PREČO BOH SÚDI NA ZÁKLADE DOBRA A ZLA?

Keď sa liturgický rok blíži ku koncu, čítania v Cirkvi sa stávajú výrazne eschatologickými a sústredia sa na štyri posledné veci: smrť, súd, nebo a peklo. Nedávne čítanie z Daniela hovorí: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (12, 2) Prečo Boh súdi na základe dobra a zla? Vo svete, ktorý je presýtený diktatúrou relativizmu a alergický na objektívne morálne štandardy, možno niektorí ľudia považujú aj Boha za niekoho, kto musí vysvetliť: „Kto som, aby som súdil?“ Avšak, základný rozdiel medzi Bohom a človekom je absolútny a preto je pochopenie otázky prečo Boh súdi podľa kritérií dobra a zla veľmi dôležité.

Je to náhodné, svojvoľná voľba, ktorú si Boh mohol vybrať? Je to „otázka moci“, ktorú Boh na nás uvalil a zasahuje do našej „autonómie“?

Nie.

Aby sme pochopili, prečo Boh súdi na základe týchto dvoch kritérií, pomôže nám Sv. Tomáš Akvinský, jeden z najväčších teológov v Cirkvi, ktorý ponúka niekoľko postrehov k tejto otázke.

1. Božia podstata ako najvyššie dobro

Aby sme pochopili, prečo Boh súdi na základe dobra a zla, musíme najprv preskúmať Božiu podstatu. Pre Akvinského je Boh konečným a najvyšším dobrom, a všetky stvorené veci sú dobré, pokiaľ odrážajú nejaký aspekt Božej dobroty. Vo svojom diele Summa Theologicae (I, q. 6, a. 2) píše, že Boh je plnosťou všetkých dokonalostí, a pretože všetky dobré veci prichádzajú od Neho, je samotnou definíciou dobra. Božia vôľa je vždy v súlade s Jeho podstatou, a preto je nemožné, aby chcel niečo zlé. Zlo, ako ho Akvinský definuje, je neprítomnosťou dobra (Summa Theologica, I, q. 19, a. 1). To je kľúčové: pretože Boh je čistý akt (actus purus) a nemôže prestať byť dobrý, Jeho súd musí vždy byť v súlade s tým, čo je dobré, či už ide o odmenu za cnosť alebo trest za hriech.

2. Dualita dobra a zla: Podstatná pre ľudskú prirodzenosť

Ďalším krokom k pochopeniu Božieho súdu je pochopenie rozlíšenia medzi dobrom a zlom, najmä v súvislosti s ľuďmi. Podľa Akvinského je dobro to, čím má byť vec, jej naplnenie, zatiaľ čo zlo je nedostatok naplnenia jej prirodzeného cieľa (Summa Theologicae, I-II, q. 19, a. 1). Toto naplnenie je zakorenené v Božej vôli a je v súlade s Božím večným zákonom, ktorý ukazuje spôsob, akým by ľudia mali žiť. Ľudia, stvorení na Boží obraz, sú obdarovaní rozumom a slobodnou vôľou, ktoré im umožňujú vybrať si medzi dobrom a naopak, vybrať si nesprávne, zneužiť svoju slobodu zlým výberom, ktorý je protikladný Božiemu poriadku. Pre sv. Tomáša nie je sloboda schopnosť robiť si svojvoľne čokoľvek, lež konať v súlade s rozumom a voliť si to, čo je dobré v čase pokušenia (Summa Theologica, I-II, q. 83, a. 1), čo človeku osoží vzhľadom na jeho posledný cieľ, ktorým je Boh sám.

3. Božia spravodlivosť a úloha slobodnej vôle v súde

Boží súd je zakorenený v spravodlivosti, a spravodlivosť, naopak, predpokladá slobodu. Podľa sv. Tomáša nie je morálny zákon ľudským výtvorom, ale odrazom Božej večnej múdrosti a zákona. Z tohto dôvodu sú ľudia súdení na základe ich dodržiavania tohto morálneho zákona, pretože to odráža ich reakciu na Božie povolanie k dobru. Súd však nie je donucovacou silou; je to uznanie slobodných rozhodnutí, ktoré ľudia urobili. Boh nepoužíva fyzickú donucovaniu silu na človeka, ale umožňuje mu slobodne sa rozhodnúť, pričom chce, aby sme chápali, že voľby budú mať večné následky. Tento aspekt súdu nie je ľubovoľný; prirodzene vyplýva zo vzťahu medzi ľudskou slobodou a Božím zákonom (Summa Theologicae, I-II, q. 89, a. 6). Sv. Tomáša ďalej vysvetľuje, že Božia spravodlivosť odmeňuje tých, ktorí slobodne volia dobro (samozrejme k tomu im pomáha mocou svojej milosti), a trestá tých, ktorí toto dobro odvrhujú a slobodne si volia zlo, čo nakoniec vedie vôľu čloevka k odlúčeniu sa od Božích príkazov a od Boha samotného. Akvinský píše: “Trest hriechu je dôsledkom odklonu vôle od Boha, najvyššieho Dobra” (Summa Theologiae I, q. 19, a. 1).

4. Morálny zákon a ľudské naplnenie

Ľudia sú stvorení ktomu, aby boli v spoločenstve s Bohom. Konečným cieľom ľudskej existencie je večná jednota s Bohom – to, nazývame spásou (Summa Theologiae, I-II, q. 1, a. 8). Tento cieľ nie je niečo, čo by sa dalo dosiahnuť svojimi silami a prostriedkami. Potrebujeme Božiu pomoc skrze milosť, ktorá však človeka vedie k neustálemu hľadaniu dobra, usilovania sa o dobro v súlade s prirodzeným a Božím zákonom. Toto vysvetľuje, prečo je Boží súd založený na posudzovaní toho, čo bolo v našich skutkoch dobré a čo zlé: pretože dobro je to, čo približuje ľudí k ich konečnému cieľu (jednote s Bohom), zatiaľ čo zlo ich od toho cieľa vzďaľuje. Vybrať si dobro znamená zjednotiť sa s Božou vôľou, a vybrať si zlo znamená odvrátiť sa od Božieho poriadku a od naplnenia cieľa svojho života. Večný život v nebi je dôsledkom voľby žiť v súlade s Božou dobrotou.

5. Božia milosrdenstvo a úloha milosti

Žiaden človek nemôže úplne dosiahnuť dobro sám zo seba, kvôli následkom prvotného hriechu. Tu vstupuje do hry spomínaná Božia milosť: Boh vo svojej milosrdnej láske ponúka milosť, aby pomohol ľuďom vybrať si dobro a nakoniec dosiahnuť svoj cieľ. Milosť neničí ľudskú slobodu, ale ju pozdvihuje, čím umožňuje ľuďom dosiahnuť to, čo by sami nedokázali (Summa Theologiae, I-II, q. 109, a. 1). Milosť, ktorú Boh vedie k pokániu a obráteniu sa, aj tých, ktorí si vybrali zlo. Teda pokiaľ je človek na svete. Tento stav sa nazýva “stav pútnika”, kedy môže vo svojej integrite - ako jednota duše a tela - konať dobré skutky. Po smrti sa táto jednota rozpadá a duša bez tela už nijaké skutky konať nemôže. Preto človek predstupuje pred Boha (osobný súd) v stave, v ktorom zomrel.

6. Dôsledky Božieho súdu

Súd založený na posúdení dobra a zla je odrazom Božej dokonalej spravodlivosti a milosrdenstva. Potvrdzuje dôstojnosť ľudskej slobody a zároveň ukazuje na zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Pre sv. Tomáša nie je Boží súd iba trestajúci, lež je neoddeliteľne spojený s jeho veľkým milosrdenstvom. 

Občas počujeme ľudí lamentovať: „Koľko by som mohol robiť, keby som nebol katolík alebo kresťan.“ To všetko je nesprávne. Kto totiž uniká od snahy konať dobro, kto odmieta spoznávať čo je skutočne dobré a nakoniec aj ten, kto odmieta hľadať Boha ako konečné dobro, nielen, že ohorzuje spásu svojej nesmrteľnej duše, lež zároveň seba samého ponižuje - ako človeka.

prof. Ian Torqwell