POHĽADY NA NOVÉ HORIZONTY: CIRKEV MEDZI SNOM A REALITOU

Stačí sa pozrieť na to, ako ľudstvo spravuje svoje záležitosti – a ak by to bolo možné – anjeli by plakali. Alebo sa smiali.

Po väčšinu svojej histórie Cirkev aspoň ponúkala určitý protipríklad – už len tým, že prežila 2000 rokov. To sa nedá povedať o nijakom dnešnom národe, medzinárodnej organizácii, mimovládke, LGBT režime či digitálnom impériu zo Silicon Valley. Dlhé trvanie možno nie je dôkazom všetkého, ale je dôkazom života – a to aj napriek radikálnym dejinným zmenám.

Aký druh života dnes Cirkev žije? To je otázka, ktorá si zasluhuje skúmanie – pretože Cirkev aj svet stoja v nemalej miere v ohrození. Nekonečne únavné diskusie o Druhom vatikánskom koncile dnes často zakrývajú jeden zásadný vývoj. Nezriedka počúvame, že Koncil „otvoril“ Cirkev svetu – či už v dobrom alebo zlom. No je dnešný svet tým istým, akému sa otvorila?

Svet vtedy (1962 – 1965) bol sám v pohybe – prechádzal rýchlou povojnovou zmenou, vzďaľoval sa nacionalizmu, ktorý bol jednou z príčin vojny, a smeroval k progresívnemu internacionalizmu. Po skončení vojny vznikla OSN a už vtedy sa začínali objavovať prvé impulzy, ktoré napokon viedli k vzniku Európskej únie.

Jacques Maritain, najvplyvnejší katolícky filozof prvej polovice 20. storočia, mal veľký vplyv na formovanie OSN. Tradične katolícki politici stáli aj pri zrode EÚ: Robert Schuman z Francúzska (prvý predseda Európskeho parlamentu), Konrad Adenauer z Nemecka a Alcide De Gasperi z Talianska. Pápež František už vyhlásil Schumana za „ctihodného“. A aj De Gasperiho kauza blahorečenia napreduje. Boli to obdivuhodní muži a vo svojej dobe aj vážni katolíci. Je však smutným komentárom k ľudským dejinám, čo sa z ich dobrých úmyslov – po hrôzach svetovej vojny – napokon stalo.

V OSN dnes dominujú rôzni ničomínci, ktorí z valného zhromaždenia ťažia vo vlastný prospech. Západné krajiny ho medzitým často používajú ako nástroj presadzovania agendy „woke“. Verí dnes ešte niekto, že OSN je schopná reálne pomôcť pri niečom ako ruský útok na Ukrajinu či masaker v Gaze?

Zakladacie dokumenty EÚ sa odvolávajú na katolícke princípy – ako je subsidiarita či legitímna autonómia jednotlivých národov v rámci medzinárodného spoločenstva. No ak si legitímne zvolené vlády v Maďarsku alebo na Slovensku dovolia postaviť sa voči politike EÚ – povedzme v oblasti LGBT indoktrinácie –, alebo ak väčšie štáty ako Taliansko či Holandsko odporujú spoločnému postoju EÚ k nelegálnej migrácii, hrozí im Brusel pozastavením financií a nálepkovaním ako „nedemokratickým“.

Aj napriek tomu sa však zdvíha nový druh „populizmu“ – od Spojeného kráľovstva až po Česko –, čiastočne podobný fenoménu MAGA v USA. Veľké percento voličov – samozrejme automaticky označených za „krajne pravicových“ – sa objavuje vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku a inde. V Rumunsku EÚ dokonca zneplatnila demokratické voľby, pretože zvíťazil „nesprávny“ kandidát – nacionalista, ktorého strana presadzuje rokovania s Ruskom.

Aj NATO – vytvorené s cieľom „udržať Rusov vonku, Američanov vnútri a Nemcov pri zemi“ – prechádza nevyhnutnými zmenami. Amerika s národným dlhom 37 biliónov dolárov už nebude naďalej znášať obranné náklady Európy, ktorá si od roku 1945 užívala výhody bez námahy. NATO nezanikne, ako sa niektorí Európania obávajú – o to sa už postaral pán Putin. No Európa sa bude musieť opätovne vyzbrojiť – a jej lídri dnes zisťujú, ako a za akú cenu.

A čo na to Cirkev? Nie je prehnané povedať, že Rím – a s ním aj viacerí biskupi v Spojených štátoch – majú len veľmi malý cit pre vážnosť doby, v ktorej sa nachádzame. Svet, ktorému sa chcú „otvárať“, je z veľkej časti stále ten z rokov 60. a 70. Pápež František napríklad navrhol, aby sa určité percento vojenských rozpočtov využilo na odstránenie hladu a podporu trvalo udržateľného rozvoja. Vízia novej „Pax in terris“. Chvályhodné ciele – keby neexistovali iné, naliehavé hrozby súčasnosti, ako napríklad Rusko, Irán či Čína.

Okrem toho odsúdil vzostup „populistov“, ktorých označil za ľudí, čo ponúkajú jednoduché riešenia na zložité problémy. Lenže stovky miliónov ľudí v Európe a v Amerike – ľudí, ktorí každodenne znášajú dôsledky politiky posledných desaťročí – majú jednoducho dosť rozkladu svojich kultúr. A hoci sa toľko hovorí o „počúvajúcej Cirkvi“, skúsenosť týchto obyčajných ľudí bola jednoducho ignorovaná.

Amerika si uvedomila, že potrebuje radikálnu reformu vládnutia. A Európania si to uvedomujú čoraz viac tiež. Zabehnuté strany – vrátane médií a vládnych koalícií – sa preto aktívne snažia zabrániť tomu, aby ľudia mohli zvoliť populistické vlády. Svet čoraz zreteľnejšie chápe, že donedávna dominantné predstavy – potláčanie národnej identity a radikálne vymazávanie kultúr – už nie sú udržateľné formy života. Práve naopak.

A aká je odpoveď Cirkvi? Pápež František napísal americkým biskupom, že jeho povzbudenie k otvorenejším hraniciam „nebráni rozvoju politiky, ktorá by upravovala legálnu a usporiadanú migráciu“. No keď si riadne zvolená vláda osvojí účinné opatrenia vzhľadom na dnešnú situáciu, počúvame – ako to povedal kardinál McElroy z Washingtonu – reči o „vojne strachu a terore“. A o „urážke ľudskej dôstojnosti“. To je čistá intelektuálna lenivosť – rečový štýl, ktorým politici zvyčajne len dehonestujú oponenta. V Amerike nie je žiadna vojna – obzvlášť nie proti chudobným. V skutočnosti práve chudobní – v New Yorku, Bostone, Chicagu, Los Angeles – nesú najväčšiu cenu za masovú nelegálnu migráciu a sú tí, ktorých dôstojnosť sa prehliada.

Posun pokoncilovej Cirkvi smerom k sociálnym otázkam – čiže k politike – odčerpáva množstvo energie, ktorá by sa oveľa lepšie využila na katechézu a duchovnú formáciu veriacich v prostredí sveta, ktorý zošalel v utopických ideológiách, politických náboženstvách, dúhových tyraniách a technologických modlách.

Sú však náznaky, že mladí ľudia – najmä mladí muži – sa začínajú vracať k hlbšiemu duchovnému hľadaniu. A to k úžasu starších generácií. Ak má byť synodalita „otvorenou a načúvajúcou Cirkvou“, potom možno nastal čas, aby sa táto Cirkev otvorila skutočne zmenenému svetu. A aby načúvala tým, ktorí sa v ňom – napriek všetkému - snažia verne žiť.

Robert Royal

https://www.thecatholicthing.org/2025/03/31/a-tour-of-the-horizon/?utm_source=The+Catholic+Thing+Daily&utm_campaign=d96d4038b6-EMAIL_CAMPAIGN_2018_12_07_01_02_COPY_01&utm_medium=email&utm_term=0_769a14e16a-d96d4038b6-244488064&mc_cid=d96d4038b6&mc_eid=274e0e58b5