PÔVOD ÚCTY K NAJSVÄTEJŠIEMU SRDCU JEŽIŠOVMU (1)
Nie je neobvyklé počuť tvrdenie, že kult Najsvätejšieho Srdca vznikol v Paray-le-Monial, počas zjavení sv. Margity Márie Alacoque na konci 17. storočia, ktorých 350. výročie si tento rok pripomíname. Toto tvrdenie je však prehnané a môže poškodiť samotný kult Najsvätejšieho Srdca, keďže Cirkev, ktorá je nositeľkou tradície, sa zdráha akceptovať novoty a čokoľvek, čo nemá pevné korene v Zjavení.
Pozrime sa stručne na históriu tejto pobožnosti, aby sme videli, ako hlboko je zakorenená v tradícii Cirkvi a akým pevným pokrmom je pre duše. V tomto pohľade čerpáme z neoceniteľných dokumentov, ako sú: Jean-Claude Prieto de Acha, Le Sacré Cœur de Jésus: Deux mille ans de miséricorde (Téqui, 2019); o. Jean Ladame, Les faits de Paray-le-Monial (Éditions Saint-Paul, 1970); a životopis od o. Georgesa Guittona, S.J., Le Bienheureux Claude La Colombière: Son milieu et son temps (Vitte, 1943).
Sväté Písmo
Začnime dojímavým veršom z Piesne piesní, kde Boh vyjadruje svoju lásku k duši: „Zranila si mi srdce, moja sestra, moja nevesta.“ Okrem toho Starý zákon obsahuje mnohé proroctvá o Mesiášovi ako prameni živej vody, z ktorej duše dobrej vôle môžu čerpať očistenie a občerstvenie. Spomenieme napríklad slávne proroctvo Izaiáša: „Poďte k vode, všetci smädní, a vy, čo nemáte peniaze, ponáhľajte sa, kupujte a jedzte.“ Podobne prorok Zachariáš hovorí: „V ten deň bude otvorený prameň pre dom Dávidov a pre obyvateľov Jeruzalema na očistenie hriešnika a nečistej ženy.“
Náš Pán tieto proroctvá napĺňa viackrát. Samaritánke prisľubuje „živú vodu“: „Každý, kto pije vodu, ktorú mu dám ja, nikdy nebude smädný.“ Najvýraznejšie však Ježiš zdôrazňuje prameň tejto vody verejne a slávnostne v Jeruzaleme: „Kto verí vo mňa, ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Komentátori poznamenávajú, že aramejský výraz pre „vnútro“ alebo „brucho“ je synonymom pre „srdce“. Zdrojom „živej vody“ je teda Srdce Ježišovo. Dva ďalšie úryvky z Evanjelia podľa sv. Jána odkazujú na toto Srdce. Evanjelista sám priznáva, že mal výsadu spočinúť na Pánovej hrudi pri Poslednej večeri, čo je milosť, ktorú Kristus neskôr udelil mystikom, vrátane sv. Margity Márie Alacoque. Potom vo chvíli, keď vojak kopijou prebodol Ježišov bok, okamžite vyšla krv a voda, čo evanjelista dosvedčuje ako pravdivé svedectvo. V Ježišových slovách podľa sv. Matúša nachádzame ďalšiu výzvu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“
Sv. Pavol vo svojom liste Filipanom píše: „Pretože vás mám všetkých vo svojom srdci… s túžbou po vás všetkých v srdci Ježiša Krista.“ Všetko, čo sa neskôr hovorí o Najsvätejšom Srdci, je už prítomné v Písme: je to prameň milosti, sídlo lásky a cností nášho Pána.
Cirkevní Otcovia
Cirkevní Otcovia sú doktormi, ktorých autorita spočíva v ich poznaní Písma, svätosti a starobylosti. Už v 2. storočí sv. Justín Mučeník komentuje žalmy a rozjíma o Ježišovom srdci, ktoré bolo prebodnuté pre spásu sveta. Ostatní Otcovia, ako sv. Ambróz a sv. Augustín, zdôrazňujú Ježišovu lásku prejavenú v jeho utrpení a otvorenom boku, ktorý je symbolom jeho srdca plného milosrdenstva.
Stredovekí teológovia
Sv. Anzelm a sv. Bernard z Clairvaux rozvíjali úctu k Ježišovmu Srdcu svojimi meditáciami o jeho utrpení a láske. Sv. Bernard napísal: „Ak bolo prebodnuté tvoje Srdce, bolo to preto, aby zostal otvorený vchod k Tebe pre nás.“ Táto tradícia sa prenášala až do zjavení v Paray-le-Monial, ale bola pevne zakorenená v starších pobožnostiach a teologických rozjímaniach. Na prelome 11. a 12. storočia dvaja významní učitelia Cirkvi hovorili o Najsvätejšom Srdci Ježišovom. Prvým bol sv. Anzelm, ktorý pri meditácii o Kristovom utrpení zdôrazňoval nežnosť Ježišovho Srdca. Rozjímal o jeho láskavosti voči unaveným dušiam a milosrdenstve voči hriešnikom:
„Ježiš bol láskavý, keď sklonil svoju hlavu a vydýchol naposledy; láskavý, keď vystrel svoje ruky; láskavý, keď jeho bok bol prebodnutý kopijou; láskavý, keď jeho nohy boli pribité klinmi. … Svojimi vystretými rukami nám ukazuje, že túži pritisnúť nás k svojmu Srdcu, a akoby som ho počul, ako nám hovorí: ‘Vy, ktorí ste unavení a nesiete bremeno dňa, príďte a spočiňte vo mne.’“
Sv. Bernard z Clairvaux, známy svojimi pobožnosťami k Panne Márii, bol aj jedným z hlavných šíriteľov úcty k Ježišovmu Srdcu. Vo svojich spisoch nazýva Srdce Ježiša „neoceniteľnou perlou“, ktorú by mal človek hľadať a vlastniť celým svojím bytím:
„Srdce bolo zranené, aby nám umožnilo vstúpiť; áno, Tvoje Srdce bolo zranené, aby sme mohli prebývať v Tebe. Týmto viditeľným zranením si nám odhalil svoju neviditeľnú lásku. Kto by nebol priťahovaný takýmto raneným Srdcom? Kto by nevrátil lásku láskou? Kto by odmietol jeho čisté objatie?“
Teologický prínos sv. Tomáša Akvinského
Aj keď sv. Tomáš Akvinský výslovne nehovoril o Najsvätejšom Srdci, jeho teológia vteleného Slova poskytla pevné základy pre pochopenie tejto úcty. V Summa Theologiae rozvíja koncept Božieho vtelenia a lásky, ktorá je vyjadrená vo viditeľných znakoch, ako je Kristovo Srdce. Tým pripravil cestu pre neskorší rozvoj tejto pobožnosti, ktorá zdôrazňuje spojenie Božskej lásky a milosrdenstva prostredníctvom Ježišovho Srdca.
Pokračovanie rozvoja úcty k Najsvätejšiemu Srdcu vyvrcholilo v mystických zjaveniach sv. Margity Márie Alacoque, no základ tejto úcty už dávno predtým položila Svätá tradícia, Písmo a učenie cirkevných otcov a teológov.
https://fsspx.news/en/news/origins-sacred-heart-devotion-1-48221