sa stále viac odtrhnutými od občanov, ktorých tvrdia, že zastupujú.

To nás privádza späť k Synode o synodalite. Tento vážený projekt našich cirkevných elít je vrcholným prejavom ideológie demokratizmu v Katolíckej cirkvi. Biskupi a laici za okázalými okrúhlymi stolami vo Vatikáne hlásajú potrebu demokratizácie Cirkvi, zatiaľ čo si sedia na exkluzívnych „načúvajúcich zasadaniach“ a diskusných paneloch o tom, ako rozložiť 2000 ročnú Tradíciu Cirkvi. V Ríme sa zhromažďujú kardináli, biskupi a laici s rovnakými názormi, čím Synoda vytvára falošný dojem „počúvania“ a „dialógu“ v Cirkvi. Tu ľud prehovoril! Chcú viac služieb pre migrantov a ženy diakonky! V tomto spočíva skutočné jadro paradoxu demokratizmu: demokratista vždy dohliadne na to, aby to bol on sám kto bude riadiť „demokratické“ reformy, ktoré majú prísť. Tieto reformy si nevyhnutne vyžadujú odstránenie stáročných tradícií, ktorých hodnota bola potvrdená opakovanou a širokou praxou medzi bežnými ľuďmi, ktorí si ich veľmi vážia. Jediná a skutočná „demokracia,“ ktorú Cirkev potrebuje priatelia je možnosť zdieľať našu Bohom danú vieru a dedičstvo, tú istú vieru, za ktorú toľkí svätí a mučeníci položili svoje životy. Revolučný program rozloženia cirkevných tradícií sa deje pod zámienkou, že Cirkev má byť viac „participatívna“ (zatiaľ čo lavice kostolov sa vyprázdňujú a pravoverní prosia o návrat k latinskej omši). Pomáha tomu neviazané používanie „Ducha Svätého“ na ospravedlnenie všetkého, čo vychádza z pera cirkevných akademikov. Pripisovanie nových a revolučných zmien „Duchu Svätému“ sa začalo počas Druhého vatikánskeho koncilu. Aj dnes musíme počúvať o „duchu“ Druhého vatikánskeho koncilu, akoby hegelovská dialektika čoskoro dosiahla svoj vrchol vďaka práci koncilu.

Rousseau opäť poukazuje na podstatu. „Všeobecná vôľa“ bol Rousseauov termín pre tento nepolapiteľný demokratický ideál. Keby len ľudia dokázali jasne a racionálne premýšľať, tvrdil Rousseau, dospeli by k všeobecnej vôli. Ale pretože ľudia sú chybní a nikdy nie sú v najlepšej kondícii, je potrebná božská sila, ktorá z nich túto všeobecnú vôľu vytiahne. Takže žiaľ, „skutočná“ demokracia nikdy nenastane, vyhlásil Rousseau. Môžeme sa jej však priblížiť tým, že sa budeme usilovať o ideál, čo často znamená ignorovať záujmy akutálne žijúcich ľudí - ako to urobila Synoda, keď zrušila svoj X. prieskum verejnej mienky po tom, čo sa dozvedela, že drvivá väčšina ľudí neverí v poslanie Synody. Pojem „Duch Svätý“ sa teraz používa v rétorike spôsobom porovnateľným s Rousseauovou myšlienkou “Všeobecnej vôle”. Nám katolíkom sa hovorí, aby sme dôverovali Duchu Svätému, keď ide o konanie týchto synod. Práve nedávno o. James Martin v rozhovore povedal, že „len Duch Svätý“ vie, čo z tejto synody vzíde (ak už nič iné, povedal, že jej hlavným úspechom bude prehĺbenie osobných priateľstiev - to je veľká útecha pre nás, katolíkov platiacich desiatky, ktorí sme pomohli financovať túto nezmyselnú zbytočnosť). V odpovedi na otázku, či sa na synode bude diskutovať o otázkach LGBTQ+, Martin povedal:

mám pocit, že keď budeme diskutovať o synodalite, ktorá zahŕňa pozorné načúvanie Duchu Svätému, ktorý je aktívny a živý v Božom ľude, budeme musieť prirodzene uvažovať o tom, ako sú vypočutí tí, ktorí sa cítia byť na „periférii“.

O. Martin nám povedal, ako to cíti Duch Svätý - Duch Svätý nás „prirodzene“ nabáda počúvať názory tých, ktorí majú sexuálne sklony v rozpore s Božím zákonom.
Všeobecnú vôľu a rousseauovskú myšlienku „demokracie“ ako zbraň využili nespočetní revolucionári, ktorí tvrdili, že prinášajú demokratické zmeny, zatiaľ čo v skutočnosti zavádzali demokraciu totalitného typu. Tak aj František - všemožne sa snaží „demokratizovať“ Cirkev oslabením jej hierarchie a zvýšením „participácie“. V skutočnosti má Františkov režim na mysli totalitnú „synodalitu“. Môžem vás uistiť, že akákoľvek nezávislá autorita, ktorú udelí biskupom, bude starostlivo riadená (ale nie riadená dobrým spôsobom). Popri „zasadnutiach na počúvanie“, ktoré si pre seba organizujú radikáli v Cirkvi, bude František pokračovať v revolúcii Cirkvi prostredníctvom faktických zmien cirkevnej praxe. Na uskutočnenie svojej revolúcie nemusí zmeniť ani jednu dogmu. 

Pozrite si nedávnu kajúcu pobožnosť, ktorá otvorila záverečnú fázu synody. Určití biskupi, ktorým rímska kúria bezpochyby vopred nadiktovala ich „hriechy“, vystúpili, aby „vyznali“ porušenie ideológie režimu. Účelom tohto aktu bolo definovať nový étos Cirkvi tým, že sa verejne identifikovali hriechy voči nej. Hriechy proti „migrantom“, „ženám“, „používaniu náuky ako kameňov, ktoré sa vrhajú“, „chudobe“ a „proti synodalite/nedostatku počúvania, spoločenstva a účasti všetkých“. Čítame medzi riadkami. Tieto „hriechy“ všetky odkazujú na vládnucu politickú ideológiu sekulárnej modernity, ktorú František prijal a zamieňa ju s pravým katolíckym učením. Fakt, že zhora bola nariadená verejná „spoveď“, naznačuje, že František to myslí veľmi vážne s predefinovaním katolicizmu, bez ohľadu na to, či zmení text kánonického práva. Takto postupujú revolucionári: zmenu vynucujú kultúrnym útokom a až neskôr sú tieto zmeny kodifikované v zákone. Predefinovanie hriechu je neoddeliteľnou súčasťou každého revolučného projektu. Rousseauova teória demokracie by nebola možná, keby najprv nepredefinoval cnosť a neresť a nevyhlásil, že dedičný hriech je mýtus (práve preto bola jeho práca zakázaná parížskym arcibiskupom). Vezmime si „spoveď“ kardinála Seana O’Malleyho. Tento bostonský emeritný arcibiskup požiadal o odpustenie za hriech sexuálneho zneužívania. Najprv som bola šokovaná. Priznáva sa, pomyslela som si? Potom som čítala ďalej: „za všetky tie časy, keď sme stav vysväteného kňazstva a zasväteného života využili na spáchanie tohto strašného hriechu…“ Aha, ide o korporátnu a teoretickú „spoveď.“ Kardinál Kevin Farrell požiadal o odpustenie v mene celej Cirkvi, ale „najmä nás mužov, cítiach hanbu za všetky tie časy, keď sme neuznali a nebránili dôstojnosť žien…“ Podobne ide o verejnú a kolektívnu „spoveď“. Farrell nielenže zľahčuje skutočnú sviatostnú spoveď, ale zároveň prenáša svoju vinu (skutočnú alebo predstieranú) na nevinných. Akoby nevinní katolícki muži neznášali už dosť hnevu od kultúry nenávidiacej mužov, tu ho na nich vrhá tiež aj náš vlastný kardinál. Hriech podľa pápeža synody už nie je len niečo konkrétne, skutok v rozpore s Božím morálnym zákonom, ako sme sa učili na katechéze. Namiesto toho môže hriech znamenať porušenie vládnucej politickej ideológie a tiež vinu z pridruženia sa k nemu. František si poňatie hriechu predefinoval spôsobom, ktorý je podobný marxistickému chápaniu.

Revolúcia však prebieha aj inými spôsobmi. Zoberme si nedávne vyhlásenia kardinála Leonarda Steinera, ktorý sa zúčastnil tak na neblaho preslávenej amazonskej synode Pachamama v roku 2019, ako aj na Synode o synodalite. Steiner na tlačovej konferencii vo Vatikáne 15. októbra povedal, že synoda o Amazónii otvorila „túto skúsenosť (synodality) a účasť všetkým.“ „Synodalita,“ pokračuje Steiner, „nám vysvetľuje, že musíme byť stále viac otvorení inkulturácii a medzináboženskosti.“ Ako uviedol LifeSiteNews, Steiner spomína synodalitu ako „otvorenosť počúvať náboženstvá a kultúry, aby sa evanjelium stále viac inkulturovalo.“ Ak neviete, „inkulturácia“ je akademický žargón pre podporu otvorených hraníc a rozpúšťanie dlhodobých tradičných praktík západných Európanov v prospech schválenej globalistickej unikultúry. Čo sa týka „medzináboženskosti“, ide o súčasť režimu Františka, ktorý znižuje katolícku Cirkev na jednu z mnohých duchovných možností. Steiner, zatiaľ čo sa pretrhne, aby zdôraznil úlohu žien v amazonských katolíckych kostoloch a komunitách, zašiel až tak ďaleko, že vyhlásil, že „mnohé z našich žien sú skutočnými diakonkami.“ Kardinál Joseph Tobin posilnil dojem Františkovho revolučného prevzatia katolíckej Cirkvi:

Keď sumarizoval múdrosť, ktorá bola prezentovaná na nasledujúcich synodách – Amoris Laetitia, Fratelli Tutti, Laudato Si’, pochopil som, že Svätý Otec nepredkladá len program, ale že mi pomáha a aj ostatným pochopiť, že na to, aby sme mohli takto odpovedať Pánovi, potrebujeme inak premýšľať o tom, ako Cirkev žije a pôsobí.

Je dôvod, prečo František vybral „synodalitu“ namiesto „imigrantov a utečencov“ alebo „život a službu kňazov“, témy, ktoré koncil „dôrazne odporučil“ vybrať namiesto synodality. Verím, že dôvod je taký, že na presadenie typu revolučných a politických zmien, ktoré Františkov režim túži podporiť – ako je propagácia otvorených hraníc alebo umožnenie svätenia žien na diakonky a kňažky – musíme, ako nám pripomína Tobin, „inak premýšľať o tom, ako Cirkev žije a pôsobí.“ Je potrebný úplný posun paradigmy. Demokratická ideológia poskytuje rámec na uskutočnenie radikálnych zmien v cirkevných praktikách pod rúškom „synodality“. František je prefíkaný stratég a rozumie tomu, že vyjsť otvorene s radikálnymi zmenami alebo dokonca s návrhmi na zmenu cirkevného učenia nie je spôsob, ako dosiahnuť svoje ciele. Jezuita o. Thomas Reese sa mýli, keď tvrdí, že „konzervatívci sa nemajú na čo sťažovať“, pretože František všetky kontroverzné témy stiahol z programu. Človek by sa čudoval, či Reese pozná Františkov zámer hrať dlhú hru. Marxistický intelektuál Antonio Gramsci zdôraznil potrebu ovládať kultúru, aby bolo možné zmeniť spoločnosť. To je presne to, o čo sa František snaží. Na jednom fronte obmedzuje tradičnú latinskú omšu. Na inom fronte podporuje pochod sekulárnej ideológie, od požehnávania homosexuálnych „zväzkov“ po zbožňovanie Matky Zeme a propagáciu bratstva ľudí, myšlienky, ktorú vylovil z hrobu dejín.

Revolučné zmeny sa dejú práve teraz, bez ohľadu na to, či sú kodifikované v cirkevnom práve. Niektorí konzervatívni, právnicko-orientovaní katolíci sú zmätení radikálnymi zmenami spôsobenými Druhým vatikánskym koncilom. Litera zákona nebola zmenená, protestujú. To je pravda; ale študenti dejín, a najmä dejín revolúcií, vedia, že zmena litery zákona prichádza až potom, čo sa už zmenila kultúra. Druhý vatikánsky koncil sa neudial až tak dávno. Séria synod, ktoré pápež František začal v roku 2015, je súčasťou jeho revolučnej agendy na odbúravanie tradičných pilierov Cirkvi zmenou kultúry Cirkvi. Sú pokračovaním Druhého vatikánskeho koncilu. Nenechajme sa zaskočiť týmto najnovším revolučným koncilom. Konzervatívci by tento proces nemali ignorovať. Je načase, aby naši biskupi zdvihli hlas proti Františkovej revolúcii.

Dr. Emily Finley

https://crisismagazine.com/opinion/a-jacobin-synodality