TÉZA O NELEGITÍMNOM PÁPEŽOVI JE FALOŠNÝM RIEŠENÍM KRÍZY

Teórie o údajnej neplatnosti úradu pápeža Františka ponúkajú nesprávnu diagnózu problémov Cirkvi a ešte horší liek. Ak by boli pravdivé, otvorili by slepú uličku s vážnymi dôsledkami pre spásu duší, ako vysvetľuje mons. Athanasius Schneider v tomto článku.

Najistejším vodidlom pri tejto kľúčovej otázke pre život Cirkvi by mala byť prevažujúca prax, akou sa riešili prípady pápežského odstúpenia alebo voľby považovanej za potenciálne neplatnú. V tom sa prejavoval sensus perennis ecclesiae (večný zmysel Cirkvi). Princíp zákonnosti aplikovaný doslovne alebo právny pozitivizmus nebol v rozsiahlej praxi Cirkvi považovaný za absolútny princíp, pretože v prípade legislatívy týkajúcej sa voľby pápeža ide o ľudské právo, nie o právo božské.

Ľudské právo, ktoré upravuje prijatie pápežského úradu alebo odstúpenie z neho, musí byť podriadené väčšiemu dobru celej Cirkvi. Tým dobrom je v tomto prípade reálna existencia viditeľnej hlavy Cirkvi a istota o tejto existencii pre celé telo Cirkvi, teda pre kňazov i veriacich. Viditeľná existencia hlavy a istota o nej sú nevyhnutné vzhľadom na samotnú povahu Cirkvi. Univerzálna Cirkev nemôže dlhý čas existovať bez viditeľnej hlavy, bez Petrovho nástupcu. Na jeho existencii závisí životná činnosť univerzálnej Cirkvi, napríklad menovanie diecéznych biskupov a kardinálov, čo si vyžaduje existenciu platného pápeža. Platné menovanie biskupa ovplyvňuje duchovné dobro veriacich, pretože v prípade neplatného menovania biskupa (kvôli údajne neplatnému pápežovi) by kňazi stratili jurisdikciu (napr. na spovedanie, uzatváranie manželstva). Od toho závisia aj odpustky a dišpenzy, ktoré môže udeliť len Rímsky pontifik – všetko pre duchovné dobro a večnú spásu duší. Prijatie možnosti dlhého obdobia sedisvacantia papalis (prázdneho apoštolského stolca) ľahko vedie k duchu sedevakantizmu, sektárskeho a takmer heretického fenoménu, ktorý sa objavil za posledných šesťdesiat rokov v dôsledku problémov spojených s Druhým vatikánskym koncilom a koncilovými či pokoncilovými pápežmi. Duchovné dobro a večná spása veriacich sú najvyšším zákonom v normatívnom systéme Cirkvi. Preto existuje princíp “supplet ecclesia” čiže “sanatio in radice” (uzdravenie v koreni): Cirkev tak dopĺňa to, čo bolo proti zákonu – napríklad v prípade sviatostí ako spoveď, manželstvo či birmovanie, alebo aj pri úmysloch svätých omší.

Riadiac sa týmto skutočne pastoračným princípom, inštinkt Cirkvi aplikoval “supplet ecclesia” alebo “sanatio in radice” aj na prípady pochybností o odstúpení alebo voľbe pápeža. Konkrétne sa “sanatio in radice” pri neplatnej pápežskej voľbe prejavovalo v pokojnom a morálne univerzálnom prijatí nového pápeža episkopátom a katolíckym ľudom. Tento zvolený pápež (údajne neplatne) bol totiž v praxi uvádzaný do omšového kánona takmer celým katolíckym klérom.

História Cirkvi je v tejto otázke spoľahlivou učiteľkou. Najdlhšie obdobie sedisvacantia papalis (prázdneho apoštolského stolca) trvalo dva roky a deväť mesiacov (od 29. novembra 1268 do 1. septembra 1271). Existovali aj evidentne neplatné pápežské voľby, respektíve neplatné prijatie pápežského úradu. Napríklad Gregor VI. sa stal pápežom, keď v roku 1045 odkúpil pápežstvo za veľkú sumu peňazí od svojho predchodcu Benedikta IX. Rímska Cirkev ho však vždy považovala za legitímneho pápeža, a dokonca aj Hildebrand zo Soany, ktorý sa neskôr stal pápežom sv. Gregorom VII., ho považoval za právoplatného pápeža.

Pápež Urban VI. bol zvolený pod obrovským tlakom a hrozbami rímskeho ľudu. Niektorí kardináli sa báli o svoj život. Taká bola atmosféra počas voľby Urbana VI. v roku 1378. Počas korunovácie nového pápeža mu všetci kardináli vzdali hold a v prvých mesiacoch ho uznávali ako pápeža. Po niekoľkých mesiacoch však niektorí kardináli, najmä Francúzi, začali pochybovať o platnosti voľby kvôli okolnostiam hrozieb a morálneho nátlaku, ktorému čelili. Preto zvolili nového pápeža, ktorý si vzal meno Klement VII. a zvolil si rezidenciu v Avignone. Tak začala jedna z najničivejších kríz v celej histórii Cirkvi – Veľká západná schizma, ktorá trvala takmer štyridsať rokov a vážne poškodila duchovné dobro duší. Rímska Cirkev však vždy uznávala Urbana VI. ako právoplatného pápeža, napriek overeným skutočnostiam, ktoré mohli jeho voľbu spochybniť.

Pápež Celestín V. abdikoval za okolností tlaku a nátlaku zo strany mocného kardinála Benedetta Caetaniho, ktorý ho nahradil ako pápež Bonifác VIII. v roku 1294. Časť veriacich a duchovenstva v tom čase nikdy neuznala Bonifáca VIII. ako legitímneho pápeža. Rímska Cirkev však považovala Bonifáca VIII. za právoplatného pápeža, pretože jeho prijatie drvivou väčšinou episkopátu a veriacich „sanovalo v koreni“ (uzdravilo v základe) možné neplatnosti vyplývajúce z abdikácie Celestína V. aj z voľby Bonifáca VIII.

Pri aplikácii na súčasný prípad pápeža Benedikta XVI. a pápeža Františka sa hypotéza o neplatnej abdikácii Benedikta XVI., a teda o neplatnosti pontifikátu Františka, javí ako slepá ulička. Za posledných jedenásť rokov by tak bola Apoštolská stolica de facto prázdna, keďže Benedikt XVI. nevykonal žiadne úkony správy, žiadne menovania biskupov ani kardinálov, žiadne udeľovanie výnimiek či odpustkov. Cirkev by bola v tomto prípade paralyzovaná vo svojej viditeľnej dimenzii, čo by prakticky znamenalo sedevakantizmus. Hypotetická neplatnosť pontifikátu Františka by znamenala, že všetky menovania apoštolských nunciov, diecéznych biskupov a kardinálov, ako aj všetky odpustky udelené veriacim za posledných jedenásť rokov, by boli neplatné, čo by malo katastrofálne dôsledky pre duchovné dobro duší. Všetci kardináli menovaní pápežom Františkom by boli menovaní neplatne, neboli by teda kardinálmi, čo znamená, že drvivá väčšina súčasného kardinálskeho kolégia by bola menovaná nelegitímne.

Ďalšia čisto teoretická hypotéza: ak by Benedikt XVI. bol extrémne progresívny pápež a takmer heretik a v roku 2013 by abdikoval za podobných okolností ako tie, ktoré sa v tom čase odohrali (s potenciálnymi prvkami neplatnosti), a následne by bol zvolený nový pápež s úplne tradičným duchom. A tento nový pápež – zvolený za údajne neplatných podmienok kvôli neplatnej abdikácii predchodcu a kvôli porušeniu niektorých pravidiel konkláve – by začal opravdivo reformovať Cirkev, menovať dobrých biskupov a kardinálov, vydávať vyznania viery alebo ex cathedra vyhlásenia na obranu katolíckej viery. Určite by ho žiadny dobrý kardinál, biskup či verný katolík nepovažoval za nelegitímneho pápeža a nepožadoval by jeho abdikáciu s návratom starého progresívneho pápeža k vláde.

Môže sa tiež stať, že všetci kardináli menovaní Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. zomrú; kardinálske kolégium Katolíckej cirkvi by tak bolo tvorené výlučne kardinálmi menovanými pápežom Františkom, teda ne-kardinálmi (podľa zástancov neplatnosti pontifikátu Františka); v dôsledku toho by už neexistovalo kardinálske kolégium ani platní voliči, ktorí by mohli pristúpiť k novej pápežskej voľbe. Zákon, ktorý stanovuje, že kardináli sú jedinými platnými voliteľmi pápeža, je v platnosti od 11. storočia a bol vyhlásený Rímskym pontifikom. Preto iba Rímsky pontifik je kompetentný zmeniť tento zákon a vydať predpis umožňujúci iných voličov okrem kardinálov. V prípade, že by všetci kardináli menovaní pred pápežom Františkom zomreli, už by nebolo možné platne zvoliť nového pápeža. Cirkev by sa ocitla v slepej uličke, bez východiska.

Hypotéza, podľa ktorej bol Benedikt XVI. jediným platným pápežom, a preto je František neplatným pápežom, odporuje nielen overenej a rozumnej praxi veľkej tradície Cirkvi, ale aj obyčajnému zdravému rozumu. Okrem toho absolutizuje aspekt zákonnosti, teda ľudského práva (normy týkajúce sa abdikácie a pápežskej voľby), na úkor dobra duší, pretože by sa tým vytvorila situácia neistoty ohľadom platnosti úkonov cirkevnej vlády. Tým by sa išlo proti viditeľnej povahe Cirkvi a implicitne by sa približovalo k mentalite sedevakantizmu. Je potrebné nasledovať via tutior (najbezpečnejšiu cestu) a príklad praxe veľkej tradície Cirkvi.

Je potrebné obnoviť vieru, že kormidlo lode Cirkvi, aj v situácii najväčšej búrky – napríklad v prípade heterodoxného pápeža – pevne drží Pán, a že táto búrka je z pohľadu veľkých kríz v dvojtisícročnej existencii putujúcej Cirkvi relatívne krátka.

+Athanasius Schneider, pomocný biskup

https://lanuovabq.it/it/la-tesi-del-papa-illegittimo-una-falsa-soluzione-alla-crisi